Edukácia a/je politika

Tak ako animovanie prebieha vo vrstvách časových aj priestorových, žije animácia aj v mediálnom svete – prechádza médiami a filmovými druhmi. Najmä rok 2019 ukázal mnohovrstevnosť a životaschopnosť slovenskej animácie. Aké funkcie má využitie technických možností animácie v domácich audiovizuálnych dielach, ktoré priniesol? V kontexte predošlej tvorby netradičné – prevažne edukačné a politické. 

Uplynulý rok hral v uvádzaní prím film Martina Smatanu Šarkan (2019), ktorý získal aj viacero medzinárodných ocenení (Stuttgart, Annecy, São Paulo, Taiwan...). Uviedli ho vo svetovej premiére na Berlinale a bol úspešný aj na domácej pôde. Stal sa víťazom slovenskej sekcie Fest Anče a v kinodistribúcii sekundoval francúzskemu poviedkovému filmu Veľký zlý lišiak a iné príhody(2017).

Šarkan je po seriáli Mimi & Líza ďalším dielom, ktoré ponúka detskému divákovi netradične náročnú tému. Po slepej Mimi je to telesný hendikep vyplývajúci zo starnutia a z chradnutia tela, ktoré vedie k téme zo všetkých najťažšej – smrti. Hoci snímka deťom vo svojom námete neprináša nič nové a upevňuje mýtus posmrtného života v nebi – nad oblakmi, robí to štylisticky zaujímavo. Telo bábok tvoria vrstvy textílií, ktoré sa starnutím odlupujú a vietor ich odnáša preč. 

Hoci je Šarkan pre deti, nie je vyslovene edukatívny, skôr sa orientuje na detskú emocionalitu. Vzdelávať sa pokúšali celovečerné trikové filmy, ktoré vznikli pri príležitosti 100. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika. Kým animátor Andrej Kolenčík cielil svojou Mohylou (2019) na mladšie deti, Noro Držiak sa v Ceste do nemožna (2019) zameral na staršie deti a mladých dospelých. Obe snímky sa snažia popasovať s výrazne obmedzeným rozpočtom, ale iba jednej sa darí hľadať motivácie na štylistické riešenia v príbehu. Zelené kľúčovacie pozadie v Ceste do nemožna síce pôsobí neautenticky a nerealisticky, avšak triková nedokonalosť súznie s nedokonalosťou filmov Georgea Mélièsa v začiatkoch kinematografie. A odkazovanie na neho zase so Štefánikovou záľubou v kúzlení. 

Cez Štefánika sa dostávame k politickému rozmeru tvorby minulého roka. Paradoxne sa tvorba vznikajúca v totalitnom systéme vyznačovala politickou satirou a spoločenskou angažovanosťou omnoho viacej ako tvorba porevolučná. Najviac zaráža absencia ekologickej tematiky. V totalitnom zriadení rezonovala táto téma aspoň v tvorbe, keď nie priamo medzi ľuďmi. Dnes rezonuje v každodennom živote, ale nie v tvorbe. Angažované oživenie občianskej spoločnosti v posledných rokoch na Slovensku, ale i vo svete však čiastočne ovplyvnilo aj domácu animovanú tvorbu. V roku 2018 sa do kín dostalo Monštrum (2018) Martina Snopeka o všeobecnom devastačnom vplyve politického systému, rok predtým na Anči súťažilo Chilli (2016) Martiny Mikušovej, ktoré môžeme vnímať optikou feminizmu. 

Z tvorby roku 2019 je najvypuklejší medzinárodný projekt Happiness machine, ktorý propaguje ekonomickú teóriu Christiana Felbera, založenú na hodnotách ľudskej solidarity a hospodárskej udržateľnosti ako opozitách konkurencie a nekontrolovaného rastu. Slovenskú animáciu tu reprezentuje snímka Joanny Kożuch Music Box (2019). Do slovenských kín sa dostala ako predfilm celovečerného dokumentu Osamelí bežci: Ideme ďalej! (2019). Kożuch tu celkom netradične vôbec nepracuje so živým hercom, z jej rozoznateľného štýlu však vystupujú do popredia tenké línie hustých škrabancov, ktoré zahusťujú mizanscénu jej filmov. Naopak, so živým hercom (Lukáš Latinák) pracuje Eni Brandner vo filme Pantopos (2019), ktorý je súčasťou rovnakého projektu a videli ho aj návštevníci Fest Anče. Ústrednou myšlienkou Music Boxu je predviesť tri hodnotovo rôzne riešenia vedúce k rovnakému materiálnemu výsledku, Pantopos zase propaguje primeranú deľbu zdrojov, ktorá vedie k pozitívnym účinkom aj na chamtivých jednotlivcov. 

Feministickým pohľadom sa vyznačuje minuloročná tvorba Michaely Mihályiovej. Jej film Rande (2019) získal čestné uznanie na Fest Anči a možno porota uznávala práve jej výber materiálu na reprezentáciu „randiacich“ protagonistov. Prirodzené, ale prehliadané spojenie sexuality a menštruačného cyklu tu predstavuje sexuálny styk vložky s tampónom. Po filmoch O dvoch ľuďoch (1995) Vandy Raýmanovej, O ponožkách a láske (2008) Michaely Čopíkovej a ďalších prichádza Mihályiová v spolupráci s Davidom Štumpfom s filmom Sh_t Happens (2019) o ubíjajúcom každodennom vzťahu, kde muž je ten pracujúci a žena tá, ktorá čaká doma. Obaja trpia, ale situáciu prijímajú. Kým doteraz sa ženy pri absencii muža venovali domácim prácam, v snímke Sh_t Happens,premiérovanej na festivale v Benátkach, si postava ženy kompenzuje slabú mužovu pozornosť pornografickou masturbáciou v kuchyni. Rozdelenie úloh a rodová identita sa tu viažu na biblický mýtus o Noemovej arche, snímka predstavuje jeho spoločensky deštruktívny potenciál. 

O hľadaní identity v spoločenskom systéme rozpráva snímka Marty Prokopovej a Michala Blaška Divoké bytosti (2019), ktorá sa v kinodistribúcii premietala pred filmom Liyana (2017). Minimalistické oddramatizované herectvo, mozaikové rozprávanie, slabý výtvarný a kinematografický akcent na odlišnosti postáv či oddramatizovaný mŕtvy čas sťažujú porozumenie filmu, ktorý však stojí na silnej atmosfére špecificky „prokopovského“ fikčného sveta, kde sú makro- a mikrosvet neoddeliteľne prepojené, je to tekutý a magický celok sveta a život je jeho nadčasovým spirituálnym elementom. V tomto veľmi abstraktnom ohľade sú filmy Marty Prokopovej ekologickými filmami. Z pohľadu identít prostredníctvom medvedích postáv Divoké bytosti najvýraznejšie tematizujú rodovo podmienené chápanie agresívnej maskulinity a pacifistickej feminity. 

O nanútenej identite vypovedá ďalší z titulov v tohtoročnej kinodistribúcii, film Daniely Krajčovej Persona grata (2019). Krajčová sa vo svojej výtvarnej tvorbe dlhodobo venuje sociálno-politickým otázkam, avšak prvý raz to robí aj ako filmárka v krátkom kinofilme. Animovaný dokument o utečencovi spája autentický komentár respondenta s Krajčovej maľovanou animáciou. Statickosť animácie čiastočne kompenzuje reprodukovaný príbeh v mimoobrazovom zvuku. O vtláčaní identity je aj víťazný animovaný titul minuloročného festivalu študentských filmov Áčko Trust Me (2019) režisérky Zlaty Golecovej o rodičovi, ktorý spočiatku neakceptuje odlišnosť svojho dieťaťa. 

Stáva sa už tradíciou, že slovenské deti sú vo vianočnom čase obdarované novými pôvodnými seriálmi vo vysokom štandarde. Na jeseň prišla do kín druhá séria Websterovcov Kataríny Kerekesovej, a tak ako aj nové časti seriálu Drobci Vandy Raýmanovej sa koncom roka dočkala uvedenia v televízii. Na Silvestra mala potom televíznu premiéru druhá séria vzdelávacieho seriálu Tresky plesky Veroniky Kocourkovej. Všetky tri seriály fungujú na rovnakom modeli dvojakej mediálnej produkcie a distribúcie – seriál putuje k divákom aj v knižnej podobe. Televízna animovaná tvorba sa tento rok rozšírila o ďalšiu cieľovú skupinu. Koncom roka 2018 začala RTVS vysielať Chochmesovcov – 25-dielny rodinný animovaný sitkom Róberta Švedu o etikete. Výtvarné návrhy Ové pictures hýria farbami, vizuálnymi nápadmi, animácia komentár občas ilustruje, častejšie však ironizuje a karikuje. Tak vzniká pomerne zábavný audiovizuálny dialóg. Záverečná časť dáva naše pravidlá spoločenského správania do širšieho kultúrneho kontextu a upozorňuje, že sú len jedny z mnohých. Tým seriál získava politický rozmer, pre minuloročnú produkciu typický – učí k úcte k inakosti.

Eva Šošková, filmová publicistka
foto: BFILM, Fool Moon