Jaro Vojtek

režisér

Ja som svet okolo seba začal vnímať cez fotografiu a tej som sa chcel venovať. Ale náhoda ma priviedla k filmom Andreja Tarkovského a to bol pre mňa zásadný moment. Pre mňa to boli „ pohyblivé fotografie“, ktoré objavovali univerzum nášho sveta cez vnútorný konflikt a myslenie človeka. Potom prišiel film Obrazy starého sveta od režiséra Dušana Hanáka, intímne a empatické pitvanie človeka v jeho jednoduchosti a krehkosti, čo mi prinieslo poznanie, že cez obyčajnosti je možné hovoriť o veľkých a zásadných témach nášho života. Samozrejme, nedajú sa nespomenúť filmy Ingmara Bergmana, Vittoria De Sicu a ďalších. A takisto československá nová vlna. Ale to už bolo len akési dokreslenie pocitu tej doby.

Zásadný bol pre mňa aj Medzinárodný filmový festival Rotterdam, kde som spoznal filmy súčasnej kinematografie. Neriešil druhovosť medzi dokumentom a hraným filmom. Akoby som videl festival jedného filmu, ktorý neakceptuje tú pomyselnú hranicu medzi inscenovaným a autentickým. Spomeniem aspoň jeden titul – Lore (r. Cate Shortland). Táto metóda „autentickosti v hranom filme“ ma očarila aj v snímke Saulov syn (r. László Nemes). Hľadanie takých výrazových prostriedkov, aby som mal z filmu čo najsilnejší pocit pravdy.

No a v poslednom období som si pozrel už dvakrát seriál Mladý pápež (r. Paolo Sorrentino), ktorého sa neviem nabažiť...