VILIAM ČÁNKY

Stál za viacerými výraznými slovenskými filmami kolibskej éry, hoci bol v pozadí, bežný divák o jeho práci nevedel. Vedúci výroby Viliam Čánky by sa tento mesiac dožil 85 rokov.

Často spolupracoval s režisérom Petrom Solanom a jeho detektívka Muž, ktorý sa nevrátil (1959) bola jedným z prvých Čánkyho projektov (pracoval na nej v pozícii vedúceho nakrúcania). Neskôr sa so Solanom spojil pri vzniku filmov Boxer a smrť (1962), Kým sa skončí táto noc (1965), ... a sekať dobrotu... (1968), Dialóg 20 40 60 (1968, r. J. Skolimowski, P. Solan, Z. Brynych), Pán si neželal nič (1970) či O sláve a tráve (1984). Dostal sa však aj k tvorbe Stanislava Barabáša, Juraja Jakubiska, Martina Hollého, Štefana Uhra či Miloslava Luthera.

„Filmári, tí majú vždy smolu. To vám potvrdí každý. Vraví sa, že keď začneme pestovať trpaslíkov, vyrastú nám z nich do rána obri,“ utrúsil Čánky v rozhovore pre Prácu v roku 1972 na margo komplikácií pri nakrúcaní československo-sovietskeho projektu o kapitánovi Nálepkovi. No a Čánkyho úlohou pri realizácii (akéhokoľvek) filmu bolo, zjednodušene povedané, eliminovať zádrhy. Jeho práca pritom súvisela nielen s nakrúcaním, ale i s prípravou a postprodukčnou fázou filmu.

Profesii sa u neho priúčal aj vedúci výroby Viliam Richter. Hoci sa obaja stretli už predtým, do úzkej spolupráce vstúpili až pri extrémne náročnej realizácii filmovej ságy Tisícročná včela (1983) v réžii Juraja Jakubiska. O veľkosti tohto projektu svedčí aj to, že vedúci výroby mal až troch zástupcov (jedným z nich bol práve Richter). Nadštandardných vecí však bolo pri Tisícročnej včele viac – od navýšeného rozpočtu cez početnosť lokácií až po nezvyčajné množstvo účinkujúcich. (Rovnako nevšedné bolo, keď sa výsledný film dostal do súťaže na MFF Benátky.) Richter mal na starosti predovšetkým manažovanie hercov, ktorí boli z celého Československa a zosúladenie ich harmonogramov s potrebami nakrúcania bola fuška. Neraz došlo k tomu, že produkcia musela kúpiť divadelné predstavenie, aby sa mohol herec dostaviť na pľac, neraz sa posielal aerotaxík, ale niekedy sa daný herec na nakrúcanie scény aj tak nedostavil a musel sa využiť dablér. Ďalšou zaťažkávacou skúškou pre tím vedúceho výroby boli špecifické kreatívne nároky Juraja Jakubiska. Richter spomína napríklad krátku scénu búrky, keď prší rôznofarebný dážď a napokon padajú z oblohy žaby. Nielenže trvalo, než sa výroba scény technicky zorganizovala, ale hlavne museli prísť na to, ako vôbec dosiahnuť efekt farebného dažďa. To všetko si vyžadovalo okrem času aj peniaze, energiu, šikovnosť a trpezlivosť zúčastnených. No a podľa Richtera sa to ustálo aj vďaka vedeniu Viliama Čánkyho, ktorý vedel udržať pokope tím ľudí, vybaviť potrebné náležitosti a zároveň obhájiť ich potrebnosť pred vedením Koliby. „Každý Tisícročnú včelu videl, ale nikto nevie oceniť tú robotu, ktorú v pozadí odviedol pán Čánky. Problémov, ktoré sa museli riešiť, bolo v tomto prípade naozaj dosť.“ Viliam Čánky, ktorého Richter nazýva aj „malý veľký muž“, robil s Jakubiskom ešte na tituloch Pehavý Max a strašidlá (1987) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970/1990).

„Čánky vedel zariadiť to, čo tvorca potreboval, a nepodriaďoval všetko riaditeľským príkazom na plnenie termínov. Kvalita výsledného diela mala prednosť pred splnením kvartálu. Pre režisérov bolo určite dobré, keď s ním išli do spolupráce,“ myslí si Viliam Richter. „Rozumel filmu, čo v časoch normalizácie nebolo na Kolibe pravidlom. Zároveň sa vyznal napríklad v stavbách, čo bolo výhodou aj pri nastavovaní rozpočtu. Bol to praktický človek. Presadzoval zdravý rozum, aj ten najzložitejší problém rozobral, a ak sa naozaj nedal vyriešiť naraz, vcelku, vyriešil sa ,po kvapkáchʻ. Svojich ľudí sa pritom dokázal vždy zastať, dával im najavo, že sú kolegovia. Napokon, svojím prístupom v rámci profesie vyformoval aj viacerých nasledovníkov vrátane mňa,“ dodáva Richter.

Viliam Čánky zomrel 27. 10. 1992.

text: Daniel Bernát
foto: archív SFÚ