Bez výročia revolúcie, v znamení smrti

Kým predminulý rok sme oslavovali rôzne „osmičkové“ výročia i 25 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, rok 2019 sa niesol v znamení 30. výročia Nežnej revolúcie. Predvlani sa slovenskí filmári inšpirovali výročiami pomerne často, teraz prekvapí, že v bilancii minuloročnej domácej dokumentárnej tvorby chýba dielo, ktoré by explicitne rozoberalo udalosti spred tridsiatich rokov, hoci sa nimi začala písať nová kapitola histórie Slovenska. 

Príčinu treba zrejme hľadať v tom, akým smerom sa naša spoločnosť vyvíja. Umelci vo všeobecnosti promptnejšie reagujú na pálčivejšie témy súčasnosti a na rôzne kauzy, ktoré priniesla novodobá história Slovenskej republiky. Priamo vychádzajú z rozdelenia moci po páde režimu, takže z tohto pohľadu sú aj vlaňajšie dokumenty naviazané na udalosti Novembra 1989. Za ďalší dôvod možno označiť samotný revolučný prívlastok nežná, ktorý značí, že všetko prebehlo bez obetí na životoch. Hoci porevolučné desaťročia ukázali, že čo sa „nežne“ začalo, nemusí tak aj pokračovať a na scénu sa tak dostávajú pojmy ako nájomná vražda, mafia či korupcia. A slovenský štáb tentoraz zaznamenáva priamo na mieste aj ešte náročnejšiu situáciu vo svete – konkrétne ťažko riešiteľný konflikt v Sýrii a Iraku. 

Priamo politicky angažované snímky boli však počas uplynulého roka v menšine, akoby väčšina dokumentaristov uskutočňovala svoje dlhodobejšie plány. Aj preto sme sa dočkali tematicky takých rôznorodých diel. Takmer každé z nich ponúklo viacero morálnych či filozofických dilem. Dá sa to zrejme prisúdiť aj tomu, že ich nečakaným spoločným menovateľom bola vo viacerých prípadoch smrť. V tejto súvislosti, bohužiaľ, nejde nespomenúť aj dve nedávne samovraždy až príliš mladých slovenských umelkýň. 

A nakoniec, trochu odľahčene, názov jedného z dokumentov, Afrika na Pionieri, vyvoláva v mysliach divákov, ktorí poznajú menovaný dopravný prostriedok, obavu o život jeho protagonistov. 

Smrť dobrá

Začnime trochu pozitívnejšie a priraďme smrti prívlastok dobrá. Jestvuje vôbec niečo ako dobrá smrť? Otázka morálnej odôvodnenosti eutanázie patrí k tým, kde len ťažko hľadať jednoznačnú odpoveď. Zrejme tu platí, že každý prípad treba brať individuálne, najmä podľa psychického a fyzického stavu pacienta, ktorý uvažuje o asistovanom dobrovoľnom odchode zo sveta. Aký je život so svalovou dystrofiou, to si dokáže predstaviť len človek, ktorý trpí touto diagnózou. Režisér Tomáš Krupa dokázal aj pri úplnej absencii citového vydierania a pátosu vzbudiť v divákoch svojho filmu Dobrá smrť toľko empatie k jeho protagonistke Britke Janette, že po tomto zážitku odchádzal z kina iba málokto s konzervatívnym postojom k problematike. Ako hovorí klasik: Život je jeden z najťažších.

Smrť násilná

Smrť novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej už takmer dva roky rezonuje v slovenskej spoločnosti. Či už tým, že nami otriasla ako niečo, čo sme mali späté hádam len s fiktívnymi gangsterkami, alebo tým, že za dvojnásobnú vraždu ešte nikoho neodsúdili. Určite aj tento fakt sa odrazil v neuzavretosti snímky Zuzany Piussi Ukradnutý štát. V ňom spovedá na svojej ceste za odhalením pravdy hádam každého, kto je ochotný niečo prezradiť na kameru. Z protichodných názorov a vyjadrení však bude divák cítiť značnú frustráciu (podobne sa zrejme cítila aj samotná režisérka). Práve frustrácia sa napokon ukázala ako ústredná myšlienka celého dokumentu, i keď možno vopred nezamýšľaná. 

Proti politickej moci a moci peňazí sa stavia naša investigatívna dokumentaristka číslo jeden aj v ďalšej snímke Obliehanie mesta. Oným mestom je krásna Kremnica s bohatou históriou a najmä nerastným bohatstvom. Je otázkou do budúcnosti, či miestna fauna a flóra padne za obeť nadnárodným korporáciám, alebo zvíťazia aktivisti s ekologickými preferenciami, prípadne sa nájde konsenzus a mesto a jeho okolie budú stále krásne a zároveň budú prosperovať z rozvoja priemyslu. V prípade Ukradnutého štátu je Piussi skôr aktívnou pozorovateľkou a necháva na diváka, nech si urobí vlastný názor. V Obliehaní mesta, ktoré nakrútila s Vítom Janečkom, sa trochu zbytočne prikláňajú na stranu aktivistov a nedávajú divákovi až taký veľký priestor na vytvorenie vlastného názoru.

Smrť demokratických ideálov

Róberta Remiáša zavraždili v roku 1996, zhruba sedem rokov po tom, ako sa radikálne zmenila spoločenská situácia vo východnej Európe. Zo správ sme sa dozvedeli o politicky motivovanej vražde, ktorú vtedajší premiér Vladimír Mečiar znevážil pamätným výrokom: Skutok sa nestal. Režisérka Barbora Berezňáková výrok otočila a dokument venovaný okrem iného aj únosu Michala Kováča ml. do Rakúska nazvala Skutok sa stal. Snímkou nás sprevádza Oskar Fegyveres, očitý svedok a účastník únosu, a svoje povie napríklad aj bývalý novinár a exsiskár Peter Tóth. V krátkom čase tu teda máme už tretie dielo zaoberajúce sa nielen touto kauzou, ale aj spoločenskou klímou druhej polovice 90. rokov. Film Skutok sa stal tak mohol odradiť viacerých divákov, ktorí už videli vydarený dokument Mečiar či menej vydarený hraný film Únos, avšak práve Berezňákovej film prináša do kauzy najviac svetla, pretože ponúka širšie spektrum názorov a prináša pomerne prehľadný a ucelený pohľad na kauzu. Deväťdesiate roky na Slovensku znamenali pre mnohých smrť demokratických ideálov vybojovaných na námestiach v roku 1989. 

Smrť čaká všade

Minimálne v Sýrii a Iraku a v každej krajine, kde je stále pri moci, respektíve sa ju snaží získať takzvaný Islamský štát. Stratený domov režiséra Juraja Mravca ml. nás vedie najmä rozbombardovaným severoirackým mestom Mosul a príbehmi nielen hlavných postáv, ale aj niekoľkých miestnych obyvateľov, ktorých postihol pre našinca ťažko uveriteľný osud. Ak filmy Skutok sa stal a Ukradnutý štát vyvolávajú v divákoch vysokú mieru frustrácie, tak Stratený domov ich v tomto smere predstihuje o niekoľko úrovní. Režisér Juraj Mravec nakrútil na naše pomery nevídaný dokumentárny film, aký sa bude iba ťažko prekonávať. Jeho forma síce nie je veľmi inovatívna, obsah však poskytuje maximálne realistický pohľad na súčasný stav sveta. Dvaja mladí záchranári na plátne ukazujú, že optimizmus je napriek všetkým okolnostiam jednoducho životnou voľbou a môže byť prítomný aj tam, kde naň niet najmenšieho dôvodu. Napríklad v prostredí, v ktorom jeden z protagonistov povie: „Od novembra som videl umrieť dvesto detí...“ 

Proti smrti zaspávaním v truhle

Život bez „hulenia gandže“ a bez snoubordingu? Ak, tak jedine v kláštore! Dať zbohom svetským potešeniam, radostiam a venovať svoj život komunite, respektíve Bohu, a stráviť ho celý v jednom pravoslávnom kláštornom objekte je životná voľba. Čo vedie niekoľko jednotlivcov k takémuto razantnému kroku, sleduje na Ukrajine Erik Praus v dokumente Volanie. Argumenty viacerých protagonistov môžu byť občas menej pochopiteľné, no čím sú mnísi starší, tým znejú ich zdôvodnenia logickejšie. Stojí za nimi životná skúsenosť a múdrosť. Otázkou zostáva, či bola potrebná vyše hodinová dĺžka a či by film s rovnakým množstvom informácií nemal väčší spád pri polovičnom trvaní, ale to je vec vkusu konkrétneho diváka a toho, nakoľko obľubuje dlhšie, artovo ladené zábery s premyslenou kamerovou kompozíciou. Zastaviť rýchlu dobu a povrchnosť spoločnosti sa tvorcom zrejme nepodarí. Volanie však, minimálne krátko po projekcii, vyvoláva aspoň potrebu o týchto javoch uvažovať. 

Smrť tretiemu svetu na Slovensku!

Ďalší z „dokumentárnych“ filmov, ktoré stierajú hranicu medzi dokumentom a fikciou, nakrútil Pavol Pekarčík v slovenských rómskych osadách. Je zrejmé, že mnohé zábery v Hluchých dňoch sú inscenované, zároveň však postavy hrajú samy seba podľa toho, ako skutočne žijú. Je dobré, že sledujeme viacero príbehov, ktoré majú aj dejový oblúk, a snímka je vhodne ukončená príbehom detí, ktoré si postavili kúpeľňu. Síce nefunkčnú, ale predsa len kúpeľňu – keďže ich tato sa k tomu stále akosi nemá a radšej hrá počítačové hry. Akoby deti, ktoré sú protagonistami filmu, nemali dosť problémov, sú navyše aj hluchonemé. Mladším ročníkom však životný optimizmus nechýba, kým starší sú už len flegmatickí, akoby rezignovaní. Postarať sa, aby ich deti neskôr nezapadli do rovnakých koľají, je potom nielen úlohou týchto jednotlivcov, ale aj celej spoločnosti. 

„Samovražda“ na motorke

Presnejšie, na motorke značky Pionier. Kto zažil socializmus, vie, o čom je reč, mladší nech si to vygúglia. Pre niekoho môže byť móda nakrúcania cestopisných dokumentov, v ktorých sa skupinka odvážlivcov „samovrahov“ vydáva na dlhé cesty dopravnými prostriedkami ako trabant, lada či pionier, ťažko pochopiteľná. Ich osudy, našťastie, sledujeme iba v prítmí klubových kinosál. Bez strachu o vlastný život si tak užívame krásne zábery prírody a žasneme jednak nad výdržou motorov týchto značiek a jednak nad odvahou cestovateľov a filmárov. Našťastie ani v Afrike na Pionieri sa nikomu nič nestalo a pätica chlapíkov na čele s režisérom Marekom Slobodníkom a kameramanom Martinom Kochaníkom sa po potulkách Afrikou vrátila v bezpečí domov. 

Smrť tradícií

Smrť folklóru v dôsledku neukotvenia Slovákov vo vlastných tradíciách, smrť folklóru vinou plytkosti pri tendenčných politických prezentáciách počas celého minulého storočia, smrť folklóru vinou nových hudobných trendov obľúbených u tínedžerov (toto je názor autora textu) a nakoniec aj smrť samotného skladateľa. Toľko k leitmotívu smrti v dokumente Svetozár Stračina režiséra Pavla Barabáša o hudobnom skladateľovi s nesmierne bohatým portfóliom. Hudobníka spoznávame ako skromného a duševne bohatého človeka, ale zároveň ako človeka, ktorý často podliehal emóciám a neraz spôsobil na pracovisku nepríjemnú atmosféru. Vždy však s pozitívnym výsledkom – Stračinovým cieľom totiž bolo, aby si pri jeho skladbách poslucháč nepovedal, že počúva „odfláknuté“ dielo. Dokument Svetozár Stračina nemôže u mladších ročníkov konkurovať povedzme dokumentom o slovenskom hip-hope, ale práve preto je stále dôležité upozorňovať na naše korene aj prostredníctvom kinematografie. Aby sme neboli v budúcnosti svedkami reálnej smrti tradícií bez možnosti zmŕtvychvstania. 

Na ceste k nesmrteľnosti

Na nej sú Osamelí bežci – trojica básnikov Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. Skupina umelcov sa sformovala v roku 1963 a prežila úskalia normalizácie aj zákaz tvorby. Trojica sa po rokoch opäť „stretáva“, čo na kameru zaznamenal režisér Martin Repka v optimisticky vyznievajúcom dokumente Osamelí bežci: Ideme ďalej!. Postarší páni spomínajú na krásne aj menej krásne časy a humor ich rozhodne neopustil, hoci jeden z nich je už po smrti. Nezainteresovaným môže dielo poskytnúť pomerne vzácne nové informácie, pre insiderov ide o povinnosť. Nehynúci optimizmus cítiť aj z minoritne slovenského dokumentu režisérky Olgy Sommerovej Jiří Suchý, v Česku uvádzaného s podtitulom Lehce s životem se prát

Čím to je, že čím sa dokumenty roku 2019 venujú starším protagonistom, tým optimistickejšie vyznievajú? Možno aj tým, že pamäť je selektívna a dobrovoľne si uchováva viac tých krajších momentov než utrpenia a určite si minulosť aj nevedomky idealizuje. Pozerajme sa však pozitívne aj do budúcnosti. Rok 2020 by pri nastavenom trende v rámci slovenskej dokumentárnej tvorby nemal byť o nič horší než ten predošlý. Navyše jeho leitmotív bude zrejme iný než smrť.

Erik Binder, filmový publicista
foto: Filmtopia, D1 film, partizanfilm, K2 Studio