Marcel Šedo

filmový publicista

V posledných dekádach sa dogma pokroku prijímala bez výhrad, a to najmä v oblastiach technológií a ekonomiky. Teda, až podnes. Začína sa totiž ukazovať, že pre život na zemi či spoločenský zmier môže dogmatické aplikovanie princípov rastu a pokroku priniesť rakovinové bujnenie. To poukazuje na paradox pokroku. Ak má moc vymazať život z mapy sveta, a táto hrozba tu nie je po prvýkrát, vracia nás pokrok späť do ďalekej minulosti, čím sa vlastne stáva spiatočníctvom par excellence.

A čo oblasť umenia? Na začiatku dekády všetci nadšene tlieskali novej, lepšej ére filmu, ktorá vraj prichádza s digitálnymi technológiami a s nástupom siete festivalov a galérií. Tie mali a majú priniesť väčšiu rovnosť, pestrosť, kvalitu a slobodu do filmovej produkcie a distribúcie. Ukazuje sa, že sa to celkom nestalo. Dostať nezávislý film k väčšej skupine divákov je dnes minimálne rovnako ťažké, ak nie ťažšie, než kedykoľvek predtým. V multiplexoch už nájdete len minimálny priestor na nezávislú tvorbu a profesionalizujúca sa sieť filmových festivalov s pitchingovými fórami a workshopmi čoraz viac ovplyvňuje podobu produkcie a priamo vytvára špecifický typ filmu, ktorý by sme mohli nazvať festivalovým. A teda závislým. 

Podobná situácia panuje aj na internete. Gigantické konglomeráty začínajú za nadšeného potlesku konzumentov čoraz viac požierať distribučné siete. Stačí si spomenúť na kauzu Cannes verzus Netflix, v ktorej sa festival stal symbolom spiatočníctva, lebo sa postavil proti agresívnym praktikám distribučnej spoločnosti. Máme tu skrátka akési diskurzívne a ekonomické kartely, ktoré karikujú podoby umenia do vlastných škatuliek. Riešením má byť crowdfunding, ktorý však núti umenie ešte pred jeho vznikom stať sa marketingovým produktom.

Tým, že umenie odvrhlo zo svojho vnútra metafyziku a spolu s ňou i nárokovateľnosť pravdy, univerzálnosti, možnosť čerpať z niečoho ontologického, dostalo sa do pozície nihilizmu. Pretože svet zbavený jadra a chápaný ako súbor faktov a javov, ktorý postupne deštruuje i samotný subjekt, ako základ novovekej vedy nemá žiadny iný zmysel, než neustále manifestovať sám seba kvôli samotnej manifestácii. Z toho hľadiska je svet umenia prázdny, je súborom viet kladených za seba v prekvapivých súvislostiach, ide o samotný jazyk, ktorý prehovára, čo zvládne i dobre nastavený algoritmus. Umenie tak akcelerujú do nových podôb nové technológie. Človek je v takomto svete bezpredmetný.

Ťažko tu teda hovoriť o nejakom pohybe vpred. Zdá sa dokonca, že niektoré zmeny nás skôr vracajú späť v čase a ničia tvrdo vybojované pozície a sociálne výdobytky. Iné pre zmenu neprinášajú pokrok, ale len zmenu pohľadu, spôsobov tvorby a nové tvorivé obmedzenia. Nuž a v neposlednom rade – niektoré technológie sú už také pokrokové, že človeka (okrem konzumenta) k životu nepotrebujú. 

Zostáva nám už len dúfať, že sa umenie proti týmto kategóriám, diskurzom a inštitúciám vzbúri. Spolu s tým by mohlo definitívne upustiť od dogmy pokroku a rastu ako nespochybniteľných hodnôt.