Milan K. Némethy

Keď v novinách čítal, že slovenský film hľadá elektrotechnikov, ktorí by robili zvukárov, prihlásil sa. Tak sa začala filmová kariéra Milana K. Némethyho, ktorá trvala vyše štyri desaťročia. Zvukový majster podpísaný pod filmami ako Trio Angelos (1963) režiséra Stanislava Barabáša, Organ (1964) Štefana Uhra, Pán si neželal nič (1970) Petra Solana, ale aj pod detským filmom Čarbanice (1982) Evy Štefankovičovej, oslávi 20. januára 90. narodeniny. 

„Od prvého pracovného dňa som mal pocit, akoby som naďalej pokračoval vo svojej záľube divadelného ochotníka, keď som hrával, osvetľoval a ozvučoval amatérsku scénu. Moja profesionálna kariéra mala azda aj preto rýchly spád,“ spomína Némethy v dokumente uloženom v archíve Slovenského filmového ústavu. Opisuje v ňom svoju filmovú kariéru, ktorá sa začala v roku 1949, keď nastúpil do oddelenia zvuku Štátneho filmu v Bratislave ako mikrofónový technik. Postupne pomáhal slovenskému filmu budovať jeho technickú základňu, bol napríklad pri tom, keď sa inštalovali prvé slovenské zvukové vozy.

Boli to časy naozaj budovateľské, keď sa technické podmienky pre filmárov vytvárali od piky. Postupne rástol počet filmov, ktoré ročne vznikli, a provizórne, takzvané „vreckové“ ateliéry boli filmárom veľmi skoro pritesné. „Obzvlášť po rozšírení výroby z jedného filmu na dva a v perspektíve rysujúcom sa treťom, to už vôbec nestačilo,“ spomínal Némethy na časy, keď sa nakrúcalo v provizórnom filmovom štúdiu na bratislavskom Jakubovom námestí a zároveň sa začínala budovať Koliba. „Nám začínajúcim zamestnancom z ,Jakubákuʻ (bolo nás podľa dvoch prezenčných listín asi štyridsať) bolo cťou chodiť vo voľnom čase na Kolibu kácať stromy, pomáhať stavbárom nosiť tehly, aby sme urýchlili výstavbu nášho v poradí tretieho, no už moderného filmového štúdia,“ píše Némethy v spomienkach na toto obdobie. K budovaniu technickej základne sám prispel aj viacerými zlepšovacími návrhmi. Týkali sa napríklad nahrávania komentárov k filmom či práce s mikrofónom, pri ktorej riešil nežiaducu indukciu závesnými pružinami na mikrofónové linky. 

Némethyho zlepšovací návrh na závesný vešiak na mikrofónové káble prijal Československý štátny film v roku 1956, o rok neskôr už Némethy ako adept na prácu zvukového majstra získaval prax v Spravodajskom filme, kde ozvučoval týždenníky. „A v roku 1958 dostal som od vedenia Populárno-vedeckého a dokumentárneho filmu návrh vybudovať pre štúdio zvukové pracovisko. Po akustickej úprave a nainštalovaní zvukovej techniky ozvučoval som celoročnú produkciu tridsaťdva populárno-vedeckých a dokumentárnych filmov. Medzi nimi nahral som unikátny zvuk – tep srdca – pre filmy režiséra V. Andreánskeho,“ spomínal Némethy, podľa ktorého tento zvuk pre jeho kvalitu a aktuálnosť potom využívala aj Lekárska fakulta Univerzity Komenského pri výučbe medikov. 

Keď si počas praxe v spomínaných oddeleniach doplnil vzdelanie a vyštudoval zvukovú réžiu, kvalifikoval sa do hraného filmu, v ktorom debutoval drámou Jána Lacka Vždy možno začať (1961). V 60. rokoch sa okrem už spomenutých filmov podpísal aj pod koprodukčný film Dušana Vukotića Siedmy kontinent (1966) či filmy Štefana Uhra, ako boli Panna zázračnica (1966) podľa predlohy Dominika Tatarku alebo metaforická satira Génius (1969). Práve s Uhrom spolupracoval Némethy azda najčastejšie, nakrútili spolu aj snímky Tri dcéry (1967), Keby som mal pušku (1971), Javor a Juliana (1972), Penelopa (1977), Pásla kone na betóne (1982) – vlastne všetky Uhrove celovečerné snímky pre kiná s výnimkou filmov My z deviatej A (1961) a Slnko v sieti (1962). Zvuk mal Némethy na starosti aj v Tušení (1982) Petra Solana, Sojkách v hlave (1983) Juraja Lihosita či vo Víkende za milión Dušana Trančíka (1987).

spracoval Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