Marcel Šedo,

filmový publicista 

Možno sa mi to len zdá, ale akoby sa filmová kritika postupne presúvala na okraj akejsi veľkej čiernej diery. Láka ma pozrieť sa do nej, zároveň sa však bojím toho, čo tam uvidím. Azda najviac sa bojím prázdnoty. Už dlhšie pozorujem, ako sa veľká časť mojich bývalých spolužiakov, tá časť, ktorá mala dostatok síl a schopností zotrvať v odbore, plynulo pretransformovala na prekariát, vrstvu ľudí, ktorá v neistote prežíva na dotáciách, crowdfundingových kampaniach a občasných fuškách pre festivaly alebo iné kultúrne ustanovizne. Iná, rovnako početná skupina sa zasa filmovej kritike venuje popri pracovnom úväzku, čiže vo svojom voľnom čase. A tých zopár šťastlivcov, ktorí sa kritike venujú v denníkoch, týždenníkoch alebo na univerzitách, odtiaľ až príliš často odchádza vyhorených či frustrovaných. Dalo by sa teda povedať, že kritika je tvrdá neoliberálna džungľa, v ktorej prežijú len tí najsilnejší a najvýkonnejší jednotlivci, prípadne anonymná armáda nadšencov, študentov a brigádnikov, ktorí sa na týchto pozíciách striedajú častejšie než pracovníci v McDonalde.

S tým súvisí zhoršujúca sa kvalita textov, zameniteľný žurnalistický štýl, pubertálna dojmológia či prístup v podobe hodnotenia logickosti fikčného sveta a „odfajkávania si“ zložiek filmového diela (réžia, scenár, kamera, herectvo...), čo prezrádza okrem nedovzdelanosti a plytkosti aj obrovskú automatizáciu „procesu“. Smutné je, že títo kritici sa nelíšia ani od niektorých publicisticky šmrncnutých akademikov, ktorí často už prvou vetu prezradia priam nábožnú úctu k vyvolenej metóde. Kritika skrátka prestáva byť dobrodružstvom textu a dobrodružstvom myslenia. Dnes je pre mňa niečím, čo môže byť bez problémov nahradené zastaraným algoritmom. A to, čo z premýšľania o filme zostane, sa rozpustí v diskusiách typu „páči-nepáči“ na sociálnych sieťach.

V neposlednom rade, a to je pre mňa najtragickejšie, sa už dlho pýtam, aký a či vôbec má filmová kritika spoločenský zmysel. Či toto jej prežívanie – neustále obhajovanie zmyslu vlastnej existencie, žobranie o peniaze, postávanie na periférii – vôbec stojí za to. Aký má zmysel písanie a uvažovanie o filme v ére postupného zániku národných a lokálnych kultúr a inštitúcií, totálnej nadvlády prepracovaných marketingových kampaní, fetišizácie objektivity a tela, v ére ekonomizácie všetkého, diktatúry normality, nesústredenosti, všeobecnej krízy humanity, smrti autora i štýlu? Akoby sa filmová kritika vo všetkých oblastiach ocitla niekde na periférii, bez vplyvu, bez hodnoty, bez krásy... 

Možno len upokojujem sám seba, ale nie je práve toto jej výhodou? To, že každý kritik musí sám pre seba hľadať jej vnútorný zmysel, ktorý by išiel nad rámec tradičnej formulky o informovaní verejnosti či zlepšovaní jej vkusu. Ja som si tento zmysel našiel v akejsi obdobe mystického zážitku, keď sa aspoň na okamih oslobodzujem od vlastnej, individuálnej subjektivity a nechávam sa prenikať dielom, stávam sa ním. Páči sa mi, ako Erik Jakub Groch hovorí o tom, že „sa jeho poézia písala“. Snáď to nebude znieť príliš nabubrene, keď poviem, že aj u mňa sa niekedy recenzie takto píšu. Stali sme sa dualitou a teraz spolu píšeme – píše sa. A azda toto je pre mňa zmysel kritiky. Akýsi plod dvoch subjektov, druh niekde na pomedzí, priama manifestácia transcendencie, odovzdávania sa, písania sa. Ja verím tomu, že prežije.