Špina rezonuje s problémami českej spoločnosti

Na úspešnom turné po Českej republike je teraz film Špina slovenskej režisérky Terezy Nvotovej a v distribúcii je zároveň jej dokument Mečiar. Na české pomery vec nevídaná.

Režisérku, ktorá by tak otvorene tematizovala znásilnenie a s ním súvisiace problémy, ako to robí Nvotová v Špine, vyzeráme v Českej republike rovnako márne ako povestných blaníckych rytierov. Nvotová nevyrástla tu, ale za hranicami na východe. Hlavné však je, že sme nečakali márne.

Tvrdiť, že v českej kinematografii nepôsobia ženy, ktoré by tematizovali rodovo podmienené násilie, by však bol nezmysel. Patrí medzi ne napríklad režisérka Karin Babinská so scenáristkou Petrou Ušelovou, čiastočne Olga Sommerová alebo Věra Chytilová. Snímka Terezy Nvotovej je však úplne výnimočná tým, ako s témou znásilnenia pracuje. Režisérka sa vcelku jasne stavia na stranu znásilnenej Leny a ukazuje, aké problematické je už to, aby sa dievča so svojou traumou zverilo niekomu blízkemu. „Ale prečo to nepovedala?“ je otázka, ktorú si budú mnohí klásť aj po pozretí filmu, no predsa len oveľa viac pochopia, čím všetkým si Lena musela prejsť a že bolestný nie je len samotný zážitok, ale predovšetkým život, ktorý po ňom nasleduje. To, že o tom Tereza Nvotová prostredníctvom svojho filmu úplne otvorene rozpráva, z nej robí v „domácich“ česko-slovenských vodách aktivistku i priekopníčku.

Zatiaľ čo v Česku sa ešte stále musíme pozerať na filmy, v ktorých sa vyžitý a stroskotaný veterinár ošíva nad kastráciou kocúra, pretože si do nej porazenecky projektuje sám seba, prípadne na mužov, ktorí vcelku bez problémov znásilňujú ženy v bezvedomí alebo také, ktoré dávajú pomerne jasne najavo, že sexuálny styk nechcú, zo Slovenska sme sa dočkali filmu, ktorý nevytvára umelé problémy a ktorý hovorí jasne k veci – k problému, ktorý je podľa štatistík v spoločnosti väčší, než si dokážeme priznať. Kým väčšina fikčných filmov českých režisérov je plná lacnej (n)ostalgie alebo nesympatických mužov s otravnou krízou stredného veku, Špina z dielne Terezy Nvotovej a Barbory Námerovej je svojím odkazom naliehavá a výpovedná.

Je evidentné, že aby sme Terezu Nvotovú nemuseli slovenskej kinematografii závidieť, budeme sa k nej musieť promptne prihlásiť, pričom odrazu nie je problematický ani „cudzí“ jazyk, ktorému už mladá generácia v Česku veľmi nerozumie. Projekcie Špiny sprevádzajú diskusie a prednášky tematizujúce znásilnenie a rodovo podmienené násilie vo všeobecnosti, ktoré majú priniesť osvetu a pomoc tým, čo to potrebujú. Zostáva len dúfať, že v Česku sa situácia časom zlepší a aj u nás začnú točiť režisérky (a pokojne aj režiséri) „o niečom“. Napokon, tém súvisiacich s rodovou nerovnosťou by sme tu našli dosť.

text: Iva Baslarová (filmová publicistka a sociologička)