LEA VRÁBELOVÁ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Aktuálne vydanie rubriky je netradičné – vybrali sme sa v ňom za hranice Slovenska a prinášame vyjadrenia Ley Vrábelovej, ktorá študovala v Spojených štátoch a venuje sa strihu v Los Angeles.

Len nedávno som skončila štúdium magisterského stupňa (MFA) filmového strihu na American Film Institute (AFI). Bakalársky stupeň som absolvovala v St. Louis, kde som študovala filmovú tvorbu so zameraním na strih a psychológiu, a odtiaľ som si podávala prihlášku na strih v Los Angeles, keďže to je mesto, v ktorom sa vyrába najviac filmov v USA. AFI je hodnotený ako najlepšia filmová vysoká škola na svete a je to tam aj cítiť. Dva a pol roka som si pomaly nemohla dovoliť ani hobby, prácu či vážny vzťah. Ledva som sa stíhala sprchovať. Naozaj, každý deň, ale aj noci a víkendy som presedela v škole, či už na hodine, na tímovom mítingu, alebo pri projekte v strižni. Na AFI sa učí veľmi tradičný spôsob rozprávania a filmovania. Počas štúdia som strihala viac ako 15 krátkych filmov, vždy s iným tímom ľudí, a musela som sa naučiť spolupracovať aj s tými najtvrdohlavejšími.

Nikdy som neštudovala na slovenskej vysokej škole, ale pochybujem, že by tam mali také možnosti, aké sme mali v Los Angeles, či už hovoríme o zariadeniach, alebo o profesoroch. Počas školy sme každý týždeň navštevovali iné štúdiá, mohli sme vidieť pri práci rôznych strihačov a aj prípravu filmov, ktoré sa pár týždňov nato dostali do kín. Najviac si cením to, že som musela spolupracovať s množstvom rôznych ľudí, aj s takými povahami, že až... Musela som tvrdo makať na tom, aby som vedela vychádzať so spolupracovníkmi bez konfliktov a hádok a aby sme spolu daný film dokončili čo možno najlepšie.

Bola by som rada, keby sa na AFI učili aj technickejšie veci, ktoré sa neskôr zídu pri hľadaní práce, nie iba storytelling a spoločná tvorba filmov. Ale tým, že Hollywood riadia „starí bieli muži“, veľa moderných vecí tam zatiaľ nepreniklo.

Ako som už spomenula, teraz som dokončila školu a momentálne si hľadám prácu. Mohla by som robiť aj v kancelárii a strihať reklamy či trailery, ale vzhľadom na to, že chcem „vlastnoručne“ strihať filmy, som si musela zaobstarať strižňu domov a teraz si hľadám projekty ako profesionál na voľnej nohe. Musím si vybudovať databázu klientov a je dôležité, aby som si vybrala, či sa chcem venovať strihu, alebo chcem byť v pozícii asistentky. A rovnako to, či chcem strihať filmy, seriály, alebo televízne reality šou. Keď raz začnem, bude už po tom, čo získam daný kredit, veľmi ťažké zmeniť cestu. Tu v Los Angeles sa totiž zamestnávateľom nepáči, keď skáčete hore-dolu. Chcú ľudí, ktorí sa venujú výhradne tomu, čo oni hľadajú.

Vybudovať si istý okruh spolupracovníkov, v rámci ktorého si môžete rozvíjať remeselné schopnosti aj vlastný kreatívny prístup, to je presne pointa stratégie American Film Institute. Jeho mottom je „vzdelávať ďalšiu generáciu rozprávačov“. Našla som si tam ľudí, s ktorými sa mi dobre pracovalo a plánujem s nimi robiť aj naďalej, no záleží na tom, ako rýchlo sa uchytia a aké projekty budú robiť. Keďže kariéra režisérov a producentov je oveľa komplikovanejšia a pomalšia ako kariéra strihačov či kameramanov, musím si medzičasom hľadať aj iné projekty s novými ľuďmi, nielen so svojimi spolužiakmi. Minulý rok som strihala filmy Tabula Rasa a Isabella & the Pot of Basil, ktoré sa teraz dostávajú na festivaly. Snáď sa uchytia a ja budem môcť na základe toho získať nové kontakty. Momentálne strihám dve hudobné videá a tri krátke filmy, ktoré tento rok takisto pôjdu na festivaly.

spracovala Zuzana Sotáková
foto: archív L.V.