Medzi Českom a Slovenskom

Svojím spôsobom najzaujímavejší česko-slovenský koprodukčný projekt poledného obdobia je krimi z roku 2016 Červený kapitán (vznikol aj v koprodukcii Poľska). Zaujímavý je preto, že ukazuje potrebu a snáď aj ochotu českých a slovenských tvorcov spolupracovať, ale i zvláštnu snahu vzťah oboch krajín skôr prekonávať, než sa ním zaoberať.

Za filmom Červený kapitán stojí producentská a režijná dvojica Michal Kollár a Viktor Tauš: Kollár pochádza zo Slovenska a Tauš z Česka. Aj herecké obsadenie je medzinárodné – na jednej strane sú tu z Čechov napríklad Martin Finger či Oldřich Kaiser, na druhej strane slovenskí herci Zuzana Kronerová alebo Marián Geišberg. Dramatický príbeh nakrútený podľa románu úspešného slovenského spisovateľa Dominika Dána sa odohráva v roku 1992, ešte v časoch federácie, keď sa však zároveň intenzívne rokuje o rozdelení štátu. Rozpráva o vyšetrovaní zločinu, ktorý sa odohral v roku 1985, teda v komunistickej ére, ktorá je spoločnou česko-slovenskou skúsenosťou. Dej filmu sa navyše odvíja striedavo na území oboch republík, dnes už samostatných štátov.

Je preto zaujímavé, že tvorcovia dosť dôsledne stierajú jazykové a ďalšie kultúrne rozdiely alebo priamo trenice medzi oboma národmi. Film bol uvedený do kín v dvoch jazykových verziách – v tej, ktorá bola určená do slovenskej distribúcie, je väčšina postáv nahovorená v slovenčine, v českej kompletne v češtine. Ani vzťah českého a slovenského prostredia, či už kriminálneho, alebo kriminalistického, tu nedostáva veľa priestoru. Rozhodnutie tvorcov vôbec sa týmto aspektom nezaoberať je o to zvláštnejšie, že európske koprodukcie z podobných napätí a stereotypného vzájomného vnímania rôznych národov často na mnohých úrovniach vychádzajú. Asi najvýraznejším príkladom je dánsko-švédsky krimiseriál Most, kde mŕtvola nájdená na dánsko-švédskej hranici prinúti spolupracovať švédsku policajtku a dánskeho vyšetrovateľa. Do celého rozprávania sa neustále vpisuje motív susedných národov, oddelených a zároveň spojených hranicou.

Dve jazykové verzie vznikli aj v prípade ďalšej výraznej česko-slovenskej koprodukcie – romantickej komédie Všetko alebo nič slovenskej režisérky Marty Ferencovej, obsadenej hereckými hviezdami z oboch štátov. Ani v tejto lifestylovej snímke o milostných avantúrach neprebieha žiadny česko-slovenský dialóg. Česko a Slovensko sú paralelné svety s rovnakým obrazom, ale iným zvukom (inak nahovorenými dialógmi).

Podobný pocit môže mať divák aj z Učiteľky, z filmu, ktorý český režisér Jan Hřebejk nakrútil v majoritne slovenskej koprodukcii, v slovenčine a so slovenskými hercami. Jeho dráma o učiteľke na základnej škole, ktorá zneužíva svoju pozíciu, chce byť zovšobecňujúcou ukážkou toho, ako minulý režim dával určitým ľuďom neobmedzenú moc. To, že sa dej odohráva na Slovensku, nie je vo filme nijako zvlášť akcentované – mohol by sa rovnako odohrávať v Česku alebo napríklad v Poľsku a veľa by sa na ňom nezmenilo.

To, že tieto filmy netematizujú vzťah Česka a Slovenska, prípadne Čechov a Slovákov, nie je automaticky výhrada. Nevypovedá to nič o ich kvalite či nekvalite. Skôr sa ponúka neľahká otázka, prečo sa to nedeje, keď je taký prístup obľúbený v zahraničí a už z princípu sa tvorcom ponúka. Je možné, že českí a slovenskí diváci, respektíve českí a slovenskí tvorcovia, chcú oba národy skutočne vnímať ako paralelné dimenzie, susedov, ktorí si síce navzájom nazerajú do tanierov, ale nechcú sa o ich obsah podeliť.

Antonín Tesař,
filmový publicista