JURAJ MOJŽIŠ

Vilikovský, Johanides, Dušek, Buzássy, Hamada, Brežná, Štrasser atď. Všetky tieto mená spája fakt, že získali najvýznamnejšie slovenské literárne ocenenie – Cenu Dominika Tatarku. Nebola to náhoda, že jej laureátom sa v roku 2009 stal aj Juraj Mojžiš, ktorého ako jediného ocenili za jeho filmovokritické texty. Odkazuje to okrem iného na literárnu hodnotu jeho diela. Juraj Mojžiš sa tento mesiac dožíva osemdesiatky.

K filmu sa nedostal priamo, ale cez štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte UK na konci päťdesiatych rokov. V nasledujúcej dekáde patril k najvýraznejším kritikom aktuálnych pohybov na výtvarnej scéne (spolu s manželkou Ivou Mojžišovou) a cez surrealistickú skupinu sa dostal aj k spolupráci na Uhrovej a Tatarkovej Panne zázračnici (1966). Po okupácii Československa v auguste 1968 prišiel zákaz práce v oblasti výtvarného umenia – pre jeho nepoddajnú kritickú povahu, ktorá neakceptovala žiadne kompromisy. Musel zmeniť profesiu. Než sa mohol vrátiť k umeniu, povolili mu len prácu v pekárni, až v roku 1974 nadviazal na skúsenosť s Pannou zázračnicou. Nie priamo, ale cez zamestnanie v televízii, kde pracoval ako scénograf do novembra 1989.

Necelých dvadsať rokov jeho televíznej práce obsahuje vyše tristo realizácií. Spolu s Romanom Rjachovským patril k scénografom/kostymérom, ktorých si režiséri vyberali najradšej. Mojžišov vorkoholizmus nevyprchal ani vtedy, keď sa totalitná moc pokúšala vrátiť spoločnosť do päťdesiatych rokov.

V roku 1990 stál pred rozhodnutím, či pokračovať v úspešnej televíznej práci, alebo sa vrátiť tam, odkiaľ musel pre okupáciu odísť. Rozhodol sa pre druhú možnosť, obnovil svoju kritickú dráhu, ktorá sa obohatila o nové prvky – najmä o historický rozmer. Mnohí výtvarníci, s ktorými začínal ako s mladými umelcami, už dozreli a návraty k ich začiatkom v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch už neboli kritikou súčasného umenia, ale najmä kritickým obzretím sa do nedávnej histórie. Súpis Mojžišových publikácií od roku 1990 do súčasnosti nemá v oblasti výtvarnej kritiky obdobu – k posledným titulom patrí vynikajúca monografia o Danielovi Fischerovi (2016) či kniha o juveníliách Bohdana Hostiňáka (2017). Os jeho tvorby v tejto disciplíne tvorí záujem o dielo členov skupiny Mikuláša Galandu.

Deväťdesiate roky neobnovili len jednu niť Mojžišovho profesionálneho príbehu, ale otvorili priestor aj novým výzvam. V roku 1990 vznikla katedra filmovej vedy na VŠMU a medzi jej prvých pedagógov sa zaradil aj Juraj Mojžiš. Namiesto praktickej účasti na tvorbe filmov/televíznych diel sa začal venovať výlučne historicko-kritickej reflexii filmu. V generačne rozmanitej skladbe pedagógov sa odlišoval náročnosťou, ktorú dobre odráža jeho obľúbený bonmot – študenti sú ako olivy, ktoré dávajú najlepší olej vtedy, keď sú drvené.

Jeho dominantou bola reflexia svetovej tvorby, ale ku koncu prvej dekády nového storočia dokončil (spoločne s Katarínou Mišíkovou) zásadný rukopisný text o narácii v slovenskom hranom filme od štyridsiatych rokov až do roku 2010 (neskôr publikovaný v časopise Kino-Ikon). V tejto, ale aj v iných štúdiách z filmovej oblasti natrafíme na základné znaky Mojžišovho štýlu – v prvom rade na asociatívnosť, odkazy, ktoré predpokladajú u čitateľa bezprostrednú skúsenosť s európskym kultúrnym dedičstvom a jeho reflexiou v dielach popredných intelektuálov, vyhranený názor. Príznačné je aj to, že jeho obľúbeným žánrom je esej, útvar, v ktorom sa kladie dôraz na subjektívny štýl rozprávania, na metaforickosť a predpokladá sa znalosť viacerých disciplín – u Mojžiša je to najmä výtvarná, filmová a literárna oblasť.

Ani s novou, demokratickou érou sa z Mojžišových kritík nevytratila iná jeho charakteristická črta – sarkazmus a irónia, ktorá dokáže v okamihu „pochovať“ autora či dielo. Súvisí to aj s tým, že Mojžiš je dedičom tradície, ktorá sa vzpiera postmodernej hodnotovej relativizácii, stále trvá na stanovisku, že nie je jedno, čo sa hovorí ani kto to hovorí.

Keď hovorí/píše Juraj Mojžiš, nedá sa to nikdy obísť mlčaním. Môžete s ním nesúhlasiť, protestovať, ale určite vás donúti, aby ste s ním diskutovali. Takých osobností má málo nielen filmová reflexia, ale aj celá slovenská kultúra.

text: Václav Macek (filmový historik)
foto: Miro Nôta