Z totej Loli paradičky mi bars šmišno nebulo

Do kinosály som si niesla optimistické očakávanie, že si pozriem slovenský film z prostredia východu republiky v nízkorozpočtovej rodinnej produkcii, ktorý je oslobodený od ťaživej atmosféry sociálnych drám a jeho prednosťou bude autentický východniarsky humor, neopozerané tváre a atmosféra lokálnych jarmokov. Film Loli paradička, prezentovaný ako romantická komédia, toto moje očakávanie síce viac-menej naplnil, ale ako celok neladil.

Vydarené úvodné sekvencie zachytávajú prostredie miestneho jarmoku – mäso na ražni, farebne zdobené perníčky s klišéovitými nápismi, gýčový tovar, dynamické podanie tradičnej rómskej piesne Loli paradička – a dokážu diváka efektne naladiť na ďalšie scény. Po niekoľkých dialógoch však prichádza vytriezvenie z počiatočného opojenia. 

Dej sa začína krádežou cukroviniek, ktorej sa dopustila očarujúca Rómka Veronka v stánku jarmočníka Milana. Ten jej chce namiesto udania na polícii kúpiť jedlo, zatiaľ čo ona sa ospravedlňuje. A zdá sa, že sa jej už len tak nezbaví. Veronka mu pomáha s predajom až do záverečnej, dokonca sa postará aj o jeho pitný režim. Žiaľ, ústredná ženská postava príbehu vyznieva príliš naivne a nedôveryhodne, chýba jej viac temperamentu a sedliackeho rozumu. Môže za to aj strojený a priveľmi detinský prejav mladej študentky košického konzervatória Kamily Mitrášovej. Pokrivkáva aj dôveryhodnosť šarištiny, predovšetkým v podaní Michala Iľkanina, ktorý v úlohe Milana strieda nárečie so spisovnou slovenčinou, čo azda najviac badať v scéne, keď príde predstaviť Veronku svojej mame. Tá hovorí zo zásady spisovne, neznáša Rómov, má pocit, že pochádza z lepších kruhov, a za komunizmu to bola nepríjemná učiteľka. Je teda možné, že za ambivalentnosťou Milanovho vyjadrovanie stojí práve kombinácia matkinej spisovnosti a okolitého nárečia. Ak však presunieme pozornosť na Iľkaninovo herectvo, v konfrontácii so strojenosťou Kamily Mitrášovej pôsobí kontrastne, akoby flegmaticky. V takmer všetkých situáciách sa proste tvári rovnako neurčito. Najlepší herecký výkon podal jednoznačne Michal Soltész ako Milanov kamarát, ktorý ako jediný pôsobí naozaj autenticky aj vtipne. 

Keď už sme pri humore, ponúka sa konštatovanie, že poznať reálie východného Slovenska na dobrú komédiu nepostačuje. Tvorcovia nemôžu očakávať, že ich film sa stane komédiou iba vďaka tomu, že v ňom skoro všetci hovoria nárečím a kde-tu sa zapoja do hry „legendárne“ miestne „hlášky“ alebo sa zhmotnia stereotypné predstavy o správaní východniarov v zahraničí, ako to bolo napríklad v scéne na budapeštianskom trhu, kde sa trojica postáv snaží dohovoriť s vietnamským predavačom. Dejová linka rozhodne mala potenciál na vznik dobrej pôdy na funkčnú komédiu. No rodiaci sa romantický vzťah zmrzačeného starého mládenca a mladučkej nevyzretej Rómky s ich smutno-smiešnou cestou za šťastím prekazili nielen nedostatočné herecké výkony v hlavných úlohách, ale aj umelosť zápletiek. Tie boli poľahky predvídateľné, čo by až tak nevadilo, keby boli umnejšie spracované, aby pôsobili funkčne. Platí to tak pre motív matky, ktorá neprijala novú ženu v živote svojho syna a ide vlastne o jediný výrazný dejový konflikt, ako aj pre krátku bitku na dedinskej zábave alebo Milanovo podozrievanie z opätovného Veronkinho kradnutia v hotelovej izbe.

Debutový celovečerný film otca a syna Staviarskych v rodinnej produkcii má však napriek celkovému vyzneniu aj svetlé stránky, ktoré treba spomenúť. Atmosférický vizuál (výborná kamera Ľubora Marka) a autentická mizanscéna zanechávajú v divákovi veľmi pozitívny obrazový dojem. Pochváliť sa dá aj hudobná stránka snímky, ktorá korešponduje s etnickou tradíciou. Z hereckej zostavy veľmi príjemne prekvapil spomenutý Michal Soltész, ktorý sa ukázal ako komediálny herec s potenciálom využiteľným aj na nadregionálnej úrovni. A viac-menej pozitívne vnímam aj záverečnú časť dejovej línie, pretože autori sa nesnažia o idylické ukončenie rozprávania ani neupadajú do moralizovania. Záver je prosto taký ako sám život. Prináša prekvapenia, je nejasný. Aj po sklamaní sa musíme znovu pohnúť ďalej, snažiť sa dozvedieť pravdu, ale zároveň prijať situáciu takú, aká je. Akurát že na komédiu je to až príliš vážny koniec.

Loli paradička (Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Víťo Staviarsky, Richard Staviarsky KAMERA: Ľubor Marko STRIH: Richard Staviarsky, Juraj Staviarsky HUDBA: Štefan Cína, Víťo Staviarsky HRAJÚ: Kamila Mitrášová, Michal Iľkanin, Michal Soltész, Kveta Stražanová MINUTÁŽ: 89 min. HODNOTENIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 18. 7. 2019

Denisa Jašová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: STAVIARSKY

Tri príbehy, tri filmárske prístupy

Režisér Miro Drobný sa po fenoméne menom Rytmus zameral na celkom iný, spoločensky závažný fenomén kyberšikany, respektíve celkovo na nástrahy internetu. Jeho novinka sa volá Kto je ďalší?.

Aktuality o prípadoch zneužívania virtuálneho priestoru sú na dennom poriadku televízneho či internetového spravodajstva, no témou sa vo veľkom zaoberá aj kinematografia, často vo forme nejakého mierne preexponovaného príbehu v sci-fi kabátiku, ako máme možnosť sledovať napríklad v seriáli Čierne zrkadlo (Black Mirror). A práve tento seriál patril medzi Drobného inšpiračné zdroje pri tvorbe poviedkového filmu Kto je ďalší?. Ide o sériu troch príbehov so styčným prvkom negatívnych stránok používania internetu súčasnou spoločnosťou. Niekto si tu vybíja vlastnú menejcennosť maskovanú za frajerstvo, ďalší sa vďaka svojej výnimočnosti snažia dostať do povedomia širokej verejnosti, iný môže využiť posielanie správ v anonymnom prostredí na krutú pomstu. Ako vidno, ide o celkom odlišné formy komunikácie/„komunikácie“ vo virtuálnom priestore, čo sa prejavilo aj na samotnom výsledku, keď je každá z troch poviedok spojená s iným spôsobom rozprávania. 

Námet si priam pýtal experimentálnejšie spracovanie a Miro Drobný sa naozaj snažil o produkt, ktorý je v našich kinách málo vídaný. Nejde o hraný poviedkový film typu Divoké historky, ďalší inšpiračný zdroj režiséra, je to pokus o hranú rekonštrukciu skutočných tragických udalostí, a ak to okolnosti dovoľovali, tak aj so skutočnými obeťami v pozícii protagonistov. Tak je to aspoň v prvej poviedke, ktorá sa venuje utrpeniu raperky Aless. O svojej traume rozpráva/spieva/rapuje na plátne prostredníctvom vystúpenia pred svojimi niekdajšími spolužiakmi (ktorých stvárňujú iní tínedžeri). O tom, čo sa stalo, sa tak dozvedáme v už (hádam) svetlejšej prítomnosti. Na začiatku divák pociťuje trochu nešťastnú kombináciu silnej dávky spoluúčasti s hrdinkou a určitých rozpakov (amatérske herecké výkony vo vedľajších úlohách, slabšie dialógy, doslovnosť, príliš silný morálny apel na diváka, akoby toho o podobných problémoch nevedel veľa). 

Ďalší príbeh nás zavedie do úplne iného prostredia a medzi celkom iných mladých ľudí – medzi tzv. rooftoperov, ktorým takpovediac chýba v DNA strach zo smrti a pohyb vo veľkých výškach v nich vzbudzuje asi také obavy, ako keď vy vešiate bielizeň na balkóne. Pravdupovediac, desiatky minút venované dvom chlapcom a jednej modelke, ktorí si odskočia tu do Hongkongu, tu do Soulu, do Paríža alebo do priestorov pri slovenskej atómovej elektrárni, prevyšujú svojím adrenalínovým spracovaním a záberovaním úžasných scenérií zvyšné dve poviedky a poskytujú plnohodnotnejší zážitok než všetko ostatné, i keď apel na hrozby zneužívania internetu je v tomto prípade skôr akýmsi vedľajším mementom a mnohí diváci asi budú pociťovať menšie prepojenie s ostatnými príbehmi. A to aj z kvalitatívnej stránky, ide totiž jednoznačne o vrchol celej snímky. 

Nakoniec sa pozrieme do rodiny kňaza a na šokujúce udalosti, pri ktorých sa Drobný inšpiroval prípadom kyberšikany v Kanade, ale aj niekoľkými slovenskými prípadmi. Výsledkom tohto inšpiračného mixu je však určitá schizofrénia vo forme spracovania, keď divák sleduje udalosti nakrútené v bratislavskej Dúbravke, no zároveň počúva z úst protagonistov angličtinu. Tento príbeh sa však najviac odkláňa od rekonštrukcie, respektíve pseudodokumentárnej formy – ide už o čistokrvný hraný príspevok. Jeho prednosťou je výborné využitie paralelného strihu, vďaka ktorému dej veľmi slušne graduje a sú v ňom precízne dávkované informácie. Napriek tomu sa domnievam, že by filmu ako celku prospelo, keby bola záverečná poviedka zaradená medzi dve predchádzajúce. 

Rozhodnutie využiť viac či menej odlišné príklady nebezpečenstva zneužívania internetu, komunikácie vo virtuálnom prostredí a sociálnych sietí nesie v sebe riziko menšej celistvosti projektu, kvalitatívnej nevyrovnanosti príspevkov aj premenlivého subjektívneho prežívania diváka z hľadiska jeho osobných skúseností. Film Kto je ďalší?je zameraný predovšetkým na súčasné mladé publikum (aj vďaka zostave protagonistov), ktoré ho pravdepodobne docení viac než staršie generácie. Vzbudzuje síce časté rozpaky, ale jeho posolstvo je a ešte zrejme dlho bude výsostne aktuálne. 

Kto je ďalší? (Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Miro Drobný KAMERA: Richard Žolko STRIH: Miroslav Gerbel, Dominik Reisel HUDBA:  Šimon Tomáš ÚČINKUJÚ: Brian Caspe, Anita Sonnberger, Alessia Capparelli, Peter Brajerčík, Stanislav Staško, Angela Nikolau, Vitalij Raskalov, Vadim Machorov MINUTÁŽ: 90 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 22. 8. 2019

Erik Binder (filmový publicista)
foto: Miro Drobný

Spomaliť pohyb – predĺžiť trvanie

Stevie má trinásť a žije v Kalifornii 90. rokov so svojou matkou a starším bratom. Začína vzhliadať k partii starších skejtbordistov. Svet sa mu zväčšuje. Film Deväťdesiate je o dospievaní. Dospievanie je tu však len magnetom (našťastie je to tak), na ktorý sa prisávajú iné významy, témy a podtémy. Film pátra.

Snímka sa nám metaforicky prihovára významom: dospievať je utŕžiť rany do tváre, na hruď, do brucha. Sú to výrazné rany. A medzi nimi stále cítiť slnkom prežiarenú tvár Sunnyho, prezývaného Sunburn, ktorý spustil svoj slalom s novým skejtbordom. Vskutku veľa slnka na jedného chlapčeka. 

Bezstarostnosť. Premieňa sa. Chlapci z partie skejtbordistov presahujú modelové postavy zo slackerov (dialóg s týmto subžánrom je citeľný). Čím? Empatiou, s akou ich autor filmu Jonah Hill napísal. Ich tváre sú výrazom aj vnútornými nuansami poctivo odlíšené. Ale i príbuzné. Dôraz na tvár postáv bol možno jednou z motivácií na voľbu obrazového formátu 4 : 3. Slovami sociológa: bez tváre nie je empatia. A pohľad do tvárí je tu dôležitý. 

Film sa skladá zo zmesi Stevieho prenikavých emócií: od eufórie po vykričanú bolesť. Prechody medzi emóciami sú plastické, na debutujúceho režiséra pozoruhodne prirodzené, aj z formálnej stránky. Epizodická štruktúra príbehu je prajným pozadím na ich zbieranie a zrôzňovanie. A niekedy im ani diegéza nestačí, prenikajú do metaroviny. Zo Stevieho a ostatných je zrazu plátno, na ktoré slnko maľuje svoj vlastný príbeh.Vo filme sú okamihy, ktoré sa chvíľkami vzdávajú konkrétnosti na zdôraznenie univerzálnej emócie. Každodenný kolobeh sa pozastavuje podobne, ako keď Stevie zastaví skladbu na svojom diskmene. Aj keď len na chvíľočku. Odrazu je tu preladenie: obrat v strede dialógu. Estetizácia týchto okamihov robí z chlapcov iba efektné nástroje v rukách demiurga, sú zdrojom hmýrenia v obraze, ktorý existuje práve len pre to hmýrenie, nie pre záujem o konkrétnych chlapcov (no iba na chvíľočku). Dráma, ktorá sa skutočne deje, je paralyzovaná, vytesnená univerzálnym kolobehom. Obraz zrazu nasycuje dôležitejšia úloha. Zobrazované nie je unikanie pred niekým, ale unikanie ako také: to, čo nám všetkým v priamom prenose bytia v skutočnosti uniká. A to práve vtedy, keď sú chlapci chytení do sietí situácií, ktoré si vyžadujú účasť a sústredenie. Zrno spomienok protirečí dôležitosti konkrétneho okamihu. 

Ale čo sa deje naozaj? Skejtuje sa tam, kde je to zakázané, a nasleduje útek aktérov pred policajtmi. Prvé záchvevy zmeny formy možno postrehnúť ešte predtým, než niekto upozorní na policajtov. Real talknastupuje nečakane medzi small talkom. Vtedy to naplno prepukne: pohyb sa spomaľuje, slová doznievajú, akoby neboli pre nikoho konkrétneho, resp. sú pre nás a pre všetkých. Kameramana zaujíma dialóg len čiastočne, nezaujíma ho veľmi ani to, či a koho policajti nakoniec chytili a koho nie. Tekuto a ľahučko švenkuje priestorom, akoby Lubezki nakrúcal ďalší Malickov film. Dráma ustupuje, aby poskytla priestor dokumentácii ambientného, moderného rituálu, ktorému dala vzniknúť skejtová kultúra. Jonah Hill pozeral Koyaanisqatsi (rozdiel je, samozrejme, v tom, že Stevieho mikrokozmos dospievania plynie rýchlejšie, v sínusoide: vychyľuje sa z rovnováhy obyčajnej chôdze, často ju stráca, aby sa mohla znovu obnoviť). Dobový hip-hop strieda hypnotický loop syntetizátora Philipa Glassa. Teraz už nie je dôležité, čo z toho plynie, ale že sa to deje a že je to esteticky krásne. Na chvíľočku? V medzipriestore: ďaleko od dospelosti, ešte ďalej od detstva. 

Tvorcovia filmu spomaľujú pohyb – predlžujú trvanie. Nesnažia sa len o konzerváciu. Áno, konzervujú, reálie doby sú pre nich fetišom. Témou je však skôr efemérna podstata časového poľa, ktorá sa zrkadlí v jedinom (potenciálne každom) okamihu. Každý okamih je jediný: nostalgia. A nostalgia nepozná čas. Ak by ho poznala, tak len spomalený.Jonah Hill spomína na dobré časy.

Dalo by sa argumentovať aj opačne: film vychádza z osvedčených postupov a neprináša nič vyslovene (formálne či tematicky) svoje. Variuje. Ale naozaj? Nejako to sem nepasuje. Tento film má iné ambície a napĺňa ich do bodky: hrať metamodernú hru. Nemaskovať požičaný