Maurizio Viano:
Pier Paolo Pasolini a jeho filmy

(preklad Václav Žák z originálu A Certain Realism. Making Use of Pasoliniʼs Film Theory and Practice, Casablanca, Praha, 2018, 408 strán)

Dielo chýrneho, formálne neškoleného filmára Piera Paola Pasoliniho (1922 – 1975), intelektuálne podnetného, humanizmom, katolicizmom aj psychoanalýzou ovplyvneného, sociálne zmýšľajúceho umelca s ľavicovými sklonmi a otvorene prezentovanou homosexualitou, analyzuje profesor z americkej Wellesley College. Titulný termín pôvodného vydania „určitý realizmus“ uplatňoval Pasolini ako režisér a teoretik v rámci diskurzu o realizme k filmovému vyjadrovaniu sa „skutočnosťou“ o „skutočnosti“, pričom hodnotu filmovej reality nevyzdvihoval v zmysle jej „zachytenia“, ale v zmysle účinku vyvolaných otázok. Pôvodné vydanie je z roku 1993, obálku aj ISBN českého vydania zverejnilo už v roku 2005 vydavateľstvo Orpheus, potom knihu ohlásilo vydavateľstvo Casablanca na rok 2008 (vtedy odštartovala ich edícia Filmoví tvůrci, v ktorej monografiu teraz vydali), no k edičnému činu napokon došlo až po ďalších desiatich zmenách letopočtu. Rozsiahlu monografiu o Pasoliniho tvorbe publikoval v roku 2013 profesor Padovskej univerzity Guido Santato.

Vladimír Merta:
Slyšet neviděné/Vidět neslyšené

(Galén, Praha, 2017, 393 strán)

Ako tvorca imaginatívnych metaforických textov, excelentný gitarista a meditatívny folkový interpret tvoril Vladimír Merta (*1946) v „normalizačných“ časoch protipól hodnotovej degradácie, v poprevratovej ére vyvolal kontroverzie skeptickými úvahami o osobnostiach niekdajšej alternatívnej kultúry. Po absolvovaní štúdia réžie na FAMU (1976) sa s filmom tvorivo stretával ako scenárista, režisér a autor hudby animovaných filmov, neskôr ako autor televíznych dokumentov. V knihe o hudbe vo filme, ktorá vznikla podľa jeho prednášok pre študentov FAMU, zlučuje všeobecné princípy a vlastné skúsenosti z komponovania a nahrávania hudby. Venuje sa v nej pestrej sieti tém, ako sú napríklad mágia hudby, jej moc na pozadí doby a zneužitie hudby mocou, melódia reči a fascinácia hlasom, vnímanie hudby telom, hudba tváre, inštrumentácia charakterov, skrytá hudba obrazov, melódia ako príbeh, hudobný smog v animovanom filme, hranice symfonického gýča alebo premeny vnímania zvuku v priestore príbehu. Orientácii v texte pomáhajú menný, názvový a vecný register.

Ülo Pikkov:
Animasofie: Teoretické úvahy o animovaném filmu

(preklad Anna Stejskalová z anglického vydania Animasophy: Theoretical Writings On The Animated Film, NAMU, Praha, 2017, 220 strán + DVD príloha)

Medzinárodne uznávaný estónsky tvorca animovaných filmov Ülo Pikkov (*1976), ktorý pôsobí na Estónskej akadémii výtvarných umení, napísal prístupným jazykom a štýlom prehľadnú teoretickú knihu, v ktorej na základe svojich prednášok učebnicovo analyzuje zložky animovaného filmu (štruktúra, čas, priestor, zvuk, výtvarná stránka, kamera, postavy, realizmus), v historických a teoretických kontextoch opisuje, ako sa animácia vyvíjala, a približuje aj predpoklady tvorby vydareného animovaného diela. K ôsmim z jedenástich kapitol pripojil prípadovú štúdiu, venovanú určitému dielu z estónskej produkcie, ktorá má vo svete dlhodobý kredit (najoceňovanejším tvorcom je Priit Pärn). Týchto osem skúmaných filmov obsahuje DVD priložené k publikácii. O vydanie tejto v češtine prvej publikovanej ucelenej teoretickej knihy o animácii sa ako odborná redaktorka pričinila Kamila Boháčková. Pikkov napísal ku knihe nový úvod a filmová teoretička Eliška Děcká sprievodnú štúdiu, v ktorej v intenciách jej názvu opisuje „dôležitosť prepojenia animačnej teórie s praxou“.

Peter Ulman