Posvietiť si na rozdelenú spoločnosť

Očakáva polarizované reakcie, no dúfa, že jeho film prinesie spoločnosti aj očistu. Režisér Marko Škop predstavil svoju hranú novinku Nech je svetlo v hlavnej súťaži 54. MFF Karlove Vary, kde uspela. Tento mesiac ju predstaví v slovenských kinách.

Z karlovarského festivalu si film odniesol dve ocenenia – Zvláštne uznanie ekumenickej poroty a Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Tá patrí Milanovi Ondríkovi, ktorému Škop zveril úlohu 40-ročného gastarbeitera z Oravy – Milana. Kým on pracuje na stavbe v Nemecku, doma na neho čaká manželka a tri deti. Otcova neprítomnosť sa najviac prejavuje u jeho najstaršieho syna – 16-ročného Adama (František Beleš). V čase blížiacich sa Vianoc prichádza Milan domov, no sviatočnú atmosféru naruší podozrenie, že jeho syn sa ako člen polovojenskej mládežníckej skupiny zaplietol do šokujúcich udalostí. Adama obvinili zo šikanovania a z usmrtenia spolužiaka. Milan sa rozhodne dopátrať pravdy a nakoniec začne zisťovať pravdu o sebe samom. Film na príbehu jednej rodiny vykresľuje hlbšie problémy tunajšej spoločnosti.

„Prijatie v Karlových Varoch bolo ozaj pekné a silné zároveň. Veľmi nás to potešilo. O film bol obrovský záujem aj zo strany novinárov. Okrem hlavnej rodinnej línie ich, samozrejme, zaujímala aj dôležitá spoločensko-politická rovina filmu,“hovorí pre Film.sk Marko Škop, ktorý už v minulosti uspel na tomto festivale s dokumentmi Iné svety(2006) a Osadné(2009). „Od uvedenia filmu očakávam polarizované reakcie tak, ako je polarizovaná naša spoločnosť. Bol by som rád, keby film so sebou priniesol aj kus očisty. A keby sa ľudia trochu viac zamysleli a viac domýšľali veci.“

Zážitok zo svetovej premiéry na festivale mal aj ocenený Milan Ondrík: „Najlepší pocit som však mal z toho filmu, lebo vo Varoch som ho vlastne videl prvýkrát a fungoval aj na mňa. Nekontroloval som seba alebo herecké výkony kolegov, strih či réžiu. Ten film ma jednoducho vtiahol. Bol som dojatý, keď nám potom ľudia v sále tlieskali, bol to veľmi silný zážitok,“spomína pre Film.sk herec, ktorý si zahral už v predošlej Škopovej dráme Eva Nová. „Úprimne som si to tam užil, bolo to veľkolepé, tá cena je nádherná, ale skutočný zážitok mám z filmu a jeho prijatia. A som zvedavý, ako ho prijmú na Slovensku. Ja to beriem tak, že som iba jedna súčiastka z celého toho stroja nášho filmu. Je veľmi dôležitá, ale keby tie ostatné súčiastky nesedeli dokopy a keby nebol majstrom toho stroja Marko, ten stroj by nemohol fungovať.“Ondrík si v súvislosti s príbehom filmu myslí, že rodina je základ, a keď nefungujú rodiny, nefunguje ani spoločnosť a štát. „Podľa mňa je poslanie umenia v tom, aby spoločnosť rozvibrovalo, aby otváralo tieto témy. A témy, ktoré sú vo filme Nech je svetlo, sú pre našu spoločnosť veľmi dôležité, pretože fašizmus a podobné záležitosti máme na každom kroku.Ja sa len bojím, že sme ako národ nepoučiteľní, že sa neučíme zo svedectiev z minulých dôb. Myslím si, že Marko urobil dobre, keď napísal scenár a natočil film o súčasnej dobe, nie o minulosti.“

Marko Škop charakterizuje hrdinu svojej snímky ako veselého človeka, ktorý rád vtipkuje. V detstve si však prešiel „tvrdou a chladnou výchovou zo strany otca a symbolickú kastráciu si kompenzuje napríklad aj zbieraním starých historických zbraní. Keď sa vnútri jeho rodiny začne odohrávať dráma, zvažuje, čo spraviť.“Na adresu Milana Ondríka filmár poznamenáva, že je to herec s obrovským talentom. „Popritom je to skvelý človek s rysmi bojovníka. Niekedy býva na pľaci ťažko, no Milan nikdy nikoho nepotopí, naopak, ťahá všetkých dopredu. Pre film bol obrovským prínosom a som mu za mnohé vďačný.“

Predstaviteľ hlavnej úlohy vysvetľuje, že sa spolu s kolegami a režisérom snažil o to, aby boli príbehové situácie čo najuveriteľnejšie. „Niekedy si poviete, že herecký výkon je o tom, že zahráte čo najviac emócií alebo ukážete najrôznejšie rozpoloženia postavy, ale to nie je pravda. Nemusíte zahrať veľa emócií či rozpoložení, musíte byť presný v danej situácii, aby fungovala. Presnosť je dôležitejšia a o to som sa snažil.“Ondrík sa zároveň vracia ešte raz k príbehu a nazerá naň i cez svoj vlastný život. „Vzniká tu aj otázka, čo je lepšie – ostať doma s početnou rodinou, brať podporu a tráviť čas v krčme alebo chodiť na dvojtýždňovky a zabezpečiť blízkych? Aj ja som počas nakrúcania, keď som odchádzal na dvojtýždňovky za prácou, cítil v sebe taký paradox a pýtal sa, čo je lepšie – ísť točiť film a o niečom hovoriť alebo zostať pri rodine?“

Snímka Nech je svetlootvorí v septembri prehliadku Projekt 100, no súčasne sa vyberie do zahraničia. Len mesiac po premiére vo Varoch mala pred sebou už 15 ďalších festivalových pozvánok. V septembri sa predstaví na filmových festivaloch v Kazachstane a Gruzínsku. V októbri poputuje do Južnej Kórey, Belgicka, Izraela a Poľska.

Nech je svetlo (r. Marko Škop, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 818 077 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 448 316 eur, podpora z RTVS: 100 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

Zuzana Sotáková
foto: Artileria

Hra o morálku

Hra s kartami, hra s mocou. V oboch prípadoch ide o veľa. Slovenský film Casino.$k v réžii Jána Sabola chce divákov voviesť do sveta hazardu. Prvý raz sa predstavil už na júnovom Art Film Feste v Košiciach, vtedy ešte vo verzii, ktorá nebola finálna. Tento mesiac vstupuje do bežnej kinodistribúcie. 

Život je jediná hra, ktorú si človek nevyberá sám.Tak znie motto filmu Casino.$ks témou, ktorá sa viaže na zábavu s príchuťou adrenalínu a tajomstva v prítmí kasína, no hazardérstvo v príbehu preniká aj do vonkajšieho sveta, kde sa odohráva „vyššia hra“ politikov a biznismenov. „Mohli by sme povedať, že je to príbeh o súčasnosti, ale myslím, že nielen o Slovensku. Politika ovplyvňuje celú spoločnosť prakticky všade na svete a tieto dve línie sa prepletajú celým filmom,“ povedal v Košiciach režisér Ján Sabol na adresu svojho druhého celovečerného hraného filmu. Debutoval snímkou Robinson & Crusoe (2012), s ktorou sa mu podarilo získať cenu za najlepší hraný film na festivale The Spirits of the Earth v Turíne v Taliansku.

V Sabolovom kasíne sa stretne viacero známych hercov a príležitosť dostali aj umelci ukotvení v Košiciach. V úlohách suverénnych hráčov pokeru sa predstavia Vica Kerekes, Michal Soltész a Roman Luknár, ktorý snímku ako čerstvý laureát Hercovej misie uviedol na Art Film Feste. „Najvýraznejšie sa spomínané dve línie pretnú v postave poslanca, ktorého hrá Marek Majeský a ktorý sa cez svoje politické postavenie snaží ovplyvňovať aj svet kasína. Ďalšou postavou, v ktorej sa tieto línie pretínajú, je hráč pokeru v podaní Romana Luknára,“prezrádza režisér.Príbeh sa odohráva počas jedného týždňa a Luknár v ňom stvárňuje hlavnú postavu, hráča Junkera, ktorý ako bývalý kriminálnik veľmi rýchlo pochopil, akú hru rozohrať, aby prišiel k peniazom. No nielen on, aj ostatní hráči sa snažia dopracovať k víťazstvu, a to i za cenu nečistých ťahov. „V druhej línii príbehu sú postavy, ktoré takisto používajú neférové praktiky. Sú to postavy politikov a biznismenov, ktorých stvárňujú Marek Majeský, Pavel Kříž či Zuzana Kanócz,“ ozrejmil Sabol. „Aj politická hra má totiž svojich hráčov. Nájdeme medzi nimi tých, ktorí si držia ,pokerovú tvárʻ, kým plnia príkazy zhora, ale aj takých, ktorí si riešia resty z minulých hier.“Kým Luknár dominuje scénam v kasíne, za jeho múrmi sa dej točí okolo šarmantného poslanca Petra Kováča v podaní Majeského. Jeho vplyv a moc sa začnú otriasať, keď jeho urazenej milenke Lene (Z. Kanócz) dôjde trpezlivosť. 

Dôležitú úlohu zohráva vo filme i samotné prostredie kasína, jeho vzhľad a atmosféra. „Je to vizuálne príťažlivý priestor, ktorý ovplyvňuje výrazným spôsobom emócie toho, kto je vnútri kasína. Takže si myslím, že aj film má takúto zaujímavú vizuálnu atmosféru. Kameraman Ivan Finta sa toho priestoru zmocnil veľmi dobre, podľa mňa to bude aj z vizuálnej stránky pekný film,“ uviedol Sabol. Na snímke kameramansky spolupracovali aj Ján Dobranský a Viktor Herrgott.

„Pri tvorbe kasínovej línie sme spolupracovali s odborníkmi, ktorí nám priblížili pravidlá pokeru a priebeh turnaja. Pri nakrúcaní pokerového turnaja boli prítomní zamestnanci kasína, ktorí dohliadali na jeho správny priebeh a uveriteľnosť.“ Režisér zároveň zdôrazňuje, že aj pri hráčskych scénach sa snažili o divácky pútavé zobrazenie. „Filmy sa robia pre divákov, takže budeme vďační za každého, kto príde do kina. Myslím si, že v Casine.$kje rozmanitosť a každý si tam môže nájsť niečo svoje. V prvom rade je však vo filme prítomná univerzálna téma morálky,“ dodáva Ján Sabol, ktorý sa podieľal aj na scenári spolu sPetrom Himičom a Istvánom Kerékgyártóom.

Zaujímavosťou je, že film sa podarilo zrealizovať čisto zo súkromných zdrojov, bez finančnej podpory fondov či televízie. Vznikal od októbra 2018 do marca tohto roka a nakrúcal sa na viacerých miestach – v Košiciach, Hermanovciach, Trnave, Bratislave, Prahe a na Domaši – v celkovom počte 24 filmovacích dní. 

Casino.$k (r. Ján Sabol, Slovensko, 2019)

CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: približne 600 000 eur 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Rebuy Stars

Bezstarostní jazdci v Afrike

V septembri prichádza do slovenských kín cestovateľský dokument Mareka Slobodníka Afrika na Pionieri. Ide o celovečerný režijný debut dobrodruha známeho z výprav Dana Přibáňa po Južnej Amerike, Austrálii, Indonézii a Ázii, ktoré boli takisto sfilmované.

„V roku 2010 sme sa rozhodovali, či pôjdeme na pionieri do Kazachstanu k Aralskému jazeru, alebo do Afriky. Vtedy sme sa rozhodli práve pre Aralské jazero, a to najmä preto, lebo sa predpokladalo, že voda z neho za pár rokov zmizne a my jazero už nikdy neuvidíme. Ale Afrika ostala naším snom,“približuje Slobodník svoje cestovateľské začiatky na starej Jawe známej ako pionier. Z cesty k Aralskému jazeru vznikol krátky amatérsky film, ktorý Slobodníkovi dopomohol k dobrodružným cestám s partiou Dana Přibáňa. Na nich získaval nielen cestovateľské, ale aj filmárske skúsenosti. „Pochopil som, že príbeh, ktorý tvorí samotná cesta, má silu, a preto som chcel tú nasledujúcu, plánovanú do Afriky, dopodrobna zaznamenať.“

Príprava trvala približne pol roka a spočívala vo vybavovaní víz a povolení, v absolvovaní povinných očkovaní a v príprave motoriek. „Samozrejme, ťažkou časťou prípravy je zháňanie financií potrebných nielen na cestu, ale najmä na techniku, ktorou cestu dokumentujeme. Tu nám pomohlo mnoho sponzorov a ľudia cez startovac.cz,“ozrejmuje Slobodník. Na crowdfundingovom portálisa na projektAfrika na Pionieri vyzbieralo 14 428 eur, čo bol veľký úspech. Slobodník teda získaval fanúšikov už pred samotnou cestou, ale robil to aj počas nej a neskôr prostredníctvom fotoprezentácií.Postprodukciu a distribúciu jeho filmu finančne podporil aj Audiovizuálny fond.

Okrem režiséra boli členmi výpravy hlavný kameraman a pilot dronov Martin Kochaník, fotograf a druhý kameraman Marek Duranský a bratia Ondrej a Milan Hurárovci ako mechanici. Cesta do Afriky sa začala 14. januára 2017 v Banskej Bystrici a trvala 151 dní, počas ktorých výprava prešla15 151 kilometrov. „Z Banskej Bystrice sme išli do Salerna v Taliansku a odtiaľ loďou do Ašdodu v Izraeli. Neskôr už len na motorkách cez Sinaj do Egypta, Sudánu, Etiópie a Kene, kde sme preťali rovník, a pokračovali sme ďalej po východnom pobreží cez Tanzániu, Malawi, Mozambik, Svazijsko a Juhoafrickú republiku na Strelkový mys,“opisuje Slobodník. Naspäť na Slovensko sa cestovatelia vrátili letecky, motorky poslali v lodných kontajneroch. „Cestu sme mali naplánovanú iba do Tanzánie pod Kilimandžáro, ďalej to bol už len pank a improvizácia.“

Film sa podľa autora snaží dokázať, že na cestovanie človek nepotrebuje veľké financie a moderné prepravné prostriedky. Základom je odhodlanie, chuť a istá dávka odvahy na odbúranie strachu z neistoty a neznáma, ktorý vzbudzujú hlavne niektoré chudobnejšie krajiny, hoci v skutočnosti nie sú až také nebezpečné. Okrem obrazov prírodných krás prezentuje film aj kultúrnu pestrosť jednotlivých afrických krajín a nenápadne otvára celospoločenské témy, keď cestovatelia stretávajú utečencov túžiacich dostať sa do Európy, ale aj Afričanov, ktorí sa z Európy vrátili s ambíciou pomôcť rodnej krajine. „Afrika nám dala úplne iný pohľad na život. Zažili sme takú slobodu, akú si v dnešnom uponáhľanom svete dokáže predstaviť iba málokto. Uvedomili sme si, že práve sloboda je to najväčšie bohatstvo, ktoré máme,“vysvetľuje Slobodník.

Film sa snaží byť svižný a zábavný, no nechýbajú v ňom dramatické momenty. Napríklad keď dvaja členovia výpravy dostanú maláriu a musia ich hospitalizovať, ďalší člen dostane infekciu z popáleniny od výfuku alebo keď sa všetci ocitnú v etiópskom väzení. Okrem toho sa neustále kazili motorky. A silným momentom bola podľa slov režiséra aj návšteva slumu v Nairobi, jedného z najväčších na svete.

Film strihal hlavný kameraman Martin Kochaník. „Martin nebol len strihač, ale aj dramaturg, a tak bol mojím oponentom v mnohých scénach, čo je podľa mňa veľmi dobré, pretože sme odlišné povahy s rozdielnymi názormi,“hovorí Slobodník a pokračuje: „Scenár sme nemali, ten píše cesta a okolnosti. Častokrát sme stáli pre prejazdy, ktoré sme napokon nepoužili. Dôležité boli extrémne situácie, keď normálnemu človeku nenapadne zobrať do rúk kameru, alebo stretnutia so zaujímavými ľuďmi. Točili sme skoro nonstop, vždy keď sa dalo, a domov sme si priniesli 360 hodín materiálu.“Technické vybavenie tímu však bolo limitovanéprepravnými možnosťami motoriek a natáčalo sa prevažne na zrkadlovky, GoPro kamery a prostredníctvom dronu.

Afrika na Pionieri (r. Marek Slobodník, Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET: 36 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 10 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: Marek Duranský

Skutok sa (ne)stal

Únos prezidentovho syna Michala Kováča ml., smrť Róberta Remiáša, útek Oskara Fegyveresa zo Slovenska v obave o život. Podozrenia smerovali k Slovenskej informačnej službe a politickým špičkám – a potom prišli amnestie. Akoby sa skutok nestal. Verejne známe peripetie divokých 90. rokov v poslednom období oživila dráma Únos Mariany Čengel Solčanskej a dokument Mečiar Terezy Nvotovej. Udalosti zaujali aj režisérku Barboru Berezňákovú, ktorá svojím dokumentom hovorí, že Skutok sa stal.

„Na začiatku toho celého bol taký prvoplánový, naivný, až bulvárny záujem. Záujem o tajomnú nevyriešenosť kriminálneho prípadu na vysokej politickej úrovni. Navyše bol únos prezidentovho syna spojený s dedinou, kde som ako dieťa bývala. Môj otec, psychológ, pracoval v tom čase takisto pre SIS. Zdalo sa mi to absurdné. Zároveň v tom bolo z mojej strany kus detinskosti. Netušila som, ako to v takejto politike chodí ani do čoho sa presne púšťam,“spomína Barbora Berezňáková, ktorá sa o udalosti začala zaujímať ešte skôr, než sa na ne opätovne upriamila pozornosť celej spoločnosti. „Keď som do toho neskôr nahliadla a išla viac do hĺbky, pripadalo mi najdôležitejšie, že tieto udalosti formujú mentálne vybavenie a myslenie spoločnosti okolo mňa aj dnes. V priebehu natáčania som mala pocit, že sa s tým odkazom a súvislosťami stretávam vlastne na každom kroku. Celkom ma to opantalo,“pokračuje mladá režisérka, ktorá má na rozdiel od starších generácií od uvedených udalostí odstup, čo sa podľa nej prejavuje na filme pozitívne. „Pozerám sa na tú látku nezaťaženými očami, s otvorenou mysľou, bez nejakého apriórneho politického pátosu a jednostrannosti. Skôr sa snažím mať čo najväčšiu úctu k pravde a autenticite. Neskĺznuť do pátosu a moralizovania, to bolo pre mňa dôležité,“ vysvetľuje Berezňáková. 

S nakrúcaním začala už pred piatimi rokmi a ustáť musela nielen rozvetvenosť príbehu, ale aj jeho živosť. „Ten príbeh je sám osebe taký košatý strom, zamotané klbko súvislostí, preto bolo veľmi ťažké vyselektovať jednu líniu. Bolo to navyše živé, menilo sa to a nič sa nedalo nakrúcať observačne. Chvíľami som ani nevedela, ako budem pokračovať. Myslím, že by to bolo celkom náročné aj pre skúsenejšieho filmára, než som ja,“vysvetľuje autorka, ktorá sa po zrušení Mečiarových amnestií, ktoré nastalo pred dvomi rokmi, pýta: „Znamená to, že sa konečne niečo vyrieši?“

Berezňáková neštudovala priamo dokumentárnu tvorbu, a keď sa do tohto projektu púšťala, spoliehala sa na intuíciu. „Dôležitá je pre mňa vizuálna atmosféra filmu. S použitím archívnych materiálov som nerátala, iba okrajovo. Používam ich v rámci televízneho vysielania ako niečo, čo ide na pozadí bežného života ľudí,“ hovorí režisérka a pokračuje tým, na čo sa usilovala pri tvorbe sústrediť: „Porozumieť postavám a ich konaniu. Nechcela som vykresľovať nové fakty, hoci aj to vo filme je a je to zaujímavé. No chcela som vlastne pochopiť niečo univerzálnejšie, zmapovať myslenie v tej dobe a dať to do širšieho kontextu. Samozrejme, chcela som aj zistiť, čo z toho vyplýva dnes. Kto sme? Spoločnosť prešla za posledných tridsať rokov dynamickým vývojom a pomenúvanie našich problémov prispieva k utváraniu si nejakej identity. Identita je pre mňa kľúčová, bez nej sa nedá pohnúť. Ani človeku, ani spoločnosti.“

Príbeh filmu Skutok sa stalje rozprávaný retrospektívne, cez postavy troch kamarátov. Niektoré jeho línie pritom siahajú aj do súčasnosti. „Otvára ho nevyjasnená vražda Roba Remiáša. On nežije, ale jeho príbeh sprostredkúvajú ľudia, ktorí mali k nemu veľmi blízko, no nikdy nikde nevystupovali. Ďalej sa film kauzálne vracia cez Oskara Fegyveresa a jeho zážitok s únosom až k Petrovi Tóthovi a pozadiu Technopolu, ktorý to celé odštartoval. A tam sú paradoxne súvislosti aj so súčasnosťou,“prezrádza režisérka, ktorá pri tomto dokumentárnom projekte fungovala ako solitér. „Vyžadovalo si to veľa sústredenia, analýzy, syntetizovania... Mne sa najlepšie premýšľa samej, nevedela som v tomto prípade niekomu zadať rešeršovanie,“ozrejmuje Berezňáková, ktorá sa postarala o námet, scenár, réžiu filmu a pôsobila aj ako kameramanka. „Veľa vecí som si nakrúcala sama. Jednak som chcela špecifický vizuál a jednak si to vyžadovali vzťahy s protagonistami. Niektoré situácie mi pomohol krásne dotvoriť kameraman Ivo Miko. Mám šťastie, že mám veľmi seriózneho producenta, ktorý mi bol oporou, a nejako ľudsky a strategicky to so mnou ťahala Eva Pavlovičová. V pražskej koprodukcii som zase mala skvelého strihača Matěja Šámala a takisto Iva Trajkova, ktorý látku pozná.“ 

Skutok sa stal (r. Barbora Berezňáková, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 142 204 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 53 000 eur, podpora z RTVS: 25 000 eur finančný vklad, 6 405 eur vecný vklad)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: LEON Production

Tvorba inšpirovaná tradíciami

V septembri prichádza do slovenských kín nový dokument Pavla Barabáša. Neprináša cestovateľské dobrodružstvá, svedectvá o neznámych kultúrach a skrytých prírodných krásach. Objavuje iným spôsobom. Predstavuje umelca, hudobného skladateľa a jednu z kľúčových osobností slovenského folklóru Svetozára Stračinu (1940 – 1996). A prostredníctvom neho aj slovenskú ľudovú kultúru.

Svetozár Stračina ovplyvnil svojou tvorbou generácie folkloristov i vyznenie mnohých filmov, do ktorých skomponoval hudbu. Nebol však ani folkloristom, ani moderným skladateľom v pravom zmysle slova. Muzikologička Alžbeta Lukáčová ho približuje takto: „Bol vzácnym typom skladateľa a umelca, ktorý nevychádzal z nejakých tlačených zbierok alebo z nejakých nahrávok, ktoré mu niekto dal, aby sa inšpiroval. On si ten archív budoval sám. Chodil po Slovensku, po dedinkách, hľadal to vzácne, vytváral si vzťah k neznámym interpretom. To je to podstatné, že sa snažil pochopiť esenciu toho, prečo je tá ľudová hudba taká, aká je. Nenachádzam v celom spektre slovenských skladateľov nikoho, kto by pracoval týmto spôsobom.“Stračina spolupracoval s folklórnymi telesami SĽUK a Lúčnica, vytvoril hudbu do divácky obľúbených filmov, ako sú napríklad Rysavá jalovica (TV, 1970, Martin Ťapák), Pacho, hybský zbojník (1975, M. Ťapák), Noční jazdci (1981, Martin Hollý). Podieľal sa aj na snímkach Andreja Lettricha, Jozefa Zachara, Juraja Lihosita, Jozefa Medveďa, Ivana Terena či Heleny Slavíkovej-Rabarovej.

Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že film o Svetozárovi Stračinovi vybočuje z Barabášovej tvorby, v podstate do nej zapadá a je akýmsi jej vyústením, ako hovorí sám režisér:„Čím viac človek spoznáva planétu, tým viac získava nadhľad, ktorý mu pomáha odhaľovať to vzácne doma. Inak sa začne dívať na hodnoty krajiny a národa, ktoré sú pre svoju blízkosť často neviditeľné.“Barabáš sa už v roku 2008 podieľal ako jeden z režisérov na 27- dielnom cykle krátkometrážnych portrétov významných osobností Slovenska pre RTVS Radosť zo života. „Svetozár Stračina mi v ňom vtedy chýbal. Teraz som rád, že som mu mohol venovať viac času a priestoru,“vysvetľuje. Ak by mal svoju novinku prirovnať k niektorému titulu zo svojej filmografie, najbližšie by mala k Vábeniu výšok.„Cez osobnosť už zosnulého Ivana Gálfyho som sa snažil zmapovať históriu slovenského himalájskeho horolezectva cez jeho výhry i pády. Pri filme Svetozár Stračinasom sa cez tohto skladateľa snažil zmapovať cestu slovenského folklóru i to, kam smeruje,“objasňuje Barabáš. Dôležitý bol podľa jeho slov aj fakt, že má jednoducho rád Stračinovu hudbu. A zaujala ho aj jeho priam až posadnutosť tvorbou a to, že dokázal urobiť niečo nové a originálne, no súčasne inšpirované tradíciou.

„Na filme som začal pracovať v roku 2011, keď som si z archívu Slovenského rozhlasu vypočul myšlienky Svetozára Stračinu zaznamenané počas jeho rozhovorov s redaktorom Jurajom Dubovcom v 28-dielnom cykle Hudobné dedičstvona tému skladateľ a ľudová hudba. Kto si ten archív vypočuje, zistí, že to bol veľmi múdry a vzdelaný človek, rozhľadený v umení – od hudby cez výtvarné umenie až po architektúru,“hovorí Barabáš, ktorý pátral po informáciách a materiálochaj v Slovenskom filmovom ústave, RTVS (obe inštitúcie sú zároveň koproducentmi snímky), SĽUK-u, Lúčnici, ale i v osobných a ďalších archívoch.Dokument prináša pohľad na život a tvorbu Svetozára Stračinu aj prostredníctvom jeho najbližších priateľov, spolupracovníkov a hudobných odborníkov. Vystupujúv ňom Oskár Elschek, spomenutá Alžbeta Lukáčová, Angela Vargicová,Juraj Kubánka a Juraj Dubovec.„Pre mňa to bol náročný projekt, ťažší ako nakrúcanie v džungli či v Antarktíde. Nechcel som robiť životopisný film, ale dokument, ktorý by nás nútil zamyslieť sa nad našimi koreňmi trochu inak. A práve Stračina bol tvorca, ktorý sa hodnôt nášho národa dotýkal cez svoju tvorbu, chodil po Slovensku, zbieral, zaznamenával a nahrával to vzácne, čo na tomto území vzniklo, a snažil sa to zveľadiť,“uvádza Barabáš.

Prirodzene, dôležitou súčasťou filmu je Stračinova hudba; okrem archívnych nahrávok zaznejú jeho skladby aj v novšom podaní Lúčnice, Detského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý dirigoval Adrián Kokoš.

Svetozár Stračina (r. Pavol Barabáš, Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET: 49 650 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 24 000 eur, podpora z RTVS: 20 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

Jaroslava Jelchová
foto: K2 Studio

Nové príbehy pavúčej rodiny

Minulú jeseň sa do kín dostalo pásmo šiestich častí animovaného seriálu Websterovci a teraz je tu jeho pokračovanie. Šestica nových príbehov zo života antropomorfných pavúkov vznikla opäť v réžii Kataríny Kerekesovej a diváci ju tentoraz môžu vidieť na plátne ešte pred uvedením v televízii. 

Animovaný 3D seriál vyzdvihuje silu a súdržnosť rodiny a poskytuje kvalitnú zábavu pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov.Tí sa môžu opäť tešiť na malú objaviteľku Lili, ktorá sa neustále učí na vlastných chybách. Chrbát jej bude naďalej kryť brat Hugo. Mama Alma navarí pavúčie dobroty a tato Walter ostáva nohami pevne na zemi, pracujúc v distribučnom centre na konzervované muchy. Korením tejto pavúčej rodiny je veterán a vynálezca v jednom, dedo Rafael, a zábudlivá a zmätená babka Matilda. „Seriáloví hrdinovia, samozrejme, ostávajú takí, ako sa zrodili, aby poskytli našim malým divákom a ich rodičom istotu. Zároveň veríme, že sa nám takto do konca roku 2023 podarí vyrobiť 26 ucelených dielov,“ hovorí Katarína Kerekesová. Zatiaľ je ich dvanásť a pre televízne vysielanie sa chystá i bonusová, trinásta časť. 

Aj v nových príbehoch Websterovcov sa tvorcovia rozhodli pracovať s edukatívnym potenciálom série, ktorý deťom sprostredkúvajú nevtieravou a vizuálne atraktívnou formou.„Hľadám témy vo svojom živote, ale aj v životoch svojich kamarátov a blízkych. Snažím sa prepájať všetko, čo považujem za podstatné, aby sa deti o svete a jeho fungovaní dozvedeli. Sama som matka a dcéra, všetko to teda ide akosi prirodzene. Na scenároch však pracuje vždy viac ľudí vrátane mojich kolegov, ktorí midávajú podstatnú spätnú väzbu,“ ozrejmuje režisérka.

Seriál Websterovcije pre dnešné deti nielen vizuálne, ale aj obsahovo atraktívny. Zatiaľ čo najmenších najviac zaujmú každodenné dobrodružstvá pavúčej rodiny, dospelí sa môžu zachytiť aj kritických postrehov o súčasnej spoločnosti. Tento fikčný mikrosvet funguje veľmi dobre, rozvíja bujarú detskú predstavivosť a hľadá zmysluplné analógie k ľudskému svetu. „Verím, že aj deti si k nemu postupne v stále väčšom rozsahu nájdu cestu. Že si hrdinov privlastnia a budú ich mať rovnako rady ako my, ich tvorcovia. Ten postup sa, pravdaže, nemenil. Stále pracujeme s tým, čo nám dovolí čas, technológia a naše schopnosti. Funkčný svet Websterovcov, samozrejme, rastie a rastie. Bude to tak aj naďalej a verím, že práve enormné úsilie tímu a spojitosť všetkých nápadov vytvoria napokon niečo naozaj rozsiahle a trvácne.“

Websterovcinie sú len dielom slovenských tvorcov, vznikajú v medzinárodnej spolupráci.V prípade prvých trinástich epizód išlo o poľskú koprodukciu.„Zmena nastala pri vývoji ďalších epizód, ktoré zatiaľ pripravujeme s českými kolegami,“ poznamenáva Kerekesová. 

Vznik Websterovcovpodporili RTVS, Audiovizuálny fond aj Polski Instytut Sztuki Filmowej a zvyšok rozpočtu pokryli spoločnosti Fool Moon, poľské Studio Miniatur Filmowych a práva na vysielanie seriálu si predkúpila aj Česká televízia, čo pomohlo pri vývoji nových častí. Projekt získal i podporu z programu Kreatívna Európa – MEDIA, a to tak na vývoj (zo schémy Development Single Projects), ako aj na produkciu (zo schémy TV programming). Seriál bude v kinodistribúcii (vrátane multiplexov), v televíznom vysielaní, uvedú ho festivaly a tvorcovia pravdepodobne vytvoria aj krátky blok vybraných častí vhodný na detské a školské predstavenia. Katarína Kerekesová zároveň verí, že sa im podarí zabezpečiť aj šírenie Websterovcovprostredníctvom VoD platformy. 

Websterovci2 – Zo života pavúkov (r. Katarína Kerekesová, Slovensko/Poľsko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 680 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu na produkciu 6 nových epizód: 156 600 eur, na vývoj prvých 13 epizód: 41 150 eur; podpora z RTVS na produkciu 6 nových epizód: 190 200 eur, na vývoj prvých 13 epizód: 50 000 eur bez DPH)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD 

Mária Horváth Demečková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Fool Moon

Pravda, pred ktorou sa nedá zavrieť oči

Poľský rodák Jerzy Kosiński napísal svoj prvý román až po emigrácii do Ameriky a Pomaľované vtáča sa stalo zároveň jeho najznámejším dielom. Vyšlo v polovici 60. rokov minulého storočia, no sfilmovali ho až teraz. Zaslúžil sa o to český režisér Václav Marhoul a koprodukčná snímka mala svetovú premiéru v súťaži (!) 76. MFF Benátky. 

Je vojna a chlapec, ktorého meno nepoznáme, uniká pred vyhladzovaním Židov. Rodičia ho posielajú k tete na dedinu niekde vo východnej Európe. Kde presne, to nevieme. Keď však jeho opatrovníčka nečakane zomrie, musí sa chlapec pretĺkať svetom, v ktorom namiesto súdržnosti a pomoci panujú predsudky, nenávisť a zvrátenosť. „Tento román je tak neuveriteľne obrazotvorný, že mi pri jeho čítaní už od samého začiatku začali naskakovať jednotlivé zábery, obrazy, atmosféry. Pochopil som, že držím v rukách materiál, ktorý prosí o sfilmovanie,“povedal režisér Václav Marhoul pre Film.skpred dvomi rokmi počas nakrúcania snímky v Tomášikove. „Druhým impulzom, prečo sa tomuto príbehu venovať, bolo to, že ma iritoval. Jeho čítanie ma viedlo naozaj po temných chodníčkoch a problém, ktorý sa v knihe opisuje, ma začal strašne zaujímať: ten zápas medzi dobrom a zlom v dieťati, keď dobro v skutočnosti nevíťazí. No a tretím impulzom bolo neuveriteľné množstvo ťažkých otázok, ktoré sa po prečítaní knihy vynoria a na ktoré sa ešte ťažšie hľadajú odpovede.“

Vzhľadom na veľký úspech knihy bolo náročné získať práva na jej sfilmovanie.Aj preto vznikal tento projekt dlho. „Václav Marhoul pripravoval film celých desať rokov, od dokončenia svojho predchádzajúceho filmu Tobruk. Na scenári pracoval tri roky a napísal spolu sedemnásť verzií,“ ozrejmuje Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes, ktorá je slovenským koproducentom filmu. „Samotné nakrúcanie malo sedem etáp a trvalo takmer dva roky. Začalo sa v marci 2017 na Ukrajine, ďalej sa nakrúcalo na Slovensku, na rôznych miestach v Česku a posledná etapa sa realizovala v poľskom meste Świebodzice. Pri nakrúcaní sme museli brať do úvahy vek hlavného, detského hrdinu, ktorý prechádza celým filmom.“Celkovo štáb absolvoval až 105 filmovacích dní.

Román sa stal svetovým bestsellerom a Marhoul hľadal odpoveď na otázku, prečo u čitateľov zarezonoval takýto krutý príbeh. „Jednoducho hovorí o rôznorodosti a inakosti človeka. Aj v bežnom živote stačí, ak sa niekto len trochu odlišuje od väčšiny, a okamžite má problém. To je základný princíp knihy,“ uviedol počas nakrúcania v Bratislave. „Marhoulov prístup vychádza z presvedčenia, že príbeh musí byť prerozprávaný poctivo voči literárnej predlohe, ale zároveň čisto kinematografickými prostriedkami. Preto realizoval film na čiernobiely negatív, preto je kamera Vladimíra Smutného rozprávačom príbehu a preto vo filme takmer nezaznejú dialógy,“vysvetľuje Zuzana Mistríková. Podľa nej je film výnimočný vďaka literárnej predlohe, svojej vizualite, zvukovej koncepcii aj hereckému obsadeniu, v ktorom sú i svetoznáme mená, ako Harvey Keitel, Stellan Skarsgård či Udo Kier. „Výnimočnosť filmu sa potvrdila aj jeho výberom do hlavnej súťaže najstaršieho filmového festivalu na svete, prestížneho MFF v Benátkach,“ pripomína Mistríková a dodáva:„Ako uviedol Udo Kier počas nakrúcania na Slovensku: ,Ak chcete pozitívne správy, môžete si pozrieť rozprávky od Walta Disneyho. V knihe Pomaľované vtáčaje však mnoho pravdy, pred ktorou sa nedá len tak zatvoriť oči.ʻ“

Hlavnú úlohu chlapca stvárnil Čech Petr Kotlár a vo filme vystupujú aj dvaja slovenskí herci – Júlia Valentová Vidrnáková ako jedna z hlavných postáv a Martin Nahálka ako partizánsky veliteľ. Slovenské zastúpenie bolo aj v štábe, a to v osobe architekta Juraja Fábryho a ďalších členov vrátane potápačov či záchranárov.

Pomaľované vtáča (Nabarvené ptáče, r. Václav Marhoul, Česko/Slovensko/Ukrajina, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 7 000 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 180 000 eur, podpora z RTVS: 240 000 eur vrátane vecného plnenia)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: PubRes

Osud skúša, láska víťazí

Česká režisérka a scenáristka Jitka Rudolfová prichádza so svojím tretím celovečerným filmom a zároveň s prvou rozprávkou. Jej Hodinárov učeň obsahuje okrem klasického súboja dobra so zlom aj humor, kvalitné herecké obsadenie, atraktívne lokácie, architektúru i kostýmy a originálny príbeh.

Nad kolískou malého Urbana stoja v úlohe sudičiek dobrí duchovia osudu Rodovít a Rodovoj a ich sestra, zlá sudička Lichoradka. Kým prví dvaja želajú chlapcovi bohatstvo a lásku, Lichoradka hovorí o chudobe a nekonečných strastiach. Z Urbana sa naozaj čoskoro stáva sirota, ktorú nečaká nič dobré. Ujme sa ho však majster hodinár na základe svojho sna, v ktorom Urbanovi predurčili veľký majetok. Je presvedčený, že keď ho ožení so svojou dcérou Laurou, dostane sa k Urbanovmu imaniu. Lichoradka však hodinára varuje, že v deň svadby má umrieť... Hodinár dostane strach a rozhodne sa Urbana poslať do sveta po hodinky, o ktorých nikto nevie, či vôbec existujú. Tie hodinky vraj vedia varovať pred smrťou. Ak ich Urban neprinesie, Laura sa nestane jeho ženou. A tak sa mladík vydáva na ďalekú cestu plnú prekážok. 

Film vznikol v majoritnej produkcii českej spoločnosti Evolution Films a za slovenskú stranu sa na ňom podieľali producentky Zuzana Mistríková a Ľubica Orechovská zo spoločnosti PubRes, hudobný skladateľ Michal Novinski a v neposlednom rade aj herečky Éva Bandor a Dana Droppová, pre ktorú to bola prvá veľká filmová rola.„Spolupracujeme s Evolution Films už dlhšie. Keď sa rozprávka začala pripravovať, hneď sme sa na nej chceli podieľať. Príbeh bol proste úžasný, takže sa nám na Slovensku podarilo získať také prostriedky, aby sme mohli byť partnermi filmu a diskutovať o obsadení, skrátka, aby to bola koprodukcia taká, aká má byť, nie iba finančná,“ ozrejmuje Zuzana Mistríková.„Som veľmi rada, že si z tých širokých kastingov, ktoré Jitka Rudolfová urobila pri hľadaní predstaviteľky Laury, vybrala na Slovensku Danku Droppovú a že sme mohli do úlohy hodinárovej manželky obsadiť slovensko-maďarskú herečku Évu Bandor. Na koprodukcii je skvelé, že máte slobodu a nemusíte ísť na všetko matematicky, takže z obsadenia som bola proste nadšená. Veľmi sa mi páči napríklad to, že rolu hodinára hrá pán Viktor Preiss, ktorý tvorí skvelé spojenie práve s Évou Bandor.“

Mladá filmárka sa doposiaľ venovala skôr kritickým pohľadom v kontexte súčasnosti. Teraz prináša Rudolfová rozprávku s vlastným fantazijným svetom a s poučným posolstvom v rozprávaní o hrách osudu, láske, chamtivosti, ale aj o odvahe, šikovnosti a dobrote. Urban a Laura sa milujú, ale musia o svoju lásku bojovať. Hodinár je zase neprajník, ktorý sa dal zlákať chamtivosťou, a cez túto líniu sa dostávame k fenoménu, ktorý je charakteristický aj pre dnešný svet, a zároveň cez ňu autorka okľukou upozorňuje na to, čo je v živote naozaj dôležité.

Okrem spomenutých hercov sa vo filme objavia aj Jana Plodková, Jaroslav Plesl, Václav Neužil, Jakub Žáček, Pavlína Štorková či Miroslav Krobot. Koproducentmi rozprávky sú aj Česká televízia a RTVS a okrem českého fondu kinematografie a slovenského Audiovizuálneho fondu ju podporil i Juhomoravský filmový nadačný fond. 

Hodinárov učeň (Hodinářův učeň, r. Jitka Rudolfová, Česko/Slovensko, 2019) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 813 898eur (podpora z RTVS: 120 000 eur, podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Dominika Dudisová (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: PubRes