Pekní, šťastní a bohatí na dovolenke v Tatrách

Nová slovenská vianočná romantická komédia Šťastný nový rok akoby vznikla v krajine, v ktorej slovné spojenie „žánrový film“ už nie je ani nadávka, ani priznanie sa k čomusi neprístojnému, ale tá najnormálnejšia, najprirodzenejšia vec.

Je nedeľa pred Vianocami, ešte nie úplne, ale ten zhon už visí vo vzduchu. Včera boli všetci na vianočných trhoch, hlava na hlave, dnes išli za nákupmi, stráviť takú obyčajnú konzumnú nedeľu. Sem-tam nejaký darček kúpiť, čosi zjesť, zase trocha po obchodoch, potom kávička a koláčik a podvečer poďho do kina aj s tými vianočnými taškami. Na výber sú dva tematické žánrové kúsky: britský film Last Christmas, štandardne dobrý kus, už sa hrá druhý týždeň, a slovenská novinka nakrútená v koprodukcii s Českom Šťastný nový rok. Neviem, ako na tom britskom, ale na tom našom bolo viac-menej plno, voľné zostali len tie dva rady dole, takže hojná účasť, čo je vždy fajn. Navyše publikum tvoria zväčša dospelí ľudia, nie adolescenti, takže opäť čosi, čo tu veľmi nevidno. 

A v poriadku, bavíme sa, ja som sa ešte stále nerozhodol, či sa mi videné pozdáva, ale nehanbím sa spolu s hercami, nie je mi trápne ani sa nepozerám na hodinky, čo je dobrý signál.

Je fakt, že nebyť zadania, nešiel by som, trailer ma nepresvedčil, práve naopak, bol som len a len znepokojený. Prvoplánové repliky, z ktorých cítiť papier, úporná snaha o „hláškovanie“, príliš idylické prostredie, príliš pekní herci, príliš veľa vianočných svetielok, príliš veľa snehu. 

Príliš.

Po filme všetko toto platí naďalej, v tej minutáži sa to však rozpustilo a zisťujem, že som spokojný a vlastne nemusím byť ani veľmi zhovievavý, ani blahosklonný, ani povýšenecky nad vecou, ale pokojne môžem skonštatovať, že Šťastný nový rok sa mi tak normálne páčil, lebo je, čím je – vianočnou romantickou komédiou, nehanbí sa za to ani z toho nemá mindráky a zároveň si je vedomý svojich limitov. 

Ale najprv takto:

Ak pripustíme, že vianočné romantické komédie sú osobitým subžánrovým prienikom vianočných filmov a romantických komédií, tak tento subžáner má svoju métu, svoj opus magnum v britskej vianočnej romantickej komédii Láska nebeská, starej sedemnásť rokov. Tá tu predstavuje vrchol, to najlepšie, čo v žánri jestvuje, film, ktorým možno merať iné filmy. Základný stavebný kameň kánonu, mierka, model, vzor. Ak k nemu, k Láske nebeskej, vztiahneme Šťastný nový rok, zistíme, že sme sa síce nepriblížili ani na dohľad, ale aspoň sa dívame správnym smerom, čo v tomto prípade stačí.

Pekným ľuďom sa dejú dobré veci a nakoniec sú všetci šťastní, hoci sprvu to tak nevyzerá. Štyri silné ženské postavy – alebo päť, ak rátame aj adolescentku, šesť, ak rátame aj všetečné premúdrené dievčatko, a sedem, ak rátame aj ich miestnu priateľku, prevádzkarku luxusného hotela na Štrbskom plese – riešia svoje problémy, viac či menej vážne. Začíname na vianočných trhoch v meste, pokračujeme v luxusnej vile, odkiaľ sa prenesieme do luxusného hotela a luxusných veľhôr, kde už aj skončíme, pričom naznačené dejové oblúky sa ukončia v súlade s diváckymi predpokladmi a nikomu ani len nenapadne spájať videné s čímkoľvek prízemne civilným, autentickým, skutočným, s čímsi, čo je jednoducho akosi ukotvené v ontologickej realite.

Šťastný nový rok je film, ktorý sa odohráva v idealizovanom svete reklamného blahobytu, vo svete, ktorý ovláda hyperbola a zveličenie na jednej strane a redukcia a popretie na strane druhej, vo svete, v ktorom to od zrútenia jednej životnej lásky k nájdeniu druhej netrvá ani len týždeň a všetko je v ňom také jednoduché a priamočiare, že sa nám tomu jednoducho chce veriť, aj keď, samozrejme, vieme, že v skutočnosti to je celkom inak. 

Lenže kto by už spájal vianočné romantické komédie s realitou? 

Nikto, a preto je sympatické, že tvorcovia Šťastného nového roku, vedomí si toho, čo nakrúcajú a pre koho, zostávajú príjemne civilní aspoň na miestach, kde ich to nič nestojí a ešte to môže vzbudiť zdanie autentickosti, hoci banalita z toho trčí všetkými smermi. 

A tak si postavy pekne od pľúc zanadávajú, keď je to potrebné, a aspoň toto je presné. 

Film ako momentálna a okamžitá úľava od vianočného stresu. Je to fajn, blbý vianočný film o láske, ktorý mal teraz premiéru v kinách a rok čo rok sa nám bude na tie Vianoce vracať, aby sme to nebrali tak vážne, film, ktorý sa nebojí deklarovať, že to, čo považujeme za šťastie, je tak veľmi spojené s hmotným blahobytom, že bez neho by to vôbec nedávalo zmysel. 

A s ním vlastne takisto nie, akurát sa na to tak príjemne díva. 

Šťastný nový rok (Slovensko/Česko 2019) RÉŽIA: Jakub Kroner SCENÁR: Adriana Kronerová KAMERA: Mário Ondriš STRIH: Michal Kondrla HUDBA: Lukáš Kobela HRAJÚ: Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová, Jiří Bartoška, Antónia Lišková, Tomáš Maštalír, Ján Koleník, Gabriela Marcinková, Zuzana Norisová, Jakub Prachař, Marek Majeský, Anna Kadeřávková, Petr Vaněk, Daniel Fischer, Roman Poláčik, Veronika Strapková, Marta Maťová a iní MINUTÁŽ: 92 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 5. 12. 2019

Juraj Malíček, teoretik popkultúry
foto: Continental film

O vetre a ľuďoch

Poľsko-slovenský film Vietor (2019) nie je prvým na tému halný. Príťažlivo a kreatívne však spája encyklopedickosť s emocionálnou hĺbkou stretnutí dvoch nepredvídateľných živlov.

Náš dnešný západniarsky svet. V priebehu kratučkého okamihu sa dokážeme spojiť s niekým z protiľahlej strany zemegule. Za neveľa hodín za ním zvládneme doletieť. Prekážky, ktoré pred nás kladie matka príroda, zdolávame jednu za druhou. Zvíťazili sme nad mnohými chorobami, úspešne bojujeme so starobou, pokorili sme zemskú príťažlivosť a lietame do vesmíru. Je len málo miest, kam ľudská noha nevkročila a neprebádala ich. Rieky sme prekonali mostmi, oceány loďami. Vieme meliorovať, kultivovať pôdu, skrotili sme mnohé živočíšne druhy, zvýšili poľnohospodárske výnosy. Vo vyratúvaní ďalších a ďalších krokov človeka voči prírode by sa dalo pokračovať. Mnohé sú priateľské, mnohé invazívne, mnohé totálne devastačné.

Takí my ľudia sme. Chceme byť pánmi, nech to stojí, čo to stojí. Lenže – nie vždy to dokážeme. Hoci si najväčšie príkoria spôsobujeme sami medzi sebou, jednoducho človek človeku, príroda sa pravidelne uchádza o vladársky stolec. Robí to krásne, veď nás živí a napĺňa krásou a údivom. Ale robí to aj hrozivo – povodňami, horúčavami, ohňom, zemetraseniami, morskými búrkami... a halným.

Encyklopédia nás poučí. Halný je vietor fönového typu. Jeho názov pochádza z poľského slova hala, čo v preklade znamená hoľa, horská lúka, horská pastvina. Je teplý, suchý, nárazový, vanie smerom do dolín. Najsilnejšie sa prejavuje v regióne Podhalie, keď prichádza z Tatier ako dôsledok tlakových rozdielov medzi severnou a južnou stranou horského hrebeňa. Dosahuje rýchlosť aj 150 kilometrov za hodinu, dokonca aj viac. Trvá niekoľko hodín, ale i niekoľko dní. Strháva strechy, vytvára polomy... Môže spôsobiť nárazové oteplenie, suchá rovnako ako povodne, negatívne ovplyvniť úrodu. Rýchle zmeny tlaku vzduchu vplývajú na zdravie človeka (a zvierat tiež), vyvolávajú nespavosť, bolesti hlavy, zhoršujú choroby srdca a obehovej sústavy, prehlbujú depresie, zvyšujú počet samovrážd, ľudia sú nervózni, podráždení, bojujú, dokonca zabíjajú. 

Stanisław Ignacy Witkiewicz namaľoval koncom 19. storočia obraz Wiatr halny, emotívnu krajinomaľbu, temnú, v zadnom pláne hory, veľký hmlový oblak, čierna obloha s hviezdami. V prednom pláne snehom pokrytá pláň, uprostred nej sa pri potoku neveľký strom bičovaný poveternosťou prudko ohýba na stranu.

Poľsko-slovenský film Vietor (2019) nie je prvým na túto tému. V roku 2011 nakrútil Jakub Brzosko polhodinovú horskú prírodopisnú snímku Halny. Tento rok dokumentarista Michał Bielawski nesmierne príťažlivým a kreatívnym spôsobom spája (veľmi nenápadne) encyklopedickú informatívnosť s (jasne odčítateľnou) emocionálnou hĺbkou – nepredvídateľný živel človek stojaci vedľa nepredvídateľného veterného živlu a zároveň proti nemu. Pre niekoho sa ich stretnutie skončí výhrou, pre iného prehrou, najčastejšia je asi remíza. Ľudia si oklepú sneh z topánok, poupratujú dvory, upokoja vyplašený dobytok, pochovajú mŕtvych, porátajú popadané stromy a s úľubou sa zahľadia do diaľky na tie svoje prenádherné tatranské hory. Keď to divák vidí, možno si povie, že ten človek sa nestal pánom tvorstva celkom náhodou. Hoci aj zmietaný prírodnými javmi. Keď sa jeho život odvíja v rytme od halného k halnému... a zas... a znovu.

Bielawski nás do toho sveta púšťa hlbšie najmä prostredníctvom troch postáv. Tereza je nebojácna roba s tvárou – ako inak – ošľahanou vetrom; miluje les, aspoň kúsok z neho chce vlastniť, píše i recituje básne, ľudový kroj jej sluší, a keď objíme strom, akoby si priala, nech splynú v jedno. Ewa je moderná, emancipovaná mladá žena, záchranárka zo sanitky rýchlej zdravotnej služby; nestráca trpezlivosť a profesionalitu ani vo vypätých chvíľach, keď duje halný. Stanisław je otcom mnohých detí, činorodý chlapík s trochu smiešnym klobúčikom a chlapčenským snom o vrtiacej sa vrtuli; výčiny prírody ho nerozhádžu, skôr tie ľudské výmysly, napríklad lanovka smerujúca hore na tatranský štít alebo elektrokardiograf. Cesta štvrtej postavy, meteorológa Tomeka, od chalupy k búdke s meracími prístrojmi pravidelne delí tamojšie jestvovanie na kratšie takty; keď otvorí drevené dvierka búdky, je to, akoby roztváral krídla oltárneho triptychu, za ktorým sa skrýva odpoveď na otázku. 

Kamera sa prikláňa tesne k protagonistom, okolitý priestor vtedy vnímame väčšmi cez zvuk než cez obraz. Dramatické scény občas odľahčuje humor, vážnosť však prevažuje. Bravúrne odkryté charaktery, drobnokresba odhaľujúca veľké veci. Jemne a s láskou utkaná pavučina vzťahov a zápletiek medzi postavami. Film Vietor Michała Bielawského je skvelý.

Vietor (Wiatr. Thriller dokumentalny, Poľsko/Slovensko 2019) RÉŽIA, SCENÁR: Michał Bielawski STRIH: Hubert Pusek KAMERA: Bartek Solik ZVUK: Martin Merc HUDBA: Lukáš Kobela ÚČINKUJÚ: Stanislaw Jarosz, Tereza Bachelda – Kominek, Tomek Nodzinski, Ewa Kondera a ďalší MINUTÁŽ: 74 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA:  28. 11. 2019

Zuzana Mojžišová, filmová publicistka
foto: ASFK

Keď je omerta len slovom

Nakrútiť skutočne kvalitnú gangsterku inšpirovanú skutočnosťou, ktorá bude okrem výpovednej hodnoty aj baviť, ideálne všetky generácie, je dnes už nesmierne náročné. 

Boj s organizovaným zločinom – alebo inak aj boj s veternými mlynmi – je síce téma, ktorú filmári stále vyhľadávajú, no vzhľadom na bohatú históriu tohto žánru ich diela v posledných rokoch často končia iba niekde na hranici priemeru. Jedným z dôvodov môže byť strach z búrania konvencií, ďalším prílišné sebavedomie, ale kameňom úrazu môže byť aj neoblomná staromódnosť a elitárskosť. Práve posledné dve neresti uberajú body najnovšiemu filmu osemdesiatročného Marca Bellocchia Prvý zradca. Navyše cítiť, že si toho tentoraz naložil na plecia priveľa. V roku 2019 v tom však nebol sám. Vedľa sa prekvapivo podarilo šliapnuť aj jeho sedemdesiatsedemročnému kolegovi Martinovi Scorsesemu v triapolhodinovom The Irishmanovi, hoci kritika ho ospevuje. Prvý zradca síce vôbec nie je taký nudný a nezáživný ani dlhý, no napríklad divák neznalý talianskej histórie, spoločensko-politického kontextu či dejín Cosa Nostry môže režiséra počas projekcie neraz preklínať. Bellocchio je totiž absolútne nekompromisný a v rámci prepojenia jednotlivých postáv vysvetľuje žalostne málo. Spolieha sa na znalosť diváka a sledovanie extrémneho návalu informácií mu neuľahčuje. Vďaka tomu je pomerne ťažké zorientovať sa a udržať si rovnakú pozornosť počas celého filmu. 

Ústrednou postavou Prvého zradcu je gangster Tommaso Buscetta (stvárnil ho Pierfrancesco Favino), ktorý ako prvý vyššie postavený člen sicílskej mafie porušil v osemdesiatych rokoch pred políciou omertu, teda kódex mlčanlivosti o ostatných členoch organizácie, a „nabonzoval“ svojich bývalých kolegov, priateľov aj nepriateľov. Najväčšia časť filmu sa tak venuje veľkolepému a náročnému súdnemu procesu z rokov 1986 až 1987, ktorý nemal obdobu. Šokoval bizarným priebehom aj tým, že po rokoch vyšli na povrch dôkladné opisy zločinov a stovky gangstrov nakoniec skončili za mrežami.

Zložitosť príbehu umocňuje aj miestami priam chaotické a z hľadiska dramaturgie až nelogické či zbytočné skákanie v dejových líniách, pre ktoré sa divák stráca ešte viac. Túto roztrieštenosť má pravdepodobne na svedomí aj to, že na scenári pracovali vrátane Bellocchia až štyria autori, čo pri jednom filme nikdy neveští nič dobré. V každom prípade všetky spomenuté faktory budia dojem, akoby režisér adresoval Prvého zradcu vyslovene skúsenému talianskemu divákovi a iný mu bol viac-menej ukradnutý. 

Práve v tom vidno zásadný rozdiel medzi Bellocchiom a jeho o niekoľko generácií mladšími a otvorenejšími kolegami-krajanmi, akými sú napríklad Paolo Sorrentino, Matteo Garrone či Stefano Sollima. Všetci traja takisto nakrútili plnokrvné gangsterky, avšak také, ktoré zarezonovali na viacerých frontoch. Sorrentino v Božskom (2008) naplno ukázal svoje rozprávačské majstrovstvo a bravúrne s eleganciou aj dôvtipom priblížil divákovi postavu Giulia Andreottiho. Garrone v Gomore (2008) vykreslil optikou dvoch chlapcov, ktorí sa snažia čo najrýchlejšie vyšplhať na vrchol, precízny, tvrdý, maximálne autentický a surový portrét drsného sveta, kde vládne jedine hrubá sila. Sollima v Suburre (2015) zase rafinovane a formálne najinovatívnejšie priblížil komplikované machinácie najmocnejších a prepojenia mafie na politikov. Všetci traja na to využili svižné tempo a aspoň zopár oživujúcich prvkov v snahe odlíšiť sa. 

Bellocchio pri Prvom zradcovi stavil, bohužiaľ, iba na silný skutočný príbeh, a teda sa držal prísne faktografických údajov, ktoré len strojene, miestami akoby až nasilu preniesol na plátno. Formálne film nijak zvlášť nevyniká, nesnaží sa odlíšiť kamerou či montážou (až na jednu pomerne lacnú výnimku), ide teda o tradičné, miliónkrát videné a už aj trocha nudné spracovanie. 

Svoju silnú stránku ukazuje Bellocchio jedine pri charakterizácii Buscettu. Tá je dôsledná. Divák vďaka nej úplne rozumie jeho motiváciám, tomu, prečo sa zrazu z nenápadného chlapíka, ktorý sa snaží opustiť svet gangstrov, stane zradca. Pekne vidno, že Buscetta nebol nič viac, len ukážkový oportunista a pragmatik, a hoci jeho svet rozhodne nebol čierno-biely, ani zďaleka nebol kladnou postavou. Výrazne tomu napomáha bezchybný herecký výkon Pierfrancesca Favina.

Prvý zradca je určite hodnotné a pútavé dielo najmä pre talianske publikum; čo sa týka réžie, ide o štandardné poctivé remeslo, no na film zabudnete ešte skôr, než sa skončia záverečné titulky. Je, žiaľ, bez duše, bez atmosféry. Necháva diváka maximálne chladným. 

Prvý zradca (Il traditore, Taliansko/Francúzsko/Nemecko/Brazília, 2019) RÉŽIA: Marco Bellocchio SCENÁR: M. Bellocchio, Ludovica Rampoldi, Valia Santella, Francesco Piccolo KAMERA: Vladan Radovic HRAJÚ: Pierfrancesco Favino, Maria Fernanda Cândido, Nicola Calí a i. MINUTÁŽ: 152 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 23. 1. 2020

Martin Adam Pavlík, filmový publicista
foto: ASFK

Rozpačitá hra na skrývačku

Jozef Urban bol predstaviteľom takzvanej stratenej generácie básnikov a v tridsiatke sa dostal do učebných osnov stredných škôl ako maturitná otázka. Vo filme Voda čo ma drží nad vodou na to jeho postava v podaní Romana Pomajba viackrát upozorňuje. 

Venovať tejto rozporuplnej osobnosti celovečerný film bolo iste chvályhodné rozhodnutie a treba oceniť režiséra Tomáša Magnuska, že sa doň pustil. Je zrejmé, že všetko smeruje k napísaniu textu megahitu Joža Ráža a diváka určite poteší moment, keď Urbanovi napadne myšlienka na text. Hoci z hľadiska financií ide o majoritne českú produkciu, výsledok trpí viacerými problémami typickými pre slovenské kinofilmy. Snímka by ako televízny projekt vynikla viac. 

Životný osud zoradený do kratších či dlhších epizódok je šikovne orámovaný návštevou umelca v nemenovanej krčme, kde pivo čapuje Robo Roth. Dej tak sledujeme v retrospektíve ako rozprávanie básnika a textára krčmárovi. Jedným z najzaujímavejších scenáristických riešení je samotný záver, keď sa ukáže, že tvorcovia hrali s divákom hru na skrývačku a pripravili mu solídne prekvapenie. To však nesmie poznať predlohu Ondreja Kalamára, respektíve radšej ani jej názov. 

Roman Pomajbo sa síce ako Urban snaží, na svoj predobraz sa však veľmi nepodobá. Ostatní herci sú skôr do počtu. Andrea Růžičková-Kerestešová ako Urbanova manželka, znášajúca všetky jeho excesy, nedostáva vôbec žiaden priestor na to, aby vyjadrila nesúhlas so životným štýlom svojho partnera. To podráža nohy dôveryhodnosti celého filmu. 

Voda čo ma drží nad vodou vzbudzuje na viacerých miestach rozpaky a ako celok nepôsobí veľmi vyrovnane. V niektorých momentoch však môže divákov potešiť. Najmä tých, ktorí sa o postavu Jozefa Urbana hlbšie zaujímajú a na podobný projekt dlhšie čakali. 

Voda čo ma drží nad vodou (Česko/Slovensko, 2019) RÉŽIA: Tomáš Magnusek SCENÁR: Ondrej Kalamár, Tomáš Magnusek HUDBA: Lukáš Černý KAMERA: Pavel Mědílek HRAJÚ: Roman Pomajbo, Robo Roth, Andrea Růžičková-Kerestešová, Martin Dejdar, Lukáš Latinák, Jan Kanyza a i. MINUTÁŽ: 73 min. HODNOTENIE: ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 28. 11. 2019

Erik Binder, filmový publicista
foto: Continental film

Solo je mŕtvy. Nech žije Skywalker

Film Star Wars: Vzostup Skywalkera to rozhodne nemal ľahké. Na Posledných Jediov, predchádzajúci diel tretej trilógie Star Wars, sa spustila lavína výhrad a hane sa nevyhol ani Solo. Film, ktorý mal uzavrieť nielen aktuálny reboot, ale (aspoň na nejaký čas) aj celú ságu, tak sprevádzali veľké očakávania, ale aj obavy. Už prvé reakcie po premiére dali za pravdu obom. 

Film otvára séria dobrodružných výprav za zariadením, ktoré má povstalcov doviesť k planéte Exegol, kde vládne zlom rád Sithov a má v pláne úplne ovládnuť Galaxiu. Výpravy nás zavedú na rôzne planéty, uvedú nových známych. Každá je nabitá akčnými sekvenciami, napätie a časový stres uvoľňujú humorné vsuvky. Keď však ide do tuhého, „srandičky“ idú bokom a nastupuje nefalšovaný plnokrvný pátos, ktorý už ťahá rozprávanie na plný plyn jediným osudovým smerom: k veľkému konfliktu.

 Z hľadiska štruktúry rozprávania ide teda o veľmi funkčné, hoci nie svetoborné voľby, najmä keď sa pozrieme na štruktúru napríklad nedávnych Avengers či dávnejších Darov smrti.  Aj film Star Wars: Vzostup Skywalkera využíva vlastné známe figúry, matrice a oblúky a zároveň sa usiluje inovovať ich. Postavy z prvej trilógie si priberajú rolu mentorov, nové, s výnimkou Rey a Kyla/Bena manévrujú v obmedzenom priestore. Je to tak trochu salto mortale, ktoré hoci stavia na istoty, miestami si sabotuje eleganciu vykonania. 

Pokiaľ je film Star Wars: Vzostup Skywalkera na plátne pred vami, je sa z čoho tešiť a vďaka Adamovi Driverovi vybalansuje aj nie najšťastnejšie zvraty. Prosto, zábavný kasový trhák s nostalgickými vsuvkami, ktoré majú šancu fungovať aj pre víkendového znalca univerza Star Wars.

Star Wars: Vzostup Skywalkera (Star Wars: The Rise of Skywalker, USA, 2019) RÉŽIA: J. J. Abrams KAMERA: Dan Mindel HUDBA: John Williams HRAJÚ: Carrie Fisher, Mark Hamill, Daisy Ridley, Adam Driver a i. MINUTÁŽ: 142 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 19. 12. 2019

Kristína Aschenbrennerová
foto: Saturn Entertainment

Dobrý chlap, zlý volič

Udalosti na pražskej Národnej triede zo 17. novembra 1989 sú informovanejšiemu čitateľovi dobre známe. Pokojná (a povolená!) študentská pietna akcia na pripomenutie krvavého potlačenia protestu študentov nacistami v roku 1939 sa zmenila na bezhlavý boj kytíc s obuškami. Niekto však musel vypáliť prvú ranu a „dať ňou dejiny do pohybu“.

Tohto „národného hrdinu“ všetci volajú Vandam. Má to aj vyšité na bunde, ktorú nosí ako uniformu. Zemitý chlapík. Vulgarizmami nešetrí, po ranu päsťou nejde ďaleko. Denne dvesto kľukov tak ako Jean-Claude Van Damme. Večer pár pív a opäť to skúsiť na peknú barmanku v podniku Severka, ktorý má najlepšie dni za sebou. Tak ako Vandam. Tiahne mu na päťdesiatku, práca natierača veľmi nevynáša, býva sám na pražskej periférii. V byte po otcovi, na ktorého sa začína čoraz viac podobať.

S otcami je to vôbec ťažké. Ako povedal Freud, v živote muža niet dôležitejšej udalosti, ako je smrť otca. Najmä ak to bol ten klasický, patriarchálne prísny otec, autorita, ktorá doma vládne pevnou rukou, ale vo vonkajšom svete je... nikto. To všetko je Vandamovi jasné, pretože jeho tatko zanechal poriadnu preliačinu na streche ich starej Škody 105, keď vyskočil z balkóna. To auto nikdy nepredá.

Vandam je reprezentantom typu mužského hrdinu, ktorý dnes vstupuje do politického diskurzu: navonok ironická karikatúra – patetický neogabanec, drsný cynik otlčený životom. Zároveň však citlivý, neistý, extrémne zraniteľný. Niekoho takého by sme chceli vidieť vo voličoch krajnej pravice! Imaginárny, idealizovaný obraz, liberálna projekcia „ušľachtilého barbara“.

Keby bol Vandam „skutočný“, asi by volil Tomia Okamuru. Lenže on tak celkom skutočný nie je, našťastie. Je to výtvor autorskej fikcie. Romantizovaná verzia obyčajného správneho chlapa.

Národní třída (Česko/Nemecko, 2019) RÉŽIA: Štěpán Altrichter SCENÁR: Jaroslav Rudiš, Š. Altrichter KAMERA: Cristian Pirjol HRAJÚ: Hynek Čermák, Kateřina Janečková, Jan Cina, Václav Neužil, Jiří Langmajer, Erika Stárková MINUTÁŽ: 91 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 9. 1. 2019

Daniel Kováčik, literárny a filmový publicista
foto: ASFK

Alegórie, metafory a duchovia minulosti

Nový autorský film režiséra Denisa Côtého má francúzsky názov Répertoire des villes disparues(Adresár chýbajúcich miest), v slovenskej distribúcii však názov vychádza z anglického Ghost Town Anthology. To môže vyvolávať očakávanie akéhosi žánrového filmu, dokonca hororu. Ale takéto očakávanie je mimoriadne vzdialené pravde. Lebo pravda je, že Antológia mesta duchov je film ešte bizarnejší ako predchádzajúce Côtého diela, je to film divný, ťažko interpretovateľný a v podstate neuchopiteľný. Čo je dobre.

Príbeh sa odohráva voľakde v Québecu, mimo dosahu moderných centier civilizácie, vo vyľudňujúcej sa dedinke Irénée-les-Neiges, ktorá má už len 215 obyvateľov. Teda 214, lebo film sa začína smrťou 21-ročného Simona. Potom nasleduje približne 90-minútová skoro až filozofická úvaha o vyrovnávaní sa so smrťou a je to podľa mňa jedna z najzaujímavejších kinematografických úvah na túto tému. Lenže! Lenže to je zjavne iba prvý plán a za ním je ešte kadečo, plno alegórií. 

Côté bravúrne portrétuje obyvateľov a odrazu sa neúprosne objavia duchovia minulosti, ktorí sú proste tu, či chceme, alebo nie. To všetko sa odohráva v bezútešnom, vyprázdnene zamračenom priestore, kde je aj krásna kanadská príroda akási hnusná. Côté používa zdanlivo náhodne pôsobiace dlhé zábery, miestami premyslene mení technológiu a spôsoby zobrazovania a necháva dosť miesta pre diváka, aby si vytvoril vlastný názor, pretože s tým mu rozhodne nemieni pomáhať. 

Iste, ide asi aj o metaforu vzťahu k inakosti a možno i o metaforu zániku civilizácie či o metaforu politickej situácie Québecu. To presne neviem. Ale v každom prípade ide o pozoruhodný a prekvapujúco aj vtipný film.

V roku 2019 nakrútil Denis Coté ešte ďalší film, Wilcox. Je takisto výborný, ale na rozdiel od Antológie mesta duchov je tu už iba jeden herec a žiadne slová. Uvidíme, čo bude ďalej.

Antológia mesta duchov (Répertoire des villes disparues, Kanada, 2019) RÉŽIA a SCENÁR: Denis Côté KAMERA: François Messier-Rheault HRAJÚ: Robert Naylor, Jocelyne Zucco, Diane Lavallée, Rémi Goulet a i. MINUTÁŽ: 97 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 26. 12. 2019

Martin Ciel, filmový teoretik
foto: Film Europe