MARIÁN LABUDA

(28. 10. 1944 – 5. 1. 2018)

Hoci nepatril do kategórie hereckých švihákov, vedel na seba strhnúť pozornosť. Mnohí na ňom vyzdvihujú jeho komediálny dar, ale svoj umelecký talent vedel zúročiť aj v tragických postavách rozmanitých charakterov. Herec Marián Labuda začiatkom tohto roka nečakane zomrel. Mal 73 rokov.

Rodák z malej stredoslovenskej obce Hontianske Nemce sa odmalička pohyboval vo svete látok a gombíkov krajčírskeho kráľovstva svojho otca. V pare zo železnej žehličky sa hral na farára a rodičov zabával horlivým napodobňovaním jeho kázní. Marián Labuda mal už ako dieťa sen dostať sa do Bratislavy. „Prenasledovala ma otázka, čo tam budem robiť. Mama mi vravela, že tam nie je len jeden obchod, jeden kostol, jedna škola ako u nás, ale všetkého je oveľa viac. Aj nárokov, ako obstáť v takom veľkom meste. A tak som si raz pomyslel na hontianskom moste, že budem hercom. Ľúto mi bolo vzdať sa mnohých profesií, ktoré ma lákali, a myslel som si, že cez herectvo obsiahnem všetko – budem vládnym činiteľom, primárom, sekundárom, farárom,“ povedal na začiatku 90. rokov v rozhovore pre časopis Slovensko.

Naplnenie jeho mladíckych ambícií nedalo na seba dlho čakať. Po skončení štúdií na Vysokej škole múzickych umení v Bratislave mu dal prvú filmovú príležitosť režisér Peter Solan. Labuda a jeho rovesník Stanislav Dančiak vytvorili vo filme Kým sa skončí táto noc (1965) dvojicu mladíkov, ktorí sa vybrali baviť a baliť dievčatá do luxusného hotelového baru v Tatrách. „Zvuk filmu bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol fim postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér Solan nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa. Bolo to úžasné nakrúcanie. Niekoľko dní sme strávili vo Vysokých Tatrách, bývali sme v hoteli Bellevue. So Stanom sme chodili v kožených kabátoch, ktoré sme si kúpili na školskom zájazde v Istanbule, a cítili sme sa ako praví filmoví herci,“ zaspomínal si Labuda pre denník Sme. Magické 60. roky prežili mladí herci akoby v ošiali, ako to označoval samotný Labuda. A popri prvých filmových skúsenostiach prežíval vzrušujúce časy aj na divadelných doskách. Začínal v SND, ale zakrátko z neho odišiel a v roku 1968 stál pri zrode legendárneho Divadla na korze.

Počas nasledujúcich rokov účinkoval napríklad vo filmoch Zmluva s diablom (r. J. Zachar, 1967), Zločin slečny Bacilpýšky (r. J. Režucha, 1970) či Pacho, hybský zbojník (r. M. Ťapák, 1975). A darilo sa mu najmä v televízii. Jeho najvýraznejšie postavy však prišli v 80. rokoch, keď si ho začali všímať českí režiséri. Populárne ostáva dodnes jeho stvárnenie šoféra Pávka v komédii Jiřího Menzela Vesničko ma středisková (1985). Pred nakrúcaním však v Labudu neveril nik okrem režiséra. „Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal, že čo sa dá robiť. Dodal však, že Jirka mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí. A kľúč je asi v tom, že som Menzelove slová potvrdil. Aby som ho citoval: Keď niekto predpokladá, že je vo mne nejaká genialita, tak ja ju prekladám do toho, že jeden z mojich geniálnych nápadov bolo presadenie Mariána Labudu do hlavnej úlohy. Odvtedy som hral vo všetkých jeho filmoch, berie ma ako niečo pre šťastie. Lenže je to zároveň záväzné. Aj keby som mal u Menzela hrať halapartníka, tak by som do toho vložil všetko,“ vyjadril sa Labuda pre denník Pravda v roku 2007, keď si na Art Film Feste prebral cenu Hercova misia. Do zostavy elitných česko-slovenských hercov ho zaradil aj režisér Dušan Klein v snímke Dobří holubi se vracejí (1988). Na Slovensku sa zase zaskvel vo filmoch Martina Šulíka Záhrada (1995), Orbis pictus (1997) a Krajinka (2000).

