Miloslav Luther

režisér

V časoch rozrušenej spoločnosti s (ne)predvídateľnou perspektívou sa mi vynoril pred očami Súmrak bohov (1969) filmového génia Luchina Viscontiho. Živo si spomínam, ako som ním bol zasiahnutý ako čerstvý študent réžie na pražskej FAMU, rok po dočasnom udusení zápasu o ľudskejšie a slobodnejšie pomery nielen v Československu. Viacerí kamaráti z detstva a aj môj brat odišli do sveta za svojou bludičkou šťastia. My pozostalí domasedi sme sa ubezpečovali, že nádej sa udusiť celkom nedá a je iba na nás, aby sme ju oživovali. Každý podľa svojich možností a svedomia.

Viscontiho označujú za estéta, lebo vždy patril k prominentnej, kultúrne vycizelovanej spoločnosti. Vyzdvihuje sa jeho výnimočný zmysel pre výtvarnú krásu a detail. Zdanlivo paradoxne sa však vyprofiloval ako jeden zo zakladateľov veristického neorealizmu, kritik systému a presvedčený marxista. Nie náhodou ho vraj provokatér Salvador Dalí označil za komunistu milujúceho luxus. Pre mňa je ako tvorca filmov Rocco a jeho bratia, Smrť v Benátkach, Gepard a ďalších najmä zanieteným psychoanalytikom zákutí ľudskej mysle, vášní, ktoré rozvracajú nielen jednotlivca, ale celú spoločnosť. Súmrak bohov odkazuje nielen svojím názvom na epos Prsteň Nibelungov, v ktorom sa ríša bohov nekonečnými vzájomnými intrigami napokon zrúti ako domček z karát.  Wagnerovo podobenstvo nezadržateľného zániku absolutizmu a Viscontiho freska industriálnej spoločnosti rozvrátenej bojom o moc a majetok, rútiacej sa k najväčšej tragédii ľudstva, ponúkajú apelatívne odpovede aj na ťaživé pochybnosti a otázky dnešných dní.

„Moc je choroba, z ktorej sa nikto nechce liečiť,“ povedal „hrdina“ filmu Božský Paola Sorrentina. Prisudzovali sa mu vraždy investigatívnych novinárov a svedkov, únosy... Navonok pôsobil ako spoľahlivý úradník, bol praktizujúci katolík, verný manžel. Napokon bol odsúdený na dlhoročné väzenie, ale najvyšší súd rozhodol, že prípad je už premlčaný.

Obrazy sveta aj v podobenstvách iných suverénov filmu, akými boli a sú napríklad Fellini, Tarkovskij, Scorsese, Altman, P. T. Anderson, Leigh, Wajda, Vláčil, sú protirečivé, nemoralizujú, zriekajú sa ideologickej manipulácie, nepodsúvajú falošné nádeje, nepodnecujú nenávisť, ale napomáhajú uvedomeniu zložitosti sveta. Nejde len o spoznávanie majstrovstva ich jazyka, toho, ako hovoria, ale najmä o hĺbku ich výpovede, zmyslu toho, čo hovoria. Nabádajú ma premýšľať o reflexii povahy spoločnosti, ktorej som súčasťou ja.