Jaroslav Hochel

filmový publicista

Kniha Martina Palúcha Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 rozpráva o javoch pripomínajúcich cenzúrne praktiky charakteristické pre totalitné režimy aj s adekvátnymi hodnoteniami. Teda väčšinou adekvátnymi. Autor sa vracia aj k filmu Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho, ktorý riaditeľ STV Richard Rybníček svojho času odmietol odvysielať. (Napokon bol odvysielaný ako súčasť diskusnej relácie Pod lampou.) Ako sa neskôr ukázalo, skutočnou príčinou nebol antisemitský výrok jedného z protagonistov filmu: vietor fúkal zo strany KDH, ktorému sa nepáčilo poukázanie na to, že povojnový pogrom na židov v Topoľčanoch uskutočnili zbožní katolíci.

O desaťročie neskôr RTVS bez problémov odvysielala dokumentárny film Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945; historik Martin Mocko v súvislosti s ním použil výrazy „jednostrannosť hodnotení, obchádzanie dôležitých faktorov a ďalšie argumentačné nedostatky“. Autorom predlohy bol historik Martin Lacko, ktorý dlhodobo dáva najavo svoju príchylnosť k (neo)ľudáctvu a extrémistickým hnutiam. Rovnako „bezproblémová“ Garda Ivana Ostrochovského si zasa vyslúžila od historikov hodnotenie: „... účelová, niekedy až primitívna manipulácia s faktami... mechanické preberanie dobovej propagandy...“

Palúch sa snaží objektívne zachytiť dianie súvisiace s týmito titulmi, no jeho autorský hlas niekedy prekvapí: „Je zaujímavé, ako historici mlčali v prípade sporu týkajúceho sa filmu Miluj blížneho svojho, kde im zjavne opačný nepomer respondentov ako v dokumente Garda neprekážal.“ Nebolo to náhodou preto, že kým prvý film o historickej pravde vypovedal, druhý ju skresľoval? Ešte prekvapujúcejší je tento Palúchov postoj: „... sme radi, že nielen vedenie RTVS sa v prípade citovaných filmov [PovstanieGarda – doplnil J. H.] postavilo v prospech verejnej služby a podalo tak tvorcom ,pomocnú rukuʻ pri obhajobe ich autorského stanoviska.“ Jedno porekadlo hovorí, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. V prípade spomínaných filmov to bolo naopak: Rybníček svojím zákazom a Mika svojou podporou robili zdanlivo niečo iné, ale v skutočnosti to isté – zo servilných pohnútok či pod rúškom „plurality názorov“ pritakali neprijateľnému relativizovaniu hodnôt.

V demokratickej spoločnosti si každý môže natočiť film, aký chce, ale niet dôvodu, aby dokumenty s pochybným vyznením podporovala verejnoprávna televízia. Ostrochovský sa v súvislosti s reakciou historikov na Gardu vyjadril: „Ak pisatelia listu tvrdia... že niektoré pravdy sú dôležitejšie ako iné, tak to považujem za návrat normalizácie do nášho rozmýšľania o našich dejinách a identite.“ Myslím si, že žiadna pravda nemôže byť dôležitejšia ako iná, lebo pravda je len jedna. Tá „iná“ pravda sa zvyčajne nazýva „lož“.