Krivda ako diagnóza aj svet, kde je všetko inak

S menom jubilujúceho nestora slovenských kameramanov Stanislava Szomolányiho sú spojené tie najvýznamnejšie míľniky našej filmovej i televíznej histórie. S režisérom Štefanom Uhrom vytvoril tandem, ktorý sa do nej vpísal natrvalo sledom nezabudnuteľných filmov. Kino Lumière z nich v januári uvedie napríklad Slnko v sieti (1962) či Pannu zázračnicu (1966). 

Vytvoriť z diagnózy dramatický príbeh s presahom do roviny spoločenskej kritiky hľadaním príčin psychickej choroby v zlyhávaní rodiny ako prvotného záchranného kruhu pre deti a ich potreby je výkon, ktorý si zasluhuje pozornosť. Debutujúca nemecká režisérka Nora Fingscheidt je v Narušiteľovi systému v opise postihnutej hrdinky Bennie dôsledná a v každom detaile i situácii dôveryhodná. Sledujeme tak strhujúci zápas o záchranu dieťaťa, ktoré neovláda svoju psychotickú agresivitu a stáva sa hrozbou pre akékoľvek miesto, kde sa ocitne. Tento osobitý apel s pôsobivou psychiatrickou deskriptívou je zaujímavý i priblížením zdravotníckeho systému, zbaveného inštitucionálneho odstupu, kde je individuálne nasadenie zodpovedných pracovníkov organizačným luxusom hodným aspoň zamyslenia.

Vcelku vydarený debut českej režisérky Beaty Parkanovej Chvilky hovorí o blúdení mladej huslistky Anežky (Jenovéfa Boková) vo svete, ktorý nemá iné ambície, než ju permanentne frustrovať. Na otázku, prečo je to tak, keď je krásna, dobrá a talentovaná, neexistuje jednoduchá odpoveď a film ju ani veľmi nehľadá. Konštatuje všeobecnú ľahostajnosť a bezohľadnosť tak rodiny, ako aj jej okolia. Krivda ako diagnóza pre všetkých submisívnych jedincov je asi jediným záverom filmu. Zaujímavejšia je tu forma než samotný obsah. Parkanová má zmysel pre rozprávanie v tóne tichej melanchólie s dôrazom na psychologickú drobnokresbu , v akej je podaná hlavná hrdinka. Jenovéfa Boková si za Anežku odniesla Českého leva a Cenu českej filmovej kritiky. 

Jatky a pitevne sú prostredia, ktorých význam je pre situovanie filmového príbehu vždy akosi samovoľne určujúci. Obe sú metaforou konca, keď sa končí prirodzená dualita tela a duše. Z jedného sa stáva nepotrebná, rýchle sa rozkladajúca matéria, z druhého metafyzický oblak, putujúci do neznáma. Mária (Alexandra Borbély), lyrická kontrolórka kvality mäsa na jatkách, zažíva túto dualitu zaživa, pričom si jedno s druhým nevie rady. Telo je bezradné pod diktátom mocnej duše, lebo tá má iné zámery. Túži po láske, jednote a kráse, ale telo je len nemotornou prekážkou týchto vcelku prirodzených ľudských mét. Maďarská režisérka Ildikó Enyedi vo filme O tele a duši nešetrila obdivuhodnou originalitou, vystupujúcou z brehov aj tých najnenápadnejších stereotypov, a vytvorila svet, kde je všetko inak, než by ktokoľvek predpokladal. Jej nežná a poetická brutalita dovádzala divákov v kinách k záchvatom a vcelku neštandardným reakciám.

Viera Langerová, filmová publicistka
foto:Narušiteľ systému, Film Europe