Od potreby tvoriť umenie po občiansky aktivizmus 

Oleg Sencov patril v ostatnom čase k najmedializovanejším režisérom sveta, hoci to nebolo pre jeho filmovú tvorbu. V decembri absolvoval sériu podujatí na Slovensku a 6. decembra zavítal aj na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU. 

Vystúpil tu v diskusii s názvom Verejný príbeh Olega Sencova a jeho filmy. Moderoval ju režisér Robert Kirchhoff a na začiatku zahraničnému hosťovi sľúbil, že na pôde filmovej školy sa bude hovoriť najmä o kinematografii a o Sencovovej filmárskej budúcnosti, nie o politike. No po prvých minútach sa na ňu debata predsa len zvrtla a hovorilo sa aj o sovietskej minulosti či černobyľskej tragédii. A bolo zjavné, že Kirchhoffove otázky Sencova nepodnecujú na obsiahlejšie, hlbšie odpovede. K politickým témam sa vyjadroval veľmi stručne. Keď vzal rozhovor do vlastných rúk, priblížil publiku napríklad to, čím sa zaoberal, než sa stal filmárom. „Paralelne s podnikaním som sa venoval organizácii súťaží v hraní počítačových hier, vlastnil som aj počítačový klub a pri tom všetkom som o tejto sfére písal články. Z publicistickej činnosti som postupne prešiel do umeleckej a začal som po nociach písať poviedky. Tento koníček prerástol do nápadu napísať scenár. Túžba písať scenáre vo mne postupne rástla, až som sa napokon, keď som oslávil tridsiate narodeniny, rozhodol, že nakrútim film.“ 

Na prijímačkách na moskovský VGIK síce neuspel, ale bol odhodlaný film pochopiť a naučiť sa nakrúcať sám. „Veľmi som sa chcel stať režisérom a inšpirovali ma Tarantinove slová, že ak niekto vlastní 50-tisíc dolárov a chce sa stať filmárom, má ich investovať do svojho prvého filmu a nie do vzdelania na filmovej škole. Zhodou okolností som vďaka podnikaniu tých 50-tisíc dolárov mal, ale skôr ako som sa rozhodol nakrútiť svoj debut, pol roka som denne pozeral minimálne päť filmov, čítal som filmovú literatúru a snažil som sa čo najsvedomitejšie pripraviť.“ Svoje krátkometrážne prvotiny reflektoval Oleg Sencov s veľkou dávkou sebakritiky a podobne zhodnotil i počiatočný neúspech svojho dlhometrážneho debutu Gamer (2011). Snímku rad za radom odmietali ukrajinské aj ruské filmové festivaly, no napokon mala premiéru v Rotterdame a aj na ďalších európskych festivaloch zožala úspech.

Úprimnými návratmi k svojim kariérnym začiatkom pootvoril Sencov v kontexte filmovej školy veľmi inšpiratívny a žiaduci diskurz. Poslucháčom filmovej a televíznej fakulty demonštroval, ako sa dá vyrovnať s neúspechom, ako reflektovať vlastné chyby a ako zostávať náruživým a neodbytným autorom, aj keď vám životné okolnosti nehrajú do karát. „Obraz hlavnej postavy filmu Gamer som nosil v hlave tri roky. Vedel som do bodky, ako sa má Koss správať, čo má robiť, ako má pôsobiť na diváka, a chcel som to nakrútiť najviac na svete, v danom momente to bolo to najdôležitejšie v mojom živote.“ Smerom k budúcnosti Sencov poznamenal, že svoj život neplánuje dlhodobo spájať s aktivizmom a politickou činnosťou, ale primárne sa chce venovať umeniu. „Nehádžem do jedného vreca film, politiku a aktivizmus. Svoju filmovú tvorbu nechcem spájať s politikou. Momentálne sa venujem viac občianskemu aktivizmu, ale to neznamená, že to poznačí moju filmovú tvorbu. Nechystám sa nakrúcať filmy o svojom osude ani pobyte vo väzení. Rázne oddeľujem film a politiku. Nakrúcať filmy je moja vnútorná potreba, potreba vyjadrovať sa o témach, ktoré sú pre mňa zaujímavé a inšpirujú ma. Literatúru vnímam trochu inak a plánujem vydať autobiografické knihy. Budúci rok to bude denník, ktorý som si písal vo väzení počas hladovky. Táto kniha nie je spojená s politikou, písal som len o sebe, o svojich pocitoch a o svojej minulosti.“

Ukrajinský režisér ruskej národnosti Oleg Sencov sa podieľal na Euromajdane aj na protestoch proti ruskej anexii Krymu. V máji 2014, dva mesiace po anexii, ho zadržali ruské bezpečnostné orgány FSB. Vojenský súd odsúdil Sencova na dvadsať rokov väzenia, čo vyvolalo nesúhlas po celom svete, a v roku 2018 vlna odporu proti vykonštruovanému procesu zmohutnela po tom, čo sa filmár rozhodol držať hladovku. Aj vďaka tomu sa svet čoraz viac zaujímal o udalosti na východe Ukrajiny. Podporu Sencovovi vyjadrilo viacero významných osobností kinematografie, ruský režisér Alexander Sokurov dokonca osobne žiadal prezidenta Vladimira Putina o prepustenie svojho kolegu. Kroky na podporu Sencova podnikol aj slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff, ktorý konfrontoval otvoreným listom slovenského ministra zahraničných vecí aj veľvyslanca Ruskej federácie na Slovensku. Za Sencova sa postavilo aj niekoľko desiatok ďalších slovenských a českých osobností. Napokon ho vlani v septembri prepustili spolu s ďalšími politickými väzňami z Ukrajiny. Filmár si potom prevzal Sacharovovu cenu za slobodu myslenia od Európskeho parlamentu a odštartoval cestu po Európe, v rámci ktorej navštívil aj Bratislavu.

Anna Lazor (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)