Pokračovanie obsahu:

Vkus si vyžaduje vzdelanie a stály kontakt s umením

Peter Michalovič (1960) je slovenský filozof a estetik s dlhodobým záujmom o filmové umenie, jeho teóriu aj históriu. Je autorom alebo spoluautorom viacerých filmologických kníh – napísal eseje Krátke úvahy o vizualite a filme a spolu s Vlastimilom Zuskom monografie Juraj Jakubisko, Rozprava o westerne a Znaky, obrazy a stíny slov, ale aj teoretickú publikáciu Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu (spolu s Pavlom Minárom). Je profesorom na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a prednáša na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.

Neubránim sa tomu, aby tento rozhovor nebol tak trochu bilančný. Rozprávame sa tesne pred 30. výročím Nežnej revolúcie, ktorá ťa zastihla krátko pred tridsiatkou, a v januári, keď rozhovor vyjde, budeš mať dvakrát toľko. V roku 1989 si bol mladým vysokoškolským učiteľom a pôsobil si na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, dnes si autorom viac než tucta kníh a rukami ti prešli stovky študentov estetiky a filmového umenia. Ako zmeny v spoločnosti ovplyvnili rané obdobie tvojej kariéry?

Máš pravdu, bol som mladý učiteľ, hoci som bol viac mladý než učiteľ. Zmeny v spoločnosti zásadným spôsobom ovplyvnili môj súkromný aj vedecký život. Keby sa nestala Nežná revolúcia, tak by som na fakulte už dávno nebol. Ale zmena nastala a ja som mohol písať, o čom som a ako som chcel. Už som nemusel neoficiálne vyhľadávať dialogických partnerov, mohol som verejne diskutovať s autoritami vo svojom vedeckom odbore. Po roku 1989 som sa aktívne podieľal na radikálnom prebudovaní plánu študijného programu estetika, spolu s priateľmi sme organizovali zaujímavé konferencie a semináre, publikovali vlastné texty a vydávali preklady kníh zahraničných mysliteľov. Avšak najdôležitejšie bolo vedomie, že budem to, čo zo seba urobím, a preto rád na toto obdobie spomínam. Považujem ho za nesmierne zaujímavé a produktívne a som presvedčený, že z jeho energie „žijú“ a rastú aj moje dnešné aktivity. 

Tie aktivity sú veľmi rôznorodé, máš mimoriadne veľký záber: začal si štrukturalizmom a filozofiou jazyka, cez estetiku si sa dostal k filmovej teórii, výtvarnému umeniu a napokon si pomáhal formovať inštitúcie verejnej služby, ako Fond na podporu umenia. Ako v tebe tieto oblasti zreli? Ako ich dnes prepájaš

Začnem najprv vedeckými aktivitami. Už počas prvého ročníka štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa mi náhodou dostala do rúk kniha Jana Mukařovského Studie z estetiky. Jej čítanie bolo veľkým zážitkom a po prečítaní knihy som si uvedomil, že štrukturalizmus a štrukturalistická estetika sú tým správnym smerom myslenia, ktorým sa musím vydať. Mukařovský vytvoril originálnu estetickú teóriu a navyše dokázal štrukturalistickú metódu produktívne používať na interpretáciu umeleckých diel. Zaujímavo písal o problémoch literatúry, filmu, výtvarného umenia, architektúry, písal vedecké portréty obľúbených umelcov a spôsob, akým prepájal teóriu s interpretáciou, ma fascinoval a vlastne ma neprestáva fascinovať dodnes. A tak som sa začal venovať mapovaniu štrukturalizmu, podrobne som sa venoval všetkým tým predstaviteľom tohto smeru, ktorí sa priamo alebo sprostredkovane zaoberali umením. Keď som cítil, že som už dostatočne pripravený, pokúsil som sa interpretovať umelecké diela. Z času na čas sa zaoberám výtvarným umením, filmom, menej literatúrou a výnimočne aj hudbou. Pohybujem sa v území vymedzenom slovom, obrazom a zvukom, pričom si uvedomujem, že z tohto územia už nenájdem cestu von. Pravdupovediac, ani ju nehľadám. Keď ma začne nudiť film, prejdem k výtvarnému umeniu, s literatúrou a hudbou vediem dialóg každý deň, asi aj preto tak málo o nich píšem. 

Čo sa týka „verejnej služby“, som presvedčený, že človek nemá nárok niečo kritizovať, kým sa nepokúsi o zmenu alebo nápravu. Preto som ochotne prijal ponuku pôsobiť v rade Fondu na podporu umenia (FPU). Stál som pri tejto inštitúcii od začiatku, rada vynaložila obrovské úsilie pri jej založení a následnom kreovaní. Dnes FPU dospel, čo však neznamená, že niet čo zlepšovať a meniť. Je, FPU musí reagovať na podnety prichádzajúce zo sféry umenia. Kým bude tieto podnety vnímať a reagovať na ne, bude fungovať dialóg, ktorý nenápadne zmení obe strany. Keď ich prestane registrovať, zmení sa na mocenský orgán slepý a hluchý voči umeleckej obci a pri tom by som nechcel byť.

Patríš k autorom, ktorí píšu veľa – máš na konte nielen veľa kníh, ale aj obrovské množstvo štúdií, článkov, kritík a recenzií. Čo pre teba znamená písanie?

Nemyslím si, že píšem veľa, pravdou však je, že rád striedam žánre a textové formáty. Písanie pre mňa predstavuje dôležitú formu komunikácie s inými a zároveň aj formu uvedomovania si vlastnej pozície. Písanie totiž nekompromisne preverí, čo viem a čo nie, čomu by som mal venovať viac pozornosti. Kým ma písanie baví a zároveň mi kladie odpor, je všetko v poriadku, keď ma prestane baviť a klásť mi odpor, viem, že prišiel čas s ním skončiť. 

Niektoré texty si napísal vo dvojici s inými autormi (najskôr s Pavlom Minárom, neskôr tri knihy s Vlastimilom Zuskom). Ako vnímaš rôzne polohy písania vrátane spoluautorského?

Písanie vo dvojici je vždy dobrodružné, no iba vtedy, ak sú splnené niektoré predpoklady. Píšucich musí spájať podobný štýl vedeckého myslenia, znalosť odbornej literatúry, s ktorou pracujú, a pre mňa je dôležitý aj veľký prienik vkusov. Tak s Minárom, ako aj so Zuskom tieto predpoklady boli splnené. Písanie so Zuskom je zaujímavé aj tým, že ja píšem po slovensky, on po česky a výsledný text je v jednom alebo druhom jazyku. Preklad „zahladzuje“ rozdiely, vďaka nemu vzniká jeden text. Dnes si už nedokážeme spomenúť, kto napísal tú či onú vetu alebo kto napísal prvú polovicu a kto druhú polovicu vety. Vlastne to ani nie je dôležité, pretože finálne texty sú signované našimi menami a nesieme rovnaký diel zodpovednosti. Dúfam, že sa ešte k spoločnému písaniu vrátim, mám ho veľmi rád, narúša zabehnuté stereotypy a robí ma slobodnejším, pretože viem, že ak napíšem nezmysel, môj dialogický partner ho vymaže alebo opraví. 

Aj na poslednej knihe, na ktorej si sa autorsky podieľal a ktorá je – teda bude, keď vyjde – monografiou o diele slovenského režiséra Miloslava Luthera, si pracoval vo dvojici, tentoraz s Petrom Dubeckým. Bola táto spolupráca iná? 

Monografia ešte nie je hotová, hoci písanie knihy sa už blíži ku koncu. Tento rukopis má síce dvoch autorov, spolupráca však mala od začiatku iný charakter. Spolu sme koncipovali iba otázky Miloslavovi Lutherovi, jeho filmy sme si rozdelili a každý písal svoje interpretácie. Síce sme spolu korigovali napísané, ale v konečnom dôsledku každá kapitola má svojho autora, čo aj priznávame. 

Dosť často píšeš monografie o umeleckých osobnostiach (Juraj Jakubisko, Ivan Csudai, Rudolf Fila), no niektoré tvoje knihy sú výsostne teoretické (Znaky, obrazy a stíny slov) a iné zase prepájajú interpretácie s teóriou (Dal segno al fine o Márquezovej Láske v čase cholery alebo kniha napísaná s Vlastimilom Zuskom Rozprava o westerne). Ako si vlastne vyberáš témy? Ako volíš prístupy?

Áno, časť mojich textov je výsostne teoretická a časť zase interpretačná. Je to dané tým, že ak by som sa venoval iba teórii, tak by som asi príliš rýchlo vnímal iba tie umelecké diela, ktoré prešli jej sitom. Silné a slabé stránky každej teórie sa ukážu až v jej aplikácii na konkrétne diela. Ak teória nedokáže poskytnúť vhodný interpretačný rámec umeleckého diela, treba ju korigovať alebo zavrhnúť. Musíme si uvedomiť, že teória v prípade umenia na rozdiel od teórie v prírodných vedách môže regulovať interpretácie minulých a súčasných diel, nedokáže však predvídať výskyt a podobu diel budúcich. Tak to bolo, a ak umenie má zostať umením, musí to tak aj zostať. 

Spomínaš si na nejaké dielo – či už by to bol film, kniha, maľba, skladba alebo nejaký intermediálny výtvor –, ktoré ťa priťahovalo, prípadne ťa provokovalo, no interpretačne ti vzdorovalo? Ako si si s ním poradil? A vidíš okolo seba také diela dnes?

Spomínam, a je ich veľa. Napríklad obrazy Marka Rothka, niektoré filmy Andreja Tarkovského, hudba Antona Weberna, cut-up trilógia Williama Burroughsa. Tieto diela provokujú a zároveň sa natoľko vzpierajú interpretácii, že sa ich odvážim opakovane interpretovať len pre seba. Každú interpretáciu považujem za provizórnu, pretože viem, že za ňou budú nasledovať ďalšie. Nie lepšie, ale iné, ich multiplikácia nespresňuje zmysel, len zacieli pozornosť na iné aspekty. Ak to niekto chápe tak, že takto som si s nimi poradil, prosím, ja to však chápem iba ako príležitosť sa s nimi znovu stretnúť a nechať diela účinkovať. A či vidím okolo seba takéto diela? Vidím a počujem, naposledy ma napríklad zaujali Boulezova skladba Le Marteau sans maître, kniha Gertrudy Steinovej Mluvit a naslouchat či nové obrazy Ivana Csudaia.

Drvivá väčšina diel, ktoré si práve spomenul, vznikla pred celými desaťročiami a ich autori sú pevnou súčasťou toho najlepšieho z umenia 20. storočia. Aký vzťah máš k najsúčasnejšiemu umeniu?

Je to iba náhoda, môžem spomenúť ďalšie, súčasné diela, ako napríklad Vilikovského knihu RAJc je preč alebo Marhoulov film Pomaľované vtáča. K súčasnému umeniu mám pozitívny vzťah, mám svojich favoritov a pozorne sledujem ich tvorbu. Nie všetko sa mi páči, ale ani zo starého umenia sa mi nepáči všetko. 

A aký máš názor na súčasný slovenský film? Čo v ňom ťa zaujíma, fascinuje alebo naopak dráždi? 

V našej kinematografii dochádza ku generačnému striedaniu, máme silnú strednú generáciu, ktorej predstavitelia začínali ako tvorcovia dokumentárnych filmov a postupne sa dostali k tvorbe hraných filmov. Oceňujem ich zaujatie súčasnými problémami, ich citlivosť voči sociálnej skutočnosti, menej sa mi páči to, že svoje príbehy rozprávajú až príliš tradičným spôsobom. Z toho, čo sa za posledné roky objavilo, ma zaujali Ostrochovského filmy Ilja a Koza, Kollarov film 5 October. Bez zveličovania poviem, že ich považujem za výnimočné filmy. Ale potešili ma aj Rumanovej Hotel Úsvit, Kubošov Posledný autoportrét či Šlaukov Punk je hned!. 

Všímaš si generačnú výmenu aj v akademickom prostredí a umenovedách? 

Samozrejme, že si všímam – bez toho by som nemohol napredovať. Generačná výmena sa lepšie podarila v Českej republike než na Slovensku, ale to neznamená, že sa neobjavilo zopár zaujímavých estetikov strednej generácie aj na Slovensku. Ich záber je užší a popri tradičných problémoch sa zaoberajú aj novými, napríklad problémami populárneho umenia alebo otázkou konca umenia. Čo sa týka filmovej teórie, pozitívne hodnotím pokusy etablovať kognitívny prístup k filmu, rozvíjanie estetiky filmu či teórie dokumentárneho filmu, čo je predovšetkým tvoja zásluha. Pozorne sledujem aj dianie v oblasti archívneho výskumu filmu a aktivity smerujúce k povýšeniu orálnej histórie na kvalitatívnu úroveň západnej vedy. Na pochopenie filmového diela je potrebné venovať pozornosť okolnostiam a kontextu vzniku, čo však neznamená, že samotné dielo sa môže vytratiť zo zorného poľa výskumu. Nemôže, takže treba komplementárne rozvíjať aj interpretačné stratégie umeleckého diela, čo je veľká téma, ktorá čaká na svojich slovenských záujemcov. 

Učíš už viac ako tridsať rokov. Za toto obdobie sa toho, prinajmenšom na filmových školách, zmenilo veľmi veľa. V 90. rokoch bolo nakrútenie absolventského filmu takmer nadľudským výkonom, dnes študenti nakrúcajú školské filmy v oveľa lepších podmienkach. Zmenili sa aj oni? 

Zmenili sa, presnejšie, zmenilo ich to, že majú k dispozícii takmer neobmedzené možnosti získavania informácií, môžu komunikovať, s kým len chcú, a prechod na digitálnu techniku im umožňuje lacno a rýchlo nakrúcať. Niekedy je to dobre, predovšetkým v prípade hraných a animovaných filmov, v prípade dokumentárnych filmov to môže byť na škodu, najmä ak nakrútia veľa materiálu a potom majú problém z neho vybrať to podstatné. Veľké možnosti však majú aj svoju odvrátenú stranu a tou je predovšetkým nízka koncentrácia či zanedbávanie osobného, médiami a sociálnymi sieťami nesprostredkovaného dialógu. 

A ako sa menia študenti humanitných odborov a estetiky?

Na rozdiel od staršej a čiastočne aj mojej generácie majú užší záber. Už nečítajú všetko, čo sa im dostane do rúk, ale iba to, čo na niečo aktuálne potrebujú. Či je to dobré, alebo zlé, nedokážem posúdiť, jedno mi však u nich chýba a to je permanentná komunikácia so svetom umenia. V estetike sa vždy predpokladá intímny kontakt s umením, vkus a estetická teória kráčajú spolu na spoločnej ceste. Vkus vyberá umelecké diela a estetická teória zase poskytuje nástroje na ich interpretáciu. Možno to aj obrátiť v tom zmysle, že estetická teória sa mení a diferencuje v kontakte na základe dobrého vkusu vybratých umeleckých diel. Je to jednoduché, a predsa náročné, ale ináč to nejde.

Myslíš si, že sa dá vkus „vycvičiť“?

Som presvedčený, že vkus sa dá do veľkej miery, ako hovoríš, „vycvičiť“. Vkus v mojom chápaní je schopnosť posudzovať artefakty, ktoré si nárokujú byť umeleckým dielom. Vkus si vyžaduje vzdelanie a permanentný kontakt s umením. Vedenie je dôležité na vytvorenie konceptuálneho rámca, ktorý určuje zásady interpretačnej práce a kritériá hodnotenia. Jedno dielo vždy, či už vedome, alebo podvedome, vzťahujeme na iné diela nami vytvoreného a dopĺňaného sveta umenia, každé nové dielo sa nielen pripája k ostatným, ale svojím spôsobom aj mení ich recepciu. Vo vedomí si neustále vytvárame akési vrstevnice, spájajúce jednotlivé diela približne rovnakej kvalitatívnej úrovne. Jedna vrstevnica spája geniálne diela, druhá nadpriemerné, tretia priemerné a štvrtá spája diela, ktoré sú síce dielami, ale podpriemernými. 

Zdá sa mi, že filmová kritika postavená na vkuse a estetickom súde sa pomaly, ale iste zo slovenských médií vytráca. Čo by podľa teba pomohlo kritického ducha v umení znova zobudiť?

Máš svätú pravdu, filmová a vôbec umelecká kritika sa pomaly z nášho intelektuálneho priestoru vytráca. V prípade niektorých druhov umenia je vytrácanie rýchlejšie, v iných našťastie pomalšie. Kritika postavená na vkuse si vyžaduje okrem vzdelania aj odvahu formulovať svoj názor. K prebúdzaniu kritického ducha by na začiatok pomohlo splnenie aspoň týchto zopár podmienok. Po prvé, musí sa rehabilitovať pozícia umeleckého kritika. Názory príležitostných kritikov môžu byť zaujímavé, najmä vtedy, ak píšu len o tom, čomu sa detailne venujú, avšak tieto názory nemôžu suplovať názory tých, ktorí systematicky sledujú v maximálnom možnom rozsahu súčasnú produkciu konkrétneho druhu umenia. Po druhé, kritické písanie o umení musí byť potrebou píšuceho, a nie naháňaním bodov za publikačnú činnosť. Po tretie, s okamžitou platnosťou treba zrušiť inštitút mediálnych partnerstiev, pretože ak uzavriete s niekým partnerstvo, automaticky si zatvárate dvere k vysloveniu nezávislého estetického súdu. Po štvrté, treba sa vrátiť k praxi, že redaktori majú redigovať texty a nie písať o hocičom, pretože si honorármi potrebujú zvýšiť platy. 

Monografia o Miloslavovi Lutherovi by mala byť dokončená v roku 2020. Máš už nejaký ďalší výskumný zámer? Prezradíš, kam ťa tvoja nepokojná povaha, neznášajúca nudu, ťahá?

Text monografie o Miloslavovi Lutherovi plánujem dokončiť do konca roku 2019 a hneď od začiatku roku 2020 sa potom s maximálnym sústredením púšťam do písania monografie o kresbách, grafikách a linorytoch Ivana Csudaia. Veľmi sa na to teším, jeho dielo dôverne poznám a opakované návraty mi umožňujú všímať si to, čo som predtým buď považoval za marginálne, alebo z rôznych dôvodov prehliadal. A hlavne mi kontakt s jeho prácami stále poskytuje estetickú rozkoš. Okrem toho pomaly, ale skutočne pomaly zbieram materiál na napísanie rozsiahlejšieho textu o podobách interpretácie umeleckého diela. Touto témou sa roky intenzívne zaoberám a uvidím, či konečne nájdem odvahu sa s ňou detailnejšie vyrovnať. A keď si už začala hovoriť o nude, tak ti prezradím, že by som chcel napísať aj text o nude, pretože si myslím, že z nudy a lenivosti sa rodia najhoršie veci tohto sveta. S lenivosťou som sa už stihol teoreticky vyrovnať, prakticky ešte nie. S nudou som prakticky vyrovnaný. Teoretické vysporiadanie ešte odkladám – môže za to moja vrodená lenivosť.

Mária Ferenčuhová, filmová teoretička
foto: Miro Nôta