Švankmajer, surrealizmus 

Odporúčať niekomu povedzme aspoň trochu oboznámenému, aby si pozrel kvalitný výber z bohatej filmografie surrealistického mága Jana Švankmajera (Něco z Alenky, 1987, Spiklenci slasti, 1996, Otesánek, 2000, Šílení, 2005, Prežiť svoj život, 2010) je činnosť hodná povestného návodu, ako prispieť kvapkou slanej vody k mohutnosti morí – oceánov. Pritom ide o filmy premietané v príslušnom čase v príslušnej distribúcii. Vlastne o filmy vždy prijaté s chválou a tzv. vysokým (za)bodovaním. Čiže vždy išlo o pozoruhodné filmy, ktorých prítomnosť v českej a slovenskej kinematografii bola vnímaná s nezvyčajnou chválou. Dalo by sa povedať, že so zvyčajnou uznanlivou poctou po videní tak či onak skvelého diela.

Povedali by sme teda, že by nás mala znepokojiť skôr otázka, čo sa skrýva v onej zvyčajnosti/obyčajnosti. Zázrak? Tajomstvo? Či ich výrazná symbolická funkcia? Alebo výrazne prítomná surrealistická orientácia autora? Povieme to obrazne a zároveň doslovne: Jan Švankmajer a surrealizmus „jedno jest“.

To, čo „jedno jest“, to je schopnosť vidieť v predmetnom svete svet prebohatej imaginácie, teda obrazový svet Jana Švankmajera, ktorý divákovi sprítomňuje surrealistické dielo a jeho význam. To dielo, ktoré vytvoril a o ktorom uvažoval – jeho slovami povedané – ako o diele, „ktoré musí predovšetkým signalizovať, že proces jeho tvorby bol pre autora dôležitejší ako finálny artefakt, a finálny artefakt musí provokovať k jeho interpretácii“.

Uvedené autorské zadefinovanie vlastnej tvorby odlišuje dielo Jana Švankmajera od mnohoprúdového davu pseudovykladačov i pseudoznalcov. Ak sa o niektorých – hoci aj svetovo preslávených – autoroch hovorí, že sa prekreslili, premaľovali či presochali k tomu či onomu, Jan Švankmajer sa nepochybne prehmatal k tej najvlastnejšej mentálnej morfológii. Sám ju nazval cestou hmatu k realite. Ako? Dotykom! Napríklad aj „dotykom“ kamery, ktorý tak veľmi senzibilizuje naše videnie. A sprítomňuje ono psychické vypätie pocitov, ktoré zohrávali rozhodujúcu – a teda aj interpretačnú – úlohu dotyku. V najvlastnejšom zmysle slova akýsi taktilný rituál v najširšom ponímaní, podobný tej úlohe dotyku, ktorý predstavuje hĺbku a zvrstvenie kože ako najhlbšie sa prejavujúcej vrstvy hmoty. Hmoty detských snov a rovnako aj hmoty snov erotických. Hĺbky vzťahu človeka k svetu ako suverénnemu aktu imaginácie.

odporúča filmový a výtvarný teoretik Juraj Mojžiš
foto: archív SFÚ