Martin Augustín

výtvarník

Nedávno sa mi stala nevšedná vec. Spojili sa mi príbehy ľudí, ktoré sú veľmi podobné a ktoré usmernili moje myšlienky. Najprv som sa s manželkou zúčastnil na dražbe športových dresov v prospech detí poznačených nešťastným osudom, organizovanej nadáciou Slniečko na ceste. Stretol som tam pána Jozefa Metelku – hendikepovaného športovca, svetového šampióna, ambasádora nadácie, ktorý mi ukázal niečo, čo bolo pre mňa ako zdravého človeka doposiaľ skryté. Poznanie, ktoré som si neuvedomoval. Žije s úžasnou silou života bez sebaľútosti a navyše s úsmevom na tvári pomáha deťom po vážnych úrazoch. Uvedomil som si, že stojím vedľa veľkého človeka. No neuvedomil som si, že takýchto ľudí je medzi nami neúrekom. Následne som si pozrel film Slepé lásky režiséra Juraja Lehotského. A tu vzniklo to prepojenie blízkych svetov silných ľudí. Neviem, ako si my ostatní uvedomujeme odlišnosť vnímania ich sveta, ale jedno je isté: majú dar, ktorý my nemáme. Vedia cítiť a veriť v tie najobyčajnejšie veci, ako sú láska, pravda, dôvera, blízkosť spriaznenej osoby, čistota života. V ich svete je dotyk silný, v tom našom je nedôveryhodný. Som veľmi rád, že film Slepé lásky nám ukazuje skutočné zrkadlo. Len ide o to, aby sme sa doň správne pozerali a videli to, čo je pre nás naozaj dôležité. Hrdinovia filmu to vedia a dotýkajú sa iba tých dôležitých vecí svojho života. Lebo ako povedal môj priateľ Kamil Peteraj: Život je na to, aby sa žil, zo všetkých slabostí, zo všetkých síl. A je úžasné, že aj film Slepé lásky potvrdzuje základnú pravdu, že na život sa nesmie rezignovať a musí sa stále, stále žiť. Som rád, že slovenské filmy majú svoje špecifikum – v témach, v príbehoch, vo vizuálnych a niekedy aj v poetických zobrazeniach, ktoré mám tak veľmi rád a ktorými sa tak líšia od filmov z iných krajín.