Naposledy si Marián Labuda zahral v divácky obľúbenej koprodukčnej rozprávke Anjel Pána 2 českého režiséra Jiřího Stracha.

text: Zuzana Sotáková
foto: Martin Kollár/Charlie's
 

Ľubomír Vajdička,
divadelný a televízny režisér

Mrožkova jednoaktovka Veselica sa začína tým, že sa traja mládenci chcú dostať na dedinskú zábavu, miestnosť je v tme, počujeme len mládencov, ako búchajú na dvere, jeden z nich navrhuje, aby to skúsili podpätkom. Od predstavenia, ktoré hrali moji starší spolužiaci na VŠMU, mám stále v uchu Mariánovo „Podpätkom!“ a pri každom inom predstavení – videl som ich za tie roky zopár – mi Mariánovo „Podpätkom!“ chýbalo. Tak ako Mariána počujem, tak ho aj vidím, ako priam kričí do televíznej kamery: „Toto je prevrat!“ – bolo to v novembrových dňoch roku 1989 na Námestí SNP a neviem, či Marián nebol prvý, kto udalosti novembra takto označil. Jedno i druhé zvolanie bolo poznačené tým, čo Martin Huba pri rozlúčke s ním pomenoval ako urputnosť, a naozaj, našiel najvýstižnejší výraz pre jeho výnimočný talent, ale aj pre jeho osobnosť. Asi pre ňu som mal pred Mariánom istý rešpekt, hoci som bol rád v jeho prítomnosti a rád som s ním spolupracoval. A rád som ho počúval. Keby sa tak niektoré vydavateľstvo ujalo jeho stĺpčekov, to by bolo!

Martin Šulík,
filmový režisér

Marián bol herec so širokým registrom postáv. Vedel majstrovsky využiť svoje fyzické predpoklady, dokázal byť zábavný, ironický, dojímavý, ale aj krutý a hrozivý. Nechcel byť realisticky opisný. Mal dar vyjadriť komplikovaný charakter pomocou presnej dramatickej skratky. Svojskou mimikou, jednoduchým gestom alebo pauzou vypovedal viac ako iní množstvom slov. Jeho postavy obsahovali osobný postoj – vždy stál na strane slabých v ich zápase o ľudskú dôstojnosť, ale s radosťou sarkasticky zosmiešňoval arogantných hlupákov. Myslím, že tak ako mnohí veľkí komici aj on bol v súkromnom živote melancholický skeptik.

Milan Kňažko,
herec

Počas novembrových udalostí roku 1989 precestoval Marián celé Slovensko. Jedného dňa mi volal z Modrého Kameňa, že je u mojich rodičov, ktorí sa o mňa veľmi boja. Marián ich upokojil, dokonca im urobil dobrú náladu a moju mamu pochválil za jej kuchárske umenie. Marián patril k ľuďom, s ktorými som sa rád stretával nielen v divadle, v televízii, vo filme, v rozhlase, v dabingu, ale aj vo voľných chvíľach a nikdy sme sa nenudili. Od prvého stretnutia v roku 1964 bol pre mňa blízkym človekom a nezmení to ani jeho odchod do neznáma. Kus môjho života akoby odišiel s ním. Na druhej strane, veľká časť z neho ostáva vo mne. V rozhovoroch s niektorými kolegami doma aj v Čechách sa bude medzi nás vracať a určite sa aj zasmejeme. Som si istý, že by sa mu to páčilo. Dovidenia, Marián.

Božidara Turzonovová
herečka

Ja som Mariána Labudu vnímala od jeho prvých dní na škole. Keď sme potom mali absolventské predstavenie 80 dní okolo sveta, išiel s nami do Parmy v Taliansku, kde sme vyhrali festival. Neviem, či to bolo odvtedy, ale pamätám si, že Marián zrazu vedel po taliansky. V priebehu ďalších rokov sme niekoľkokrát hrali spolu ako dvojica. Myslím si, že prvýkrát to bolo v Stodolovej hre Čaj u pána senátora, kde sme boli manželia. Manželia sme boli aj v Grumbergových Krajčírkach. S Mariánom sme robili skvelú dvojicu, ktorá odchádza na Západ, vo filme Orbis pictus Martina Šulíka. Bol to veľmi usilovný človek, húževnatý a inteligentný herec. Veľmi si zakladal na tom, aby vzbudzoval rešpekt a aby sa ho ľudia priam báli, hoci to bol človek s nežným srdcom a dobrý chlapec.

dan, sim, zs
foto: archív SFÚ/M. Skoumalová