Z tmy na svetlo

Režisér Marko Škop vždy empaticky skúmal realitu a ľudí. Svoju schopnosť reflektovať prítomnosť i minulosť preniesol aj do hranej tvorby. Aktuálne prichádza s novinkou Nech je svetlo

 

Tvoj nový hraný film sa odohráva na Slovensku, od ktorého si sa „neodstrihol“, no žiješ v zahraničí, takže máš predsa len istý odstup, čo ti pomáha vidieť veci zo širšej perspektívy. Stačí odísť iba na cudzokrajnú dovolenku a ešte niekoľko dní po nej vidíme veci doma inou optikou. Vnímaš to tak? 

– V Slávnosti v botanickej záhrade Ela Havettu zaznie veta: „Svet je veľký a naša dedina je na ňom ako bodka po muche.“ S dovolením scenáristu Lubora Dohnala sme túto repliku parafrázovali v našom filme. Protagonista Milan pracuje v Nemecku už päť rokov a aj vďaka tomu má trochu širší obraz o svete. On už nie je vo svojich identitách až taký zablokovaný, a tak napríklad viac pochybuje alebo prejaví väčšiu empatiu pri utrpení blížneho než jeho susedia, ktorí idú oveľa viac s prúdom. No každá minca má dve strany. Milan chýba doma pri výchove detí a to je problém. Nevie, čo sa odohráva vnútri rodiny v jej každodennosti. 

A ako je to s tebou?

– Neviem. Môžem mať iba nádej, že mám odstup a zároveň dokážem vnímať živé nervy na Slovensku i v Chorvátsku. Stále cestujem hore-dolu.

 Téma, aká môže byť cesta k ovládnutiu ľudí jednoduchá, nie je nová. V tejto súvislosti by som spomenula nemecký film Náš vodca, ktorý vychádza zo skutočných udalostí – tam išlo o školský experiment, ty si sa rozhodol pre „Petriho misku“ s rodinou z ekonomicky slabšej časti krajiny, na ktorej skúmaš príčiny, prečo sa mladý človek pridá k určitej komunite, a to, že tie mechanizmy sú vlastne veľmi jednoduché. Je pre teba aj ako pre dokumentaristu odkrývanie príčin zaujímavejšie než zachytávanie následkov?

– Chcel som sa predovšetkým pokúsiť o hlbší autorský komentár na tému výchovy, a či sa to podarilo, to už musia posúdiť diváci. Chcel som sa dotknúť problematiky chladnej výchovy, ale aj snahy zmeniť to. Nedostatok pozornosti v detstve môže viesť k zvýšenej potrebe hľadať pozornosť v dospelosti, to je jeden z hybných mechanizmov narcistických pováh. Každý prirodzene túži po uznaní svojím okolím, no niektorí po tom túžia oveľa viac. Pre mladého človeka môže byť zásadnou vecou príslušnosť k preferenčnej skupine, ktorá v očiach ostatných niečo znamená.

Tém je vo filme niekoľko, pre mňa je však najdôležitejšia línia absencie rodiča z dôvodu, že musí opustiť rodinu, aby ju uživil. To sa týka tak mužov, ako aj žien. Následky nemusia byť extrémne, ale nikdy nie sú pozitívne. Aj keď tie témy spolu súvisia a sú prepojené, predsa len, ktorá je pre teba najdôležitejšia?

– V jadre filmu je pre mňa téma rodiny, v ktorej si otec vytvoril predstavu, ilúziu, že musí deťom zarobiť na dobré školy, aby mali lepšiu budúcnosť ako on. Jeho imágo stojí na jednej strane a oproti nemu je holá skutočnosť. Naša filmová rodina sa vyvarí v realite školy naozajstného života.

Dnes sa pomerne veľa hovorí o pamäti, o dedičstve. Aj ty sa toho vo filme dotýkaš. Žiješ v Chorvátsku, v regióne, kde je vojnový konflikt len nedávnou minulosťou. Vnímaš intenzívnejšie potrebu reflektovať a pripomínať takéto dejinné udalosti, ktoré istá skupina ľudí nebezpečne glorifikuje?

– K histórii Slovenska patrí existencia slovenského štátu založeného na nacionalistickej ideológii. Bol to totalitný režim, ktorý časť svojich občanov obral najprv o občianske a ľudské práva, potom o majetok a nakoniec ich v dobytčákoch deportoval zo svojho územia. Mnohí však k nemu pociťujú sentiment, príkladov je neúrekom a je podľa mňa alarmujúce, koľko je medzi nimi mladých ľudí. Aj Chorvátsko bolo počas druhej svetovej vojny bábkovým štátom nacistického Nemecka a aj tam je dodnes nemálo ľudí, ktorí stavajú na piedestál Nezávislý chorvátsky štát z vojnového obdobia. Nacionalizmus a náboženská neznášanlivosť sa vznášali nad balkánskymi vojnami a ich pach cítiť dodnes. Filmári to intenzívne reflektujú, napríklad srbský film režiséra Ognjena Glavonića Náklad, ktorý bol pre mňa jednou z udalostí minulého roka. 

Môže v tejto súvislosti umenie a film pomáhať?

– Náklad vyvolal predovšetkým v Srbsku vášnivé reakcie. Ja to nevnímam pateticky, že umenie môže zmeniť svet. Môže na niečo upozorniť, môže niečo vytiahnuť z tmy na svetlo, a keď sa s tým ľudia konfrontujú, niektorými to môže pohnúť alebo to môže pomôcť niečo si viac uvedomiť. 

 O čom dnes hovoríme, ak hovoríme o angažovanom umení? Vnímaš nejakú zmenu povedzme v porovnaní s 90. rokmi, obdobím mečiarizmu?

– Pokiaľ hovoríme o kinematografii, tak tá v 90. rokoch, ale ani začiatkom nového tisícročia na Slovensku takmer neexistovala. Myslím si, že najzaujímavejšie filmy vtedy vznikali na VŠMU a politickým témam sa vynikajúco venoval najmä Marek Kuboš. Ďalšou lastovičkou boli napríklad Rodáci Mária Homolku. Teraz vzniká nepomerne viac slovenských filmov a je prirodzené, že je aj oveľa viac takzvaných angažovaných filmov, čo považujem za veľmi zdravé.

Nelákalo ťa spracovať tému extrémizmu a jeho mechanizmov ako dokument? Pri Eve Novej si hovoril o osobných hraniciach, ktoré by si neprekročil, a preto bol pre teba hraný film lepšou voľbou. V prípade novinky Nech je svetlo rozhodlo čo?

– Na začiatku tu pre mňa bola téma rodiny, chladnej výchovy a transgeneračných chýb. Počas ranej fázy písania scenára sa začali výrazne medializovať mládežnícke polovojenské skupiny a už samotná ich existencia sa mi zdala zaujímavá na paralelný komentár. Indoktrinácia mládeže tvorí jednu z dôležitých dejových línií filmu.

Ako dokumentarista si dokázal dostať aj do vážnych tém iróniu, nadsádzku, a pritom si neprestal byť empatický a zároveň kritický. Neťahá ťa to opäť k dokumentárnemu filmu?

– Keď nájdem tému a postavy, pri ktorých bude možné pokúsiť sa o hlbší ponor do zobrazenia, tak veľmi rád natočím opäť dokumentárny film.

Pri dokumente sa môže téma počas nakrúcania vyčerpať, môže vysvitnúť, že nie je až taká zaujímavá, že je rozdrobená, ťažko uchopiteľná a podobne. Realita vie dať veľmi tvrdé lekcie, ako si sám povedal. Nechýba ti tá adrenalínová skúsenosť z toho, čo život prinesie?

– Predovšetkým chcem povedať, že dokumentárne filmy nerobím pre adrenalín. A toho stresu je dosť aj pri hranom filme. Napríklad pri filme Nech je svetlo nás veľmi vytrápilo počasie v exteriéroch, neustále sme museli meniť plán nakrúcania, prispôsobovať sa vyššej moci. Dokumentárny aj hraný film sú živé organizmy, ktoré vznikajúv tvorivom procese. 

Marek Kuboš v dokumente Posledný autoportrét otvára problém s protagonistami, s ich ochotou hovoriť na kameru a v závere uvažuje o hranom filme ako o možnom východisku. Ty s tým máš skúsenosť? 

– Úprimne povedané, nie. Pred nakrúcaním dokumentu som sa s protagonistami vždy spoznal, stretával sa s nimi, snažil sa im vysvetliť, o čo mi pôjde. Na druhej strane chápem, že pri reportážnej metóde nakrúcania, ktorú si veľmi cením, dnes dochádza častejšie k problémom. Zrejme za to môže aj to, že ľudia majú dlhodobú skúsenosť s bulvárnym prístupom televízií, preto výstup pred kamerou viac zvažujú. 

Otočme to z protagonistu na autora. Pristihol si sa niekedy pri autocenzúre?

– Pri dokumentoch áno. Myslím predovšetkým na situácie v strižni, keď som riešil, čo ešte vo filme použiť a čo už nie, aby to protagonistom neublížilo v ich reálnych životoch. Práve preto, že ide o etické otázky, nebudem ich konkretizovať.

Ako sme už hovorili, film Nech je svetlo otvára niekoľko tém, pre mnohých možno aj veľmi osobných či citlivých. Máš ambíciu vyvolávať aj celospoločenskú diskusiu? 

– Po Eve Novej som sa stretol s reakciami, že film ľudí motivoval zamyslieť sa, trochu viac domýšľať veci aj vo vlastných životoch. Ak by to tak bolo čo i len na chvíľu, je to pre mňa najväčšia satisfakcia. Môžem mať iba nádej, že to tak bude aj pri filme Nech je svetlo. Keďže ten sa oveľa viac dotýka aj súčasných spoločensko-politických fenoménov, predpokladám, že diskusia pôjde výraznejšie práve týmto smerom. Do akej miery bude masovejšia, koľko ľudí si nájde cestu do kina a ako ich film zasiahne, to je v tejto chvíli ťažké povedať. 

Efekt má aj uvádzanie filmov s diskusiami v regiónoch. Plánuješ to aj pri tomto filme? Je to pre teba ako tvorcu i osobne zaujímavé a dôležité?

– Určite áno, už máme naplánované predpremiérové turné po ôsmich slovenských mestách a ďalšie prejavujú záujem. Hneď po slovenskej kinodistribučnej premiére nasleduje česká a tam distribútorovi takisto záleží na turné. Teším sa na to. 

A ako vnímaš pozíciu diváka? Sú témy, ako je to aj pri tvojom filme, ktoré okrem autorského vkladu nechávajú veľký priestor pre publikum. Akú dôležitosť prikladáš tomuto „spoluautorstvu“ diváka?

– Ako som už povedal, považujem za dôležité, keď diváci s filmom rozmýšľajú, a ak sa konfrontujú s vlastnými názormi, postojmi, životmi, tak to malo zmysel. Tu chcem zdôrazniť, že nemám nič proti filmom, ktoré slúžia iba na zábavu. Len mňa nezaujímajú.

V súvislosti s divákom je ešte zaujímavá téma empatie. Veľa sa hovorí o IQ, ale dnes je pálčivejšia skôr téma EQ. Aj filmári často využívajú explicitné, neestetizujúce zábery a robia to nie pre lacný efekt, ale aby vyvolali reakciu u diváka, ktorý je neprestajne atakovaný obrazmi.

– Pre mňa je najdôležitejšia myšlienka alebo myšlienky, lebo tie najviac rozvíjajú predstavivosť. Myslím si, že samotné filmové zobrazenie je vždy konkrétne, nech využijete akékoľvek formálne prostriedky či efekty. Spôsob, ako film formálne nakrútiť, je, samozrejme, ohromne dôležitý, no pri rozmýšľaní o prístupe k zobrazeniu stoja pre mňa v popredí idey, ktoré má formálna stránka podporiť.

Nastupujú nové generácie tvorcov, čo rozširuje spektrum (nielen generačných) pohľadov a tém. Ktoré filmy ťa v poslednom období zaujali?

– Z generačne mladších tvorcov ma veľmi potešili napríklad Miro Remo filmom Arsy-Versy, Mátyás Prikler filmom Ďakujem, dobre alebo Michal Blaško filmom Atlantída, 2003. Teším sa na nový film Terezy Nvotovej. A vôbec, som presvedčený, že slovenský film má pred sebou svetlú budúcnosť.

Už sme sa kedysi rozprávali na tému televízie a dosahu, aký majú rôzne minisérie. Neláka ťa tento formát? Možnosť rozvinúť tému na väčšej ploche?

– Určite som tomu naklonený. Robil som už chorvátsku verziu seriálu Terapiaa bola to veľká radosť, pracovať na takom kvalitnom texte s výbornými miestnymi hercami. Teraz som začal písať nový film, ale keď príde obdobná ponuka na televízny seriál, budem o tom vážne uvažovať.

Ako vnímaš po všetkých tých rokoch a filmoch svoju pozíciu filmára?

– Vždy sa snažím robiť veci najlepšie, ako viem. Zhodnotenie je na divákoch, filmových novinároch, odbornej verejnosti. Hádam to, čo sa snažím robiť, nie je úplne márne.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta