Chlapi neplačú

Vojna ako maskovaná asymetria

Vyschnutý kmeň stromu predeľuje záber na dve rovnaké polovice: minulosť a budúcnosť sú od seba oddelené rovnako ako svety niekdajších susedov jalovou prítomnosťou. Takýto kontemplatívno-metaforický štýl úvodného záberu filmu Chlapi neplačú je však rýchlo nahradený modelovou drámou.

V horskom hoteli kdesi na srbskom území v Bosne sa koná sústredenie vojnových veteránov, ktorí pod vedením psychológa podstupujú psychodramatické cvičenia. Pojem drámy je tu kľúčový: film má potenciál upozorniť na nebezpečie dramatizácie dejín i na princíp rolových hier, ktorý stojí za interpretáciou vojnových konfliktov. Film Chlapi neplačú je totiž jedným z neustávajúcich pokusov vidieť v kinematografii prostriedok na udržanie krehkého mieru v regióne, navzdory politikom. Priblížiť navzájom „znepriatelené“ strany prostredníctvom univerzálne ľudských, existenciálnych skúseností: strachu, konečnosti, smrti, starnutia, samoty. Obrúsiť hrany stereotypov. To však v tomto filme znamená najmä vyvážiť ich protiobrazmi. Preto film Alena Drljevića pôsobí navzdory svojmu potenciálu tézovito. Chlapi, ktorí „neplačú“, majú dosť často slzy na krajíčku. Politické presvedčenia jednotlivých strán sú pre istotu prezentované dvojmo: popri veriacom Moslimovi sa objavuje aj postava neveriaceho, popri Chorvátovi, ktorí sa kamaráti so Srbmi a s Moslimami, aj iný, ktorý neprehltne spochybnenie chorvátskej neviny. A popri traumatizovanom Srbovi aj taký (hotelový čašník), ktorý naďalej delí ľudstvo na „našich“ a tých ostatných.

V servírovaní vyvažujúcich nápadov je však film Chlapi neplačú silený a často ich necháva vyznieť naprázdno. Dokonalá symetria úvodného obrazu pôsobila tak intenzívne práve preto, že ako symetria ruší, udiera do očí, upozorňuje na neprítomnosť harmonického zlatého rezu. O to viac potom ruší a znepokojuje falošná rovnováha, ktorá skrýva hlbokú vnútornú asymetrickosť samotného filmu. Ten totiž vychádza z očakávaného rozdelenia na vinníkov a obete. Ako koprodukcia Bosny a Hercegoviny, Slovinska, Chorvátska a Nemecka pracuje s až priehľadne jasnými mantinelmi, reprodukuje vopred dané úlohy jednotlivých národností v dávnom konflikte. Slovinec je tak aj po dvadsiatich rokoch ten, kto vojnu nezažil: charizmatický psychoterapeut, ktorý až na jemný prízvuk dokonale ovláda reč tých ostatných, pracuje bez nároku na odmenu a snaží sa udržať mier. Chorvátske postavy sú jednoznačne postavené do roly „braniteljov“, ktorí v rámci legitímneho vojnového konfliktu v prvom rade bránili vlasť. A moslimské postavy sú charakterizované výlučne prostredníctvom svojej viery či postoja k nej. No zatiaľ čo rituálna večerná modlitba, pohrebné piesne v cudzom jazyku a tajomné amulety už ani nemôžu byť viditeľnejšími príznakmi exotického náboženstva (a zahodenie amuletu z terasy teatrálnejším gestom odmietnutia), najnebezpečnejšia asymetria nastáva vo vzťahu k srbskej strane, ktorá sa ako jediná nepodieľala na produkcii filmu – a ako jedinú ju reprezentuje postava priamo sa priznávajúca k vraždeniu. Rozdelenie faktickej viny tak ostáva otázkou finančných prostriedkov, ktoré boli vložené do produkcie filmu.

Asymetria snímky však spočíva aj v tom, že o väčšine postáv sa nič nedozvieme – dozvedáme sa len príbehy trojice, ktorú si príslušníci skupiny sami vyvolia. Malé útržky, ktoré o sebe medzi rečou prezradia dve-tri ďalšie postavy, slúžia len na vyváženie názorového spektra, ich motivácie sa nikdy nedozvieme. Chorvátska trauma tak ostáva reprezentovaná príbehom veliteľa, ktorý ublížil vlastnému vojakovi. Tá moslimská zase príbehom vojnového zajatca, ktorý sa nevie vyrovnať s pocitmi strachu a poníženia. Iba tá srbská spočíva vo vraždení civilistov. Hoci postava Srba Mikiho patrí v celom príbehu medzi najľudskejšie a najmenej tézovité, obviňovať i odpúšťať je nakoniec dovolené len dvom z troch zúčastnených strán.

Ak sa však prenesieme cez jeho tézovitosť, je film Chlapi neplačú mimoriadne znepokojivý, zanechá veľa otázok, a to aj na metafilmovej úrovni: stačí, keď porovnáme prepadnutý zjav hereckých predstaviteľov s ich úlohami v prvých protivojnových filmoch jednotlivých národov. Napríklad keď si spomenieme na rolu atraktívneho chlapca nedobrovoľne zavlečeného do vojny v srbskom filme Vukovar, jeden príbeh (1994) a porovnáme ju s postavou Mikiho, ktorú hrá Boris Isaković v Drljevićovom filme, alebo na Leona Lučeva z chorvátskej komédie Ako sa začala vojna na mojom ostrove (1996).

„Použitie“ filmu Chlapi neplačú bude zrejme závisieť len od toho, či sa stotožníme s ponúkanými obrazmi, alebo sa zamyslíme aj nad samotným konceptom rolových hier, či namiesto podivnej, účelovej terapie rozpoznáme čosi, čo v skutočnosti stojí aj za legitimizáciou vinníkov i obetí zo strany svetovej verejnosti (a jednotlivých vlád).

Chlapi neplačú (Muškarci ne plaču, Bosna a Hercegovina/Slovinsko/Chorvátsko/Nemecko, 2017) SCENÁR A RÉŽIA: Alen Drljević KAMERA: Erol Zubčević STRIH: Vladimir Gojun HRAJÚ: Boris Isaković, Leon Lučev, Emir Hadžihafizbegović, Sebastian Cavazza, Ermin Bravo, Boris Ler, Ivo Gregurević, Izudin Bajrović MINUTÁŽ: 98 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 8. 2. 2018

text: Jana Dudková (vedecká pracovníčka Ústavu filmovej a divadelnej vedy SAV)
foto: ASFK

Na konci sveta

O hľadaní miesta vo svete

Do slovenských kín prichádza oceňovaný britský film Na konci sveta, ktorý získal okrem iného cenu za najlepšiu réžiu na vlaňajšom festivale Sundance. Nakrútil ho Francis Lee, ktorý je zároveň autorom scenára.

O tom, aké je žiť „na konci sveta“, by sa dalo rozprávať dlho. Aj v mojom malom mestečku tvorí hlavnú kultúrnu náplň – okrem výletov do prírody a návštev kostola – predovšetkým opíjanie sa v krčme. Životná perspektíva, nejaké to „kultúrne vyžitie“, intelektuálne vzruchy a podnety a najmä skupina rovnako naladených ľudí v takýchto malých komunitách obvykle zúfalo chýbajú. Na mladého človeka, ktorý hľadá svoj vzor, spôsob vyhranenia sa voči svetu a potrebuje cítiť blízkosť rovesníkov, pôsobí takáto spoločnosť zvlášť ubíjajúco. Preňho sa aj miestna príroda, hoci krásna, stáva len pripomenutím všednosti a stereotypu. Navyše, pokiaľ patrí daný človek k nejakej menšine, homogénne okolie ho vytláča na okraj a zužuje mu pole možností. Hlavnému hrdinovi filmu Na konci sveta, synovi farmára a mladému homosexuálovi Johnnymu, sa teda nemožno čudovať. Akokoľvek krásna je yorkshirská príroda, akokoľvek malebné je anglické mestečko či usadlosť, kde hrdina žije a pracuje, nemožno ho za jeho apatiu ani vzburu viniť. Často to musí byť práve impulz zvonka, ktorý človeka donúti zmeniť perspektívu.

Samozrejme, akýkoľvek problém sa väčšinou začína v rodine. Tá dokáže duchovne chudobné prostredie aspoň sčasti nahradiť. Spolunažívanie v rodine však dostáva vážne trhliny, keď jej členovia začínajú spolu pracovať. Dvojnásobná podradenosť syna voči otcovi obvykle ústi do frustrácie, rebélie a obojstranne zlého vzťahu. Skúsenejší otec, samozrejme, ovláda všetky úkony lepšie a dáva to synovi patrične najavo. V takýchto prípadoch si však spomeniem na Kósekiho múdrosť z novely Rybárske zápisky, ktorá hovorí zhruba to, že po neustálom zdokonaľovaní osvedčenej metódy sa človek napokon predsa len vráti k „základom“, ale už s vybudovaným sebavedomím a istotou. Lenže na to treba čas a voľnosť, ktorú Johnny nemá. Získava ju až po otcových vážnych zdravotných problémoch, keď musí prevziať zodpovednosť za chod celej farmy.

Do hry navyše vstupuje jeho homosexualita, ktorá vytvára medzi ním a jeho rodinou – otcom a starou mamou – emocionálnu priepasť. U Johnnyho sa zároveň prejavuje neúcta k otcovi, ktorý prekonal mŕtvicu a zostal mrzákom. Výsledkom je, že sa stáva citovo otupeným a chladným – obrnil sa voči okoliu maskou drsniaka a tento rozpor lieči alkoholom. Otcovský vzor následne hľadá inde, v náručí rumunského imigranta Gheorgheho. Jeho vzťah k Johnnymu je ochranný, stáva sa preňho láskavou i trestajúcou figúrou. Gheorghe nie je submisívny chlapec, akým je Johnnyho milenec, pravdepodobne jediný podobne orientovaný muž v širšom okolí.

Práve Gheorgheho príchod rozširuje interpretačné pole, a to nielen v súvislosti s otcovsko-synovskými väzbami. Ako rumunský imigrant, ktorého napádajú v krčme a označujú za Cigána, je jednoznačnou narážkou na prebiehajúci brexit a udalosti s ním súvisiace. Práve on prináša do hrdinovho života nové podnety, nové pohľady na tamojšiu prírodu, na starostlivosť o ovce, na pracovnú zodpovednosť i na lásku... Tvorcovia akoby pripomínali, že konfrontácia s cudzou kultúrou pozitívne ovplyvňuje stav celej spoločnosti. Gheorgheho „dokonalosť“ tu navyše splýva s archetypálnym symbolom pastiera. Starostlivý, citovo vyzretý učiteľ s malou ovečkou v náručí získava akési mýtické kontúry. Ťažko ho v tomto prípade vnímať ako „skutočného“ človeka, pôsobil by smiešne – je až príliš typizovaný. Niežeby nekonal žiadne zlé skutky, avšak tie pri jeho povahe, výzore a filmovom stvárnení zanikajú.

Gheorghe sa pre mňa stáva symbolom celého filmu. Jeho modelovský výzor akoby sa prenášal aj do filmovej formy. Pri zobrazovaní homosexuality, ale aj problematiky imigrácie tu chýbajú skutočne vypäté, dramatické, až drastické momenty. Dokonca aj konflikt v krčme pôsobí neautenticky, najmä vo svetle skutočných brexitových udalostí. Ani homosexualita tu nezískava nejaké širšie spoločenské rozmery. Obrazový štýl, systematicky pracujúci s malou hĺbkou ostrosti, ktorá je výstižná vo vzťahu k obmedzenosti narácie a komornosti drámy, zasa pripomenie módne festivalové trendy. Aj z tohto pohľadu snímka akoby vypadla z „fashion“ katalógu a jej prvoplánová páčivosť je priam ostentatívna. Takýchto filmov vzniklo v poslednom čase pomerne veľa.

Snímka je skrátka silná, pokiaľ ju divák bude vnímať ako komornú queer melodrámu s nepatrnými presahmi do sociálnych problémov súčasnej Británie a nebude od nej očakávať žiadne prekvapivé riešenia. Ako dráma jednotlivca a jedného vzťahu v sebe obsahuje množstvo univerzálnych právd, v ktorých sa azda nájde viacero ľudí. Po takom množstve festivalových ocenení by som však očakával invenčnejší a menej prvoplánový film.

Na konci sveta (God’s Own Country, Spojené kráľovstvo, 2017) _SCENÁR A RÉŽIA: Francis Lee _KAMERA: Joshua James Richards _STRIH: Chris Wyatt _HRAJÚ: Josh O᾿Connor, Gemma Jones, Harry Lister Smith, Ian Hart, Alec Secareanu _MINUTÁŽ: 104 min. _HODNOTENIE: *** a pol _DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 25. 1. 2018

text: Marcel Šedo (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
ASFK

Podoba vody

O princeznej bez hlasu

Dajte sa uniesť očarujúcou sci-fi romancou medzi nemou upratovačkou v utajovaných vojenských laboratóriách a tvorom z amazonských vôd, ktorá sa odohráva v časoch, keď vlády (prinajmenšom na severnej pologuli) živili studenú animozitu. Dajte sa očariť farbami a zvukmi príbehu, pri ktorom si významy slov „skutočnosť“ a „fantázia“ – na rozdiel od Spojených štátov a Sovietskeho zväzu – nechránia sféry svojho vplyvu. Dajte sa uniesť Podobou vody.

Keď sa povie Guillermo del Toro, len málokto z filmových fanúšikov ostane ľahostajný. Nech už sú názory na jeho filmy akokoľvek rôznorodé – pri palete jeho filmov, ktorá zahŕňa horory rôznych tvarov, vojnové drámy (najmä výrazne temnejšie mexicko-španielske snímky), adaptácie komiksov, mecha verzus bájne monštrá a ďalšie divácky prístupnejšie tituly (zvyčajne americké produkcie), to neprekvapuje –, nik im neuprie fantastickú kvalitu ukotvenú v príbehoch, ktoré odmietajú hranice svetov a realít. Prelínanie rozprávok a legiend do „našej“ reality, monštrá, prízraky, ochrancovia, bohovia – živé metafory s premenlivým významom, ako o nich uvažuje del Toro, sú spolu s mäkkou farebnou paletou, tlmenou jantárovým svetlom, základnými zložkami vizuálne pútavých svetov jeho filmov.

Elisa (Sally Hawkins) je nemá a pracuje ako upratovačka vo vojenských laboratóriách. Jej dni majú pravidelný rytmus: pripraviť raňajky, masturbovať vo vani, kým sa uvaria vajíčka, odniesť raňajky susedovi a priateľovi Gilesovi (Richard Jenkins) a potom práca, do ktorej Sally pravidelne mešká a kde jej príchody cvaká Zelda (Octavia Spencer). Okrem týchto dvoch priateľov sú jej spoločníkmi ešte filmy, cez ktoré podniká malé úniky do sveta fantázie, a hudba, čo spestruje jej dni.

Jedného dňa sa však veci zmenia. Do laboratórií privážajú tajomný „objekt“ a s ním prichádza aj plagátový otec rodiny, rigorózny katolík, vyznávač tradičných hodnôt a veterán kórejskej vojny Richard Strickland (Michael Shannon). „Objekt“, tvor z amazonského pralesa, ktorého domorodí obyvatelia uznávali ako boha, sa rýchlo stáva aj predmetom záujmu Rusov, ktorí majú v laboratóriu nasadeného svojho človeka. No predovšetkým sa tvor stáva Elisiným novým priateľom, s ktorým si vďaka spoločnému komunikačnému hendikepu vytvárajú vlastný svet porozumenia. V stroho zariadených priestoroch Elisa stretáva niekoho, kto v nich podobne ako ona nie je doma.

Laboratóriá, vedci, armáda a špióni na jednej strane, Elisa a jej priatelia na strane druhej. Betónové steny laboratórií, kancelárske priestory, z ktorých by mal Jeremy Bentham veľkú radosť, a útulný domácky svet bytov nad starým kinom so zamatovými poťahmi na sedadlách, ktoré akoby konzervovali pocit bezpečia, aký Elisa a Giles nenájdu nikde inde. A medzi tým všetkým vodná nádrž s tvorom, ktorý je pre generálov potenciálnou zbraňou a pre Elisu spriaznenou dušou. Keďže „objekt“ je živý tvor a na kruté zaobchádzanie nereaguje ochotou spolupracovať, armáda sa rázne rozhodne – treba ho zabiť, urobiť pitvu a tak zistiť, aký je jeho potenciál na zbrojenie. Elisa však vie a cíti svoje, preto sa rozhodne tvora zachrániť.

V Podobe vody sa mieša dotyk klasických béčkových filmov o netvoroch z močarísk (resp. z Čiernej lagúny) a špionážnych snímok, ale prekrývajú ho romantické žánre muzikálu a melodrámy. Aj vďaka tomu je snímka neuveriteľne nostalgická, no na rozdiel od mnohých filmov ospevujúcich staré zlaté časy rázne narúša ľúbivosť spomienkovej minulosti každodenným rasizmom či homofóbiou. Zároveň ukazuje, že kiná to ani kedysi nemali ľahké. V konečnom dôsledku Giles a Elisa pozerajú milované muzikály v televízii.

Na Podobe vody je pôsobivé – zvlášť v dobe, keď si snáď každý film s dotykom fantasy či sci-fi uťahuje sám zo seba – to, že del Torov svet sa tu berie so všetkou vážnosťou, a to nielen vo svojej, povedzme, závažnej časti (studená vojna, armádna racionalita a podobne), ale aj vo vzťahu k vášni pre nostalgiu (klasický film, maľovaný reklamný plagát), k rodokapsovému plánu na záchranu tvora či k banálnej sentimentalite, do ktorej sa Elisa ponára. Hoci sú Richard Strickland a Elisa stelesnením binárneho videnia sveta, tak ako nik nepochybuje o ňom a jeho slovách, nepochybuje nik ani o Elise. Jej sny a nápady môžu byť milé, úsmevné, odvážne, až šialené, ale ako postava-hrdinka je rešpektovaná s rovnakou váhou.

Podoba vody je krehký fantastický film o zrážaní, prienikoch a únikoch (z) realít, rozprávka pre dospelých o princeznej bez slov, ktorá v sebe nájde odvahu pokúsiť sa zachrániť princa z ďalekých krajín. Atmosféra, príbeh, drobné detaily a epizódy, postavy, ich odhodlanie, ale aj spôsob, akým sú herecky podané, to všetko len uľahčuje spád rozprávania. Ak ho teda prijmete.

Podoba vody (The Shape of Water, USA, 2017) _RÉŽIA: Guillermo del Toro _SCENÁR: G. del Toro, Vanessa Taylor _KAMERA: Dan Laustsen _STRIH: Sidney Wolinsky _HUDBA: Alexandre Desplat _HRAJÚ: Sally Hawkins, Octavia Spencer, Michael Shannon, Richard Jenkins, Doug Jones, Michael Stuhlbarg _MINUTÁŽ: 119 min. _HODNOTENIE: ***** _DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 15. 2. 2018

text: Kristína Aschenbrennerová (filmová publicistka)
foto
: CinemArt

Tri billboardy kúsok za Ebbingom

Šachová partia bez víťaza

Téma vyrovnávania sa so stratou dieťaťa bola vo filmoch roku 2017 pomerne aktuálna. Okrem Troch billboardov kúsok za Ebbingom sme jej spracovanie mohli vidieť napríklad vo filmoch Bez lásky (r. A. Zviagincev) a Wind River (r. T. Sheridan). Ťažko sa z nich dá vybrať ten najlepší, preto sa vyhnem porovnávaniu a pokúsim sa objasniť, prečo stojí za návštevu kina nový film režiséra Martina McDonagha, ocenený štyrmi Zlatými glóbusmi.

Film Tri billboardy kúsok za Ebbingom sa zatiaľ vyhol výraznejšej kritike, dostal skôr nálepky ako McDonaghov „najlepší“ alebo „najvyspelejší“ film s „geniálnym scenárom“. Pravdupovediac, veľmi sa s týmito tvrdeniami nestotožňujem a považujem tento pretrvávajúci „hype“ za trochu zbytočný. Práve v dôsledku neho môže byť nejeden divák z filmu čiastočne sklamaný. Žiaľ, stalo sa to aj mne.

Na filme je zaujímavá hlavne silná téma a pevný charakter hlavnej postavy. Matke, ktorej znásilnili a brutálne zavraždili dcéru neznámi páchatelia, súperiacej s alibistickými či rasistickými policajtmi divák jednoducho nemôže nedržať palce, zvlášť keď ju hrá Frances McDormand. V rámci McDonaghovej tvorby ide rozhodne o najsilnejšiu tému, ale režisér sa tak dostáva na tenký ľad, pod ktorý sa už veľa režisérov prepadlo práve pre (ne)uchopenie danej látky. Film (až podozrivo) dokonale plynie, no len do určitého okamihu. Absolútne skvele funguje striedanie humoru a vážnosti (divák prechádza od výbuchov smiechu až po slzy v očiach či mráz na chrbte) a rovnako fascinuje nepredvídateľnosť deja. Potom však nastáva zlom a s ním scenáristické a dramaturgické prešľapy v podobe vyhrotene absurdných situácií, napríklad akási silene šokujúca akčno-anarchistická rovina, ktorá až príliš narúša dovtedy realistický charakter silnej drámy, alebo patetické momenty, ktoré sa bijú s počiatočným cynizmom a nadhľadom. Všetko zrazu začína byť akési rýchle, počnúc tempom a končiac „zázračnou“ premenou postáv. Akoby sa McDonagh dostal na rovnakú križovatku ako jeho postavy a nevedel, ako ďalej a ku ktorému žánru sa prikloniť. Akoby zrazu váhal, či chce nakrútiť akčnú čiernu komédiu, alebo plnohodnotnú, silnú drámu s dávkou odľahčenia. Zatiaľ čo v jeho debute V Bruggách (2008) fungovali obe línie plnohodnotne a najmä hladko, bez silených kontrastov, a pri titule Sedem psychopatov (2012) dramatická línia skôr absentovala, v tomto prípade sa pri stretnutí dostávajú do konfliktu a je to vidieť, čo je obrovská škoda. McDonaghova snaha rozbíjať žánrové konvencie a brať si z každého rožka troška nefunguje tentoraz tak, ako by mala.

Naopak, film je najsilnejší vo vykreslení dvoch hlavných postáv – Mildred (Frances McDormand) a seržanta Willoughbyho (Woody Harrelson) – a ich vzájomného vzťahu, ktorý trochu pripomína rafinovanú šachovú partiu (na čo neskôr Willoughby aj odkazuje vo svojom liste). Ich súboj je silný najmä preto, že obaja majú pravdu a v konečnom dôsledku rovnaký a správny názor na riešený problém a sú si toho vedomí, z čoho koniec-koncov pramení aj ich vzájomný rešpekt a sympatie. Z ich súperenia cítiť skôr vinu akejsi tretej strany, systému a zákonov, ktorými sa polícia musí riadiť a pre ktoré berie Mildred spravodlivosť do vlastných rúk. Jej frustráciu, bolesť, hnev a pocit zúfalej bezmocnosti cítiť takmer z každého záberu, vďaka čomu sa s ňou stotožňujeme aj napriek tomu, že rozhodne nie je ukážkovou matkou bez chýb (čo si však plne uvedomuje) ani veľmi usmievavým človekom (na čo má však opäť patričný dôvod). V  tieni týchto dvoch postáv ostáva Dixon (Sam Rockwell), ale aj jeho postava je až na pár chybičiek veľmi dobre napísaná. Ambivalentnosť postáv je pre McDonagha príznačná a tu ju naozaj rozvíja doposiaľ zrejme najlepšie. Čo sa týka formálnej stránky, určite treba vyzdvihnúť jednu naozaj dych vyrážajúcu jednozáberovku a takisto skvelú prácu s hudbou. Vidno, že McDonagh je v réžii doma, no ako scenárista má ešte medzery, a to najmä vo výstavbe príbehu. Ak ich eliminuje, možno konečne prekoná svoj debutový film.

Tri billboardy kúsok za Ebbingom síce nie sú typickou, priamočiarou drámou, akú by ste možno na prvý pohľad čakali, ale sú celkom príjemnou „oddychovkou“ so silným odkazom, ktorá nakoniec predsa len úprimne dojme a vyčarí mierny úškrn na tvári.

Tri billboardy kúsok za Ebbingom (Three Billboards Outside Ebbing, Missouri; USA/Spojené kráľovstvo, 2017) SCENÁR A RÉŽIA: Martin McDonagh KAMERA: Ben Davis HUDBA: Carter Burwell HRAJÚ: Frances McDormand, Woody Harrelson, Sam Rockwell, Abbie Cornish, Peter Dinklage MINUTÁŽ: 115 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 18. 1. 2018

text: Martin Adam Pavlík (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
CinemArt

Najtemnejšia hodina

Poctivá filmárčina aj kalkul

Režisér Joe Wright sa vracia do vojnového Londýna, no jeho najnovšie dielo nie je variáciou na desať rokov staré Pokánie, ide si svojou vlastnou cestou. Najtemnejšia hodina totiž nie je romantická tragédia, odohrávajúca sa na pozadí vojnových udalostí, ale menej tradičný životopisný film o Winstonovi Churchillovi. Menej tradičný v tom zmysle, že si umne vyberá jednu z najdôležitejších udalostí štátnikovho pôsobenia v úrade a tej sa v takmer plnej miere venuje celé dve hodiny.

Režisér Joe Wright a scenárista Anthony McCarten mali možnosť urobiť prierez politikovou kariérou, jeho súkromným životom alebo spisovateľskou činnosťou, rozhodli sa však venovať udalostiam jari roku 1940, ktoré viedli k slávnej operácii Dunkerque. Najtemnejšiu hodinu tak môžeme vnímať ako akýsi neplánovaný prequel k Nolanovmu Dunkirku, a to nielen z hľadiska časových súvislostí, ale aj z hľadiska formy. Nolanov veľkofilm je viac-menej nepretržitou, dych vyrážajúcou akčnou jazdou, mapujúcou samotnú akciu. Naopak, Wrightov film je výsostne komorný, takmer až divadelne ladený akademický film, založený na dialógoch a prenechávajúci obrovský priestor hlavnej hviezde – Garymu Oldmanovi. Wright svoju filmovú reč nezaprie napríklad v rytmickom využití zvuku písacieho stroja alebo v záberoch z londýnskeho metra, známych z jeho Pokánia. Celkovo má však film veľmi blízko najmä k oscarovej Kráľovej reči. Charakterizuje ho dôraz na herecké výkony, očividná snaha zapáčiť sa tak akademickej obci, ako intelektuálnemu a zároveň aj omnoho širšiemu publiku. Z projektu tak na jednej strane cítiť kalkul, na strane druhej však ponúka solídnu, ničím neurážajúcu poctivú filmárčinu.

Najtemnejšia hodina (Darkest Hour, Spojené kráľovstvo, 2017) RÉŽIA: Joe Wright SCENÁR: Anthony McCarten KAMERA: Bruno Delbonnel HUDBA: Dario Marianelli HRAJÚ: Gary Oldman, Kristin Scott Thomas, Lily James, Ben Mendelsohn MINUTÁŽ: 125 min. HODNOTENIE: *** a pol (V tlačenom vydaní Film.sk bolo uvedené nesprávne hodnotenie filmu – 3 body. Za chybu sa čitateľom i autorovi článku ospravedlňujeme.) DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 11. 1. 2018

text: Erik Binder (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
CinemArt

Tak káže Boh

Rodinná mozaika

Studený vietor severskej kinematografie prináša tentoraz dánsku komédiu s dávkou absurdity a čierneho humoru Tak káže Boh. V centre príbehu je päťčlenná rodina, v ktorej panujú nezvyčajné pomery. Otec Uffe alebo, ako ho nazývajú ostatní, Boh si svoju prezývku poctivo vyslúžil. Dominantnú hlavu rodiny charakterizuje extravagantné správanie spojené s otvorenou nenávisťou k cirkvi, obéznym ľuďom či farmaceutickému priemyslu, s relaxom v arabskom kútiku, s vojenskou polievkou – a to zďaleka nie je všetko. Rodinný portrét dotvárajú traja synovia, z ktorých každého trápi bytostný problém, a ich matka, ktorá vďaka švédskym démonom v očiach dokáže ako jediná „skrotiť Boha“. Postavy príbehu sú tak plne nabité na vystupňovanie akéhokoľvek konfliktu, stačí len malé vybočenie – a tých je dosť.

Dramatická stavba príbehu si požičiava prostriedky z literatúry, ako je členenie na kapitoly či rozprávač – v tomto prípade najmladší syn Jens. Má blízky vzťah k literatúre a vďaka tomu aj k otcovi, ako jediný z bratov sa zaujíma o dianie v rodine. Svojou perspektívou vnáša pätnásťročný chlapec do príbehu kúsok naivity a nadľahčenia dusivých tém. To sa postupne javí ako ideálny kľúč na pozeranie tohto filmu. Vysoká miera štylizácie príbehu z obdobia explózie Černobyľa nabáda diváka, aby sa dal unášať absurdnými situáciami a ich netradičnými riešeniami bez ohľadu na ich reálny dosah. Nezostáva však úplne v rovine hry, postavy sa zamotávajú vo vlastných svetoch, z ktorých už nepoznajú cestu von, a výsledok tohto filmového bláznenia zostáva pre ne veľmi neistý. Snímka potom vyznieva ako paródia na ľudské životy, kde komediálne situácie často vyúsťujú do tragédie.

Tak káže Boh (Gud taler ud, Dánsko, 2017) RÉŽIA: Henrik Ruben Genz SCENÁR: Jens Blendstrup, H. R. Genz, Bo Hr. Hansen KAMERA: Jørgen Johansson STRIH: Kasper Leick HRAJÚ: Søren Malling, Marie Askehave, Lisa Nilsson, Mads Ole Langelund Larsen, Mads Riisom HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 15. 2. 2018

text: Lea Pagáčová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
Film Europe Media Company

Potvora

Potvora je potvora

V čase, keď sa vo svete debatuje o problémoch podradeného postavenia žien v spoločnosti (v audiovizuálnom prostredí zvlášť), prichádza do kín film Potvora. Príbeh Rasmusa a Marie, ktorí sa stretli, zamilovali, žili spolu aj od seba. Lineárna štúdia vzťahu, v ktorom si jeden postupne podmaňuje toho druhého, sa rozbieha pomaly a v prvej štvrtine bojuje s tým, ako zaujať divákovu pozornosť. Dánsky režisér Christian Tafdrup však vzápätí šliapne na plyn a začne budovať nenápadnú hru o životný priestor medzi dominantnou ženou, ktorá si berie všetko, a submisívnym mužom, ktorý stráca sebavedomie a necháva svoju osobnosť utopiť sa v nerozhodnosti. Tafdrupovi sa darí udržiavať tento vzťahový tanec v pohybe a prostredníctvom vyhrotenejších situácií občas prehodí vedenie z jednej postavy na druhú, čo dodáva príbehu tvárnosť a naštrbuje jednoznačné prideľovanie viny.

Potvora by mohla byť autentickým zobrazením osobného nešťastia, do ktorého sa dostáva veľa ľudí, aj zrkadlom pre páry, ktoré by v niektorých črtách hlavných postáv spoznali fragmenty vlastných vzťahov. Lenže Tafdrup zlyháva v detailoch, ktoré bez hanby pracujú s genderovými stereotypmi. Ženy vlastnia priveľa topánok a iných zbytočností. Keď sa zabávajú, sú uškriekané. Ony zariaďujú byt a poťahujú všetkými nitkami. Muži si zase musia zájsť na pivo alebo zahrať futbal, aby pred svojimi partnerkami ušli. Režisér navyše dvakrát necháva Mariu pozrieť sa priamo do kamery, a to v situáciách, cez ktoré ju explicitne vykresľuje ako vypočítavú mrchu. Potvora mohla byť divácky zážitkovým európskym filmom, keby miestami nevyznievala ako urážka žien.

Potvora (En Frygtelig kvinde, Dánsko, 2017) RÉŽIA: Christian Tafdrup SCENÁR: Ch. Tafdrup, Mads Tafdrup KAMERA: Niels Buchholzer STRIH: Nicolaj Monberg HRAJÚ: Anders Juul, Amanda Collin, Rasmus Hammerich, Nicolai Jandorf Klok MINUTÁŽ: 86 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 8. 2. 2018

text: Zuzana Sotáková
foto:
Film Europe Media Company
 

Varga

Meursault ako spôsob spracovania slávy a smrti

Do kín sa vlani dostali dokumenty Sone Maletzovej a Terezy Nvotovej, ktoré študovali na pražskej FAMU. Obe si vybrali špecificky slovenské témy, obe prišli s portrétom osobnosti reflektujúcej svoju pestrú minulosť a oba filmy stavajú predovšetkým na strihovej skladbe. Reč je o Mečiarovi a Vargovi.

Maletzovej absolventský dokument Varga trvá necelú hodinu a ponúka stručný portrét umelca na sklonku jeho života. Film sa opiera o výpovede samotného Vargu oveľa viac než o observáciu protagonistu. Otázky kladené hudobníkovi majú rôzny charakter: od nevšedných (,,Ktorou knižnou postavou by ste sa charakterizovali?“ Odpoveďou je, že Meursaultom z Camusovho Cudzinca.) až po naivné (,,Čo je to láska?“, ,,Veríte na reinkarnáciu?“). Všetky však fungujú vďaka Vargovi, ktorý vie poľahky nájsť pôsobivé odpovede. Strihová skladba je síce z remeselnej stránky na úrovni, ale k výpovedi filmu neprináša nič nové. Dá sa označiť za konvenčnú, nevytvára kontrast či asociácie. Film ťaží výlučne z Mariána Vargu, jeho hudobnej bravúry i čara osobnosti, jeho otvorenosti aj rezignácie. Protagonista pôsobí krehko a zraniteľne, divákovi môže pripomenúť Richarda Müllera z filmu Nespoznaný. No Remova snímka vyniká oproti Maletzovej dokumentu aj svojou formou. Inými slovami: Nespoznaný je o zobrazení, Varga o zobrazovanom.

Vraciame sa k dvojici Maletzová a Nvotová. Filmy VargaMečiar sú dokumenty, v ktorých sa autorstvo stráca v úzadí. Nie vždy je to na prekážku, čo potvrdzuje skôr Maletzovej debut. Otázne však je, ako budú vyzerať jej projekty, pri ktorých sa nebude môcť oprieť o výraznú osobnosť.

Varga (Varga, Slovensko/Česko, 2017) SCENÁR A RÉŽIA: Soňa Maletzová KAMERA: S. Maletzová, Maxim Kľujev STRIH: Marek Šulík MINUTÁŽ: 52 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 17. 12. 2017

text: Adam Straka (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
Filmtopia