Iný a dobrý dokumentárny film

Určite nie je náhoda, že sa v rámci prestížnych Cien Pavla Kouteckého, ktoré sa udeľujú za najlepšie české dokumentárne filmy, a najnovšie aj v rámci festivalu Elbe Dock v súťaži stredoeurópskych celovečerných dokumentárnych debutov v posledných rokoch tak razantne presadili slovenské dokumentárne filmy. V českom kontexte totiž naozaj vynikli.

Na mysli mám dva tituly: 5 October Martina Kollara a Posledný autoportrét Mareka Kuboša. Prvý z nich zaujal porotu Cien Pavla Kouteckého natoľko, že mu pred dvomi rokmi udelila Cenu za najlepší český celovečerný film, hoci bolo porotcom jasné, že ide o bytostne slovenskú snímku bez akejkoľvek obsahovej väzby na české prostredie. Posledný autoportrét zase exceloval medzi tohtoročnými stredoeurópskymi dokumentárnymi debutmi na Elbe Docku a získal aj zvláštne uznanie v sekcii stredo- a východoeurópskych filmov Medzi morami na ostatnom Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave. Oba filmy prekvapili v porovnaní s českými dokumentmi hĺbkou osobnej výpovede. V Česku sme totiž zvyknutí skôr na spoločensky angažované dokumenty o aktuálnych problémoch. Subjektívnych filmových pohľadov na svet je u nás poľutovaniahodne málo (za všetky spomeniem tvorbu experimentujúcej dokumentaristky Violy Ježkovej, dokuanimátorky Diany Cam Van Nguyen alebo režiséra slovenského pôvodu Adama Oľhu. A odrazu vidíme, ako kúsok za našimi hranicami pokračuje a silnie tradícia sebavedomých senzitívnych dokumentárnych príbehov čisto intímneho rázu. Je to pre mňa ako diváčku veľmi inšpiratívne a osviežujúce.

V oboch menovaných snímkach tvorcovia vedome ohmatávajú hranice dokumentárneho filmu. Kollar založil svoj film na nedramatických, ale skvele vizuálne komponovaných situáciách. Chorý hrdina pred operáciou pôsobí veľmi osamelo, a pritom je v stálom kontakte so štábom za kamerou, pre diváka len tušeným. U Kuboša je definícia hraníc dokumentárneho filmu priamo jednou z hlavných tém celej jeho filmovej eseje. Rozvíja otázku pravdivosti, etiky či realizovateľnosti dokumentárnej tvorby v dnešnom svete a okrem iného tak českému divákovi predstaví mnoho z tvárí tvorcov slovenského dokumentárneho filmu strednej generácie.

Kľúčovú úlohu v tom, prečo tieto dva dokumenty tak dobre fungovali na českých festivaloch, hrá, samozrejme, spôsob, akým sú natočené. Pracujú so síce neporovnateľnými, ale v oboch prípadoch veľmi výraznými filmovými štýlmi, ktoré sú ďaleko za hranicami (prečo takej častej?!) televíznej dokumentaristiky. Neboja sa očakávať citlivého a sústredeného diváka. Nehľadajú formálnu originalitu za každú cenu a zároveň sa neboja byť iné. Pracujú s dlhými zábermi a s až fotografickou kvalitou obrazu bez dialógov (Martin Kollar) alebo s až extrémnym množstvom slov, pohľadov, prostredí a postupov, ktoré spája objekt režiséra a jeho hravá a súčasne zanovitá túžba po úprimnosti (Marek Kuboš). Forma nie je ani v jednom prípade nijako samoúčelná. Posolstvo filmov dostalo svoj priestor a filmy sa neboja byť ľudské a dojemné už v prvom pláne. Vďaka za to!

Tereza Cz Dvořáková (filmová historička a pedagogička, v roku 2017 členka poroty Cien Pavla Kouteckého)