MARIAN PUOBIŠ

(29. 7. 1947 – 8. 8. 2019)

Pre Mariana bolo dôležité rodinné zázemie, ale myslím, že na Vysokú školu múzických umení ho nasmerovali jeho priatelia – najviac asi Martin Porubjak. V uvoľnených 60. rokoch začal študovať divadelnú vedu a dramaturgiu. Atmosféra na fakulte bola v tých časoch mimoriadne podnetná – nevytvárali ju len pedagógovia (Marian rád spomínal na profesorov Boora a Šimečku), ale hlavne študenti. 

Do televízie nastúpil v roku 1970, ešte ako poslucháč VŠMU. Opustil cestu divadelníka a začal sa venovať dynamicky sa vyvíjajúcemu médiu. V tom období patrili naše filmy a inscenácie k vrcholom európskej televíznej tvorby. Marian a jeho vrstovníci mohli nadviazať na snaženia Petra Balghu, Daniela Michaelliho, ale napríklad aj o niečo staršieho Vladimíra Strniska. Začiatkom 70. rokov sa však situácia zásadne menila a vedenie literárno-dramatickej redakcie muselo hľadať nové cesty, ako obhájiť svoj tvorivý program. Dramaturgia sa opäť obrátila k literatúre a dráme a cez adaptácie textov overených časom reagovala na súčasnosť. Marianovi a jeho kolegom sa podarilo v čase normalizačnej deštrukcie myslenia konfrontovať náš životný pocit s ideálmi predchádzajúcich generácií. 

Podľa štatistiky sa Marian podieľal ako dramaturg a scenárista na vzniku viac ako 150 televíznych programov. Veľmi si cenil spoluprácu s Miloslavom Lutherom (Mário a kúzelník, Nebezpečné známosti, Lekár umierajúceho času), Vidom Horňákom (Buddenbrookovci, Dedičstvo), Stanislavom Párnickým (Najatý klaun), Martinom Hollým (Andersonvillský prosces), Petrom Mikulíkom (Spolužiak), Dušanom Trančíkom (Cesta domov, Optimista), Jarom Rihákom (Cudzinci), Ivanom Balaďom (Oči plné snehu), Jurajom Nvotom (Kruté radosti), ale vážil si aj prácu s ďalšími režisérmi. Z Marianovej scenáristickej tvorby by som chcel pripomenúť hlavne dlhodobú spoluprácu so Slavom Lutherom a Vladimírom Körnerom (Chodník cez Dunaj, Anjel milosrdenstva).Myslím, že v esenciálnej podobe vystihujú podstatu jeho tvorivého snaženia. Sú epickými úvahami o povahe človeka v zlomových okamihoch histórie, o tom, či si dokáže zachovať v extrémnych situáciách elementárnu ľudskosť. 

Marian Puobiš bol ideálny dramaturg: vzdelaný, taktný, mal schopnosť spájať často protichodné povahy režiséra a scenáristu, vedel načúvať, snažil sa pochopiť zámer autora a potom ho dokázal tvorivo rozvíjať. Svoje etické i estetické stanovisko jasne definoval, ale nebol dogmatik – mal cit pre všetko nové a dokázal tomu vytvoriť priestor. Chcel, aby televízna tvorba bola tematicky bohatá, žánrovo rozmanitá, aby ponúkala rôzne autorské poetiky. Všetci sme dúfali, že po roku 1989 nastane renesancia tvorby, no nestalo sa to. Filmová tvorba bola zrušená, televízia sa začala meniť na hlásnu trúbu politikov. Marian zohral dôležitú úlohu aj v tomto ostrom názorovom konflikte. Trinásť rokov spolu s kolegami bojoval o to, aby televízia reflektovala premenu spoločnosti. Stal sa šéfproducentom centra literárno-dramatických programov, chcel, aby filmy kultivovali vedomie spoločnosti. V polovici 90. rokov ho z verejnoprávnej televízie vyhodili, nejaký čas pracoval v TV Markíza, na prelome tisícročí sa vrátil, aby o pár rokov inštitúciu, v ktorej strávil tridsať rokov, nadobro opustil. Začal robiť v TV Joj. Zúročoval svoje skúsenosti, intenzívne pracoval, ale viem, že prerušenie kontinuity systematickej tvorby vo verejnoprávnej televízii bral ako prehru.

Bližšie som Mariana spoznal, keď začal učiť na VŠMU. Snažil sa študentom vštepiť nielen základy scenáristickej a režijnej profesie, ale hlavne vedomie zodpovednosti za vykonané tvorivé gesto. Túžil ich nadchnúť pre literatúru. Ako cvičenia im zadával poviedky svojich obľúbených autorov Moraviu, Malamuda, Hemingwaya, Carvera. Hovoril: „Sú mladí, a kým niečo zažijú, môžu zložitosť ľudskej povahy spoznávať prostredníctvom kníh.“ Myslím, že to bola aj jeho skúsenosť. 

Marian odišiel. Ostal po ňom uprataný stôl a vízia spoločnosti, v ktorej sú literatúra, divadlo, hudba, výtvarné umenie i film spôsobom poznávania sveta, priestorom individuálnej slobody i empatického prežívania osudov iných ľudí, zdrojom intenzívnych zážitkov, prostriedkom sebarealizácie – skrátka dôležitou súčasťou života. Možno to znie ako utópia, ale myslím, že je to odkaz, ktorý by sme mohli napĺňať.

Martin Šulík
foto: Peter Procházka

(Krátená a upravená verzia textu, ktorý odznel na poslednej rozlúčke s Marianom Puobišom.)

KATARÍNA MINICHOVÁ

(2. 10. 1949 – 12. 8. 2019) 

Pre slovenských animátorov to bol smutný deň: 21.augusta sa v bratislavskom krematóriu lúčili so scenáristkou a dramaturgičkou Katarínou Minichovou, ktorá nás opustila vo veku 69 rokov.

Po absolvovaní Karlovej univerzity v Prahe našla uplatnenie v slovenskej televízii, kde prevzala žezlo po svojej mamičke Anne Minichovej, priekopníčke večerníčkového programu. Vďaka inteligencii, životnému postoju a družnej povahe našla Katka v televízii mnoho priateľov, ale aj nemálo nevďaku od niektorých ponovembrových televíznych šéfov. Tak to v živote chodí. Ale v rozprávke je to inak. Malý divák musí stále vnímať prevahu pozitívnych hodnôt. Katka neúnavne prízvukovala, že dieťa má po večerníčku zaspávať spokojné, s úsmevom na tvári. S tou devízou sa potom rodili rozprávkové postavy, ako Ružová Michaela, Papierová Kika, „najmenší hrdinovia“ Palička a Guľôčka, moreplavec Kukuk, Dada a Dodo, svetobežník Klingsor, vták Gabo, teta Srna, lienka Anulienka a nespočet ďalších v spolupráci so slovenskými a s českými režisérmi, výtvarníkmi a animátormi, pod dramaturgickou taktovkou Kataríny Minichovej. 

 „Cez bránu, ktorú pevne držia tri písmená BAB, bežia malí i veľkí v ústrety poznávaniu skvelého sveta animovaného filmu. Len tí veľkí sa musia trochu skloniť a pozrieť sa na svet z iného pohľadu,“napísala Katka, keď sa stala programovou riaditeľkou európskeho festivalového unikátu pre deti – Bienále animácie Bratislava. Pod jej vedením festival postupne menil svoje zameranie. Jeho pôvodné prepojenie filmu s literatúrou pre deti, keď sa dalo vyberať z bohatej ponuky filmových prepisov skvelých detských knižiek aj od ilustrátorov-výtvarníkov animovaných filmov, sa ukázalo ako anachronické. Nové technológie naliehavo vyžadovali užšiu spoluprácu tvorcov z rôznych oblastí kultúry pre deti. Katka to vyjadrila pregnantne: „Animovaný film je v tomto jedinečný – na jeho území je všestranná rozmanitosť súčasťou podstaty.“ V snaheešte viac priblížiť medzinárodnú súťaž deťom otvorila brány festivalu dokorán aj mimo centra. Poprední tvorcovia zo všetkých kontinentov, mnohí s oscarovými vavrínmi, to vysoko ocenili. Príležitosť vidieť to najlepšie zo svetovej animovanej produkcie inšpirovala domáce prostredie, najmä študentskú mládež, ktorú Katka niekoľko rokov trpezlivo zasväcovala do tajomstiev filmovej scenáristiky.

V duchu motta „Poďte sa hrať s filmom“založila úspešný ateliér, kde sa deti učia kresliť flipbooky, malé knižočky, v ktorých rýchlym listovaním vznikne pohyb obrázkov. Obnovila tradíciu pracovných stretnutí na sympóziách BIB a dala im novú tvár už na pôde BAB v podobe videokonferencií na tému komunikácie Od ilustrácie k animovanému filmu. Súčasťou festivalu sa stali expozície výtvarných návrhov postáv, rekvizít a scén ku kresleným a k bábkovým filmom, kde sa už vystriedali desiatky domácich i zahraničných autorov, mnohé v podobe putovných výstav. Katka sa zaslúžila o vznik Animačného expresu, ktorý precestoval so slovenskými filmami a ich tvorcami už takmer celú Európu (Berlín, Viedeň, Třeboň, Rím, Moskva, Paríž, Budapešť, Praha, Annecy). Pôsobila v medzinárodných festivalových porotách, bola viceprezidentkou CIFEJ a neskôr pôsobila v jej exekutíve. Svojím zanietením, angažovanosťou a širokým rozhľadom v problematike animovaného filmu sa Katka Minichová stala jedinečnou osobnosťou i významnou medzinárodnou autoritou.

Česť jej pamiatke.

Rudolf Urc
foto: Karol Srnec