Marián Amsler

divadelný režisér

Je ťažké vybrať z množstva starších slovenských filmov, preto sa zameriam skôr na súčasnú tvorbu a filmy, ktoré mám v čerstvej pamäti z kín. V posledných rokoch to boli Bebjakov ČističPiata loď Ivety Grófovej alebo Eva Nová či najnovšie Nech je svetlo Marka Škopa. Každý z nich by sme síce mohli zaradiť do iného žánru, ale pre mňa ich spája veľmi intímna forma rozprávania, prepracované a zaujímavé postavy a predovšetkým sústredené a minuciózne herecké výkony hlavných predstaviteľov. Príbehy sú zasadené do autentických slovenských reálií, reflektujú súčasnú slovenskú realitu a náladu v spoločnosti.

Z najnovších filmov by som chcel spomenúť Ostrým nožom Teodora Kuhna a Amnestie Jonáša Karáska. Tieto filmy sú čiastočne autorskou fikciou, ale vychádzajú z historických udalostí alebo sa nimi aspoň inšpirujú. Znovu musím vyzdvihnúť prácu scenáristov a režisérov, ktorí pre mňa dokázali na základe skutočných udalostí vystavať konzistentné príbehy a sústrediť sa na svoju hlavnú tému bez zbytočného sentimentu či moralizovania. Bezmocnosť a hrôza, ktoré som pocítil, keď som si pozrel film Ostrým nožom, vo mne zostali ešte dlho po návšteve kina. Nie som z tých, ktorí by potrebovali za každú cenu hľadať, nakoľko sa filmári držali pravdy a koľko si toho primysleli či vyfabulovali. SnímkaOstrým nožom obnažila prehnitý systém nášho súdnictva či vnímania pojmu spravodlivosti nielen v dobovom kontexte, ale aj dnes. Na Amnestiách si zasa cením, že sa tvorcovia dokázali pozrieť na Nežnú revolúciu a Havlove amnestie bez zbytočnej nostalgie a pátosu. Je mi sympatické, že sa tvorcovia filmu nestavajú ani na jednu stranu problému (teda amnestie ani neobhajujú, ani nekritizujú), ale zameriavajú sa na chaos a konflikty, ktoré ich realizácia spôsobila. A v konečnom dôsledku je to dobre vystavaný a dobre nakrútený triler so zaujímavými postavami a pointou.