Nedopracovaný variant ranej tereziánskej doby

Pre určujúceho televízneho konzumenta stredoeurópskeho priestoru je podľa všetkého zásadná prvoplánová zrozumiteľnosť a okázalosť. Svedčí o tom aj rekordná sledovanosť dvojdielneho filmu Mária Terézia, ktorý vysielala (a koprodukovala) verejnoprávna televízia. No masívne prejavený záujem – na Jednotke RTVS si pozrelo prvý diel 772 000 divákov, druhý až 789 000 – môže mať širšie dôvody.

Zjednocovacia línia súčasnej Európy koriguje pohľady na „žalár národov“, ako sa v čase národnoštátnych emancipácií označovalo bývalé habsburské mocnárstvo. Transformovanú Európu inšpirujú staré časy spoločného územia, čo v stredoeurópskom teritóriu oživuje tereziánske reminiscencie a dobový pátos. Ponúknuť tristoročnú „jubilantku“ Máriu Teréziu ako príťažlivú a zodpovednú vladársku autoritu nadnárodného významu môže kriesiť pochované putá či pocity spolupatričnosti niekdajších účastníkov veľkého národnostného projektu.

Kde inde ako pri masívne rozsiatych kozuboch televízneho žiarenia možno zasiahnuť populáciu spodobením už neexistujúcej skutočnosti a ponúknuť ju ako motivačný príspevok, vďaka koprodukčným nákladom načrieť vo výpravnosti do majestátu cisárskeho dvora a zároveň poskytnúť opis veľmocenského záujmu. Prebudenie charizmy historickej panovníčky produkčne sústredilo štyri susedské verejnoprávne televízie, územne čiastočne kopírujúce dobovú spoločnú štátnosť i dnešné partnerstvá a aliancie. Táto iniciatíva stála pred náročným zadaním vytvoriť obraz kolektívnej minulosti, zatraktívniť ustrnuté predstavy, aktualizovať spomienky, vyvolať nové významy, zintímniť dejiny. To zvládla dvojdielna Mária Terézia problematicky.

Vo fabuláciách a v charakteroch postáv sa projekt sčasti odviazal od historických a dobových skutočností, čo je v licencii akéhokoľvek autorstva, ale je potom trochu zavádzajúce nazvať ho Mária Terézia. Ak režisér Robert Dornhelm v rozhovore uvádza, že „sa pokúsil ignorovať historickú presnosť“, je jasné, že dej treba obohatiť či oživiť osobnými motiváciami a historické fakty epicko-dramatickými situáciami. No viezť sa na vlne historického záujmu o ikonickú postavu, odkazovať na ňu a potom sa zaštítiť odstupom od historickej vernosti, to spôsobuje rozpaky.

Multiprodukcia rezignovala na prepracovanejšiu sieť dejových vrstiev a zápletiek, čo tkvie už v scenáristickej základni diela, ktorú nie celkom pochopiteľne vytvorila len jedna autorka (Mirka Zlatníková). Kreatívny vklad jednotlivých producentov nie je zrejmý, no požiadavky na vytvorenie vyše trojhodinovej historickej fresky by v dnešných časoch, rozmaznaných viacerými bravúrnymi veľkoprodukčnými seriálmi, nemuseli ustrnúť na jednoduchej lineárnej chronológii a jednorozmernej stavbe charakterov. Výsledok pôsobí dojmom, akoby sa všetka energia diela rozptýlila v zobrazení dobových ceremónií, interiérov, reálií a kostýmov, do ktorých sa vsadili požičané historické „figuríny“. Dej posúvajú nadstavované tézovité zápletky. Požiadavka na zrozumiteľnosť vyúsťuje do vysvetľujúcich replík a ilustratívnosti. Aktualizácia je kódovaná protofeminizmom či oživovaním fám (homosexualita pruského kráľa Fridricha II., podozrenie zo zavraždenia cisára pruským agentom).

Ústredný spoločenský konflikt nesie mocenské napätie doby – záujmy šľachty, ktorým čelí cisársky trón. Obraz otvárania sa zastaranej, zbedačenej ríše novým politickým a hospodárskym trendom nevybočuje z prevarených klišé, rovnako ako generačný spor nedvižnej staroby a „revolučnej“ mladosti s uvoľneným správaním a vášňami. Medzi ľúbostnými a intrigánskymi pletkami tróni hybný motív lásky: právo na lásku i boj za ňu až po štátnickú povinnosť ponúknuť svoje telo na oltár vlasti. Nechýba ani obohraný motív panovníckej celebrity, ktorá „chce len normálne žiť“, konšpiračné repliky („my dvaja sme len figúrky“) a nábožensko-represívna formácia, potláčajúca ľudskú prirodzenosť a hlad po vedomostiach. Na zintímnenie postavy mladej následníčky trónu tvorcovia nie práve šťastne použili pubertálnovzdornú charakteristiku, navyše skôr plebejskú, v zamýšľanom kontraste s fosílnym obrazom aristokracie s refrénovitými obrazmi zvráskavených, vysušených grófskych tvárí s úspornou mimikou pod bledými parochňami.

Po príchode mladej vladárky na trón sa jej portrétovanie pohybuje v polohách direktívnej prísnosti a hysterickosti, teda nie podľa dobového kľúča, ale v duchu poklesnutejšieho televízneho formátu v exotickom historickom šate. Tuctové herecké výkony to len dotvárajú. Prvoplánová mimika, gestá a pohyby sú občas diskutabilne zviazané s dneškom. Táňa Pauhofová hrá postavu grófky s rovnakou koketériou, aká jej nedávno vystačila na odohranie filmovej hrdinky zo súčasnosti. Ani dynamickejšie kolízie protokolárnej dvorskej etikety s odkrytou intimitou cisárskych komnát opus zásadnejšie nezdramatizovali. Naopak, zapojením odviazaného humoru do scénky svadobnej noci sa ceremoniálna dráma naraz bezdôvodne prepadla do montypythonskej paródie. Štylistickú rozptýlenosť však najviac dovŕšila naturalistická medzihra poddanskej biedy. Precitnutie mladej Márie Terézie pri stretnutí s existenčnou chudobou ľudu predložilo osobný motív tereziánskych reforiem v línii poklesnutej melodrámy, v tejto sekvencii aj za hranicou vkusu.

Tvorcovia dvojdielneho filmu ponúkajú očarenie majestátom starého sveta, ktorý sa stal predovšetkým výpravnou prehliadkou minulosti, bez hodnotnejšieho poznania toho, čím bola a dodnes pre nás je.

Mária Terézia (Rakúsko/Česko/Slovensko/Maďarsko, 2017) _RÉŽIA: Robert Dornhelm _SCENÁR: Mirka Zlatníková _KAMERA: Tomáš Juríček _STRIH: Michal Lánský _HUDBA: Roman Kariolou _HRAJÚ: Marie-Luise Stockinger, Vojtěch Kotek, Táňa Pauhofová, Zuzana Stivínová, Alexander Bárta, Bálint Adorjáni a iní

text: Eva Vženteková (filmová publicistka)
foto: RTVS