Jedna obyčajná, a predsa výnimočná noc 

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime film Petra Solana Kým sa skončí táto noc (1965), ktorý v januári uvedie Dvojka RTVS.

Námet snímky Kým sa skončí táto noc vznikol už v roku 1957. Keďže vtedajšej nomenklatúre na ňom prekážala „protispoločenskosť“, schválili ho až v júni 1965. Žánrovo možno film zaradiť medzi „komédie s prvkami psychologickej drámy“. Scenár spracoval Tibor Vichta, ktorý bol častým spolupracovníkom režiséra (Tvár v okneBoxer a smrť a mnohé ďalšie). Peter Solan oceňoval, ako umne dokázal Vichta načrtnúť dialógy a ostatné nechať na hercoch a režisérovi. Autentickému vizuálu výrazne napomáha kamera Vincenta Rosinca a strihové umenie Maximiliána Remeňa. V hlavných úlohách sa po prvýkrát objavuje dnes už ikonická dvojica – Stano Dančiak a Marián Labuda ako filmoví hrdinovia Kvetinka a Miloš. Pre Mariána Labudu sa práve úloha snaživého Miloša stala začiatkom jeho dlhej a skvelej filmovej kariéry. 

Príbeh filmu je jednoduchý. Situovaný je do uzavretého priestoru luxusného tatranského nočného podniku, v ktorom sledujeme počas jednej noci niekoľko postáv. Dve mladučké úradníčky z Prahy si prišli do Tatier „užiť“. Je tu aj neuznaný vedec, bývalý major britskej armády či stavebný majster, ktorý spreneveril peniaze svojej partie (presvedčivý Július Pántik v úlohe Baláža). A dvaja mladí inštalatéri, ktorí sa tešia zo ženskej spoločnosti. Všetci prichádzajú do baru, kde chcú po svojom riešiť svoje strasti a bolesti a hľadajú tu únik z reality. Bar (v úlohe barmanky Betky sa predstaví Marcela Laiferová) sa stáva centrom diania a symbolizuje akúsi ilúziu lepšieho života. Avšak čím viac alkoholu prúdi v krvi všetkých zúčastnených, tým viac konfliktných situácií nastáva. Až s prichádzajúcim ránom sa veci pomaly vracajú do normálnych koľají. Mimo baru začína svitať nový deň, v ktorom však budú postavy žiť svoje životy ďalej po starom.

Film Kým sa skončí táto noc bol na vtedajšie pomery dosť neobvyklý. Dobová kritika oceňovala najmä Vichtov scenár, ktorý charakterizovala ako: „... libreto, základnú osnovu, umožňujúcu maximálne tvorivé zaangažovanie režiséra, kameramana i hercov, umožňujúcu dokonca improvizáciu, čo je už samo osebe v slovenskom filme pozoruhodná skutočnosť.“ Na natáčanie si v podobnom duchu zaspomínal Marián Labuda pred rokmi v denníku Sme, keď film vyšiel na DVD: „Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér Solan nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás. Aj to bol prejav slobody – nemuseli sme si dávať pozor na ústa. Ten film má v sebe náboj protestu. Sila Pántikovho prejavu, postava, ktorú stvárňoval, a vlastne celý Vichtov scenár je zašifrovaným protestom.“

Recenzent Jakub Dvořák v texte Trojjediný Solan v dvojtýždenníku Dialóg z mája 1990 charakterizoval snímku slovami „poetika nepoetického“. Aj tento autor potvrdzuje, že Solan nechával vo filme hercom pomerne veľkú interpretačnú voľnosť: „Pokusy hľadať poéziu v banalite zvyčajne krachujú na tom, že sa poézia od banality nedokáže včas oddeliť. Solanovi sa to nestalo. Film si udržal určité napätie, dramatickosť, aj napriek absencii ,klasického‘ deja. Jeho zmyslom sa stal stav ľudskej osobnosti, konštrukcia stavu.“

Popri vysoko pozitívnych hodnoteniach zaznievali aj hlasy kritické, ako napríklad glosa Antona T. Jurkoviča v Novom slove v roku 1990: „Keď ho teraz po toľkých rokoch premietli (do revolúcie bol film v trezore – pozn. red.), ak ho niekto vydržal sledovať do konca, nebol ďaleko od získania iného syndrómu. Chcel nejaký náboj: politický, umelecký, morálny – ale nenašiel ho.“ Solanovmu filmu Jurkovič vyčíta „stokrát opakované prípitky, holdovanie alkoholizmu, bezstarostnosti, nezazubadlenej zábave, preflámovanej noci s pochybným utrácaním (bezprácnych zárobkov?), s ošúchanými neduchaplnými replikami“.

Film Kým sa skončí táto noc však pôsobí v obmedzenom priestore a čase nevšedne prirodzene. Dusivá atmosféra v bare, ale aj v dušiach jednotlivých postáv je nadčasová. Popri ocenení vynikajúceho scenára treba byť za mimoriadny zážitok vďačný Petrovi Solanovi a všetkým hercom. Bezchybné dialógy a moderné vedenie hercov obstoja aj po vyše päťdesiatich rokoch. 

Kým sa skončí táto noc (r. Peter Solan, 1965)
Dvojka RTVS 11. 1. 

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová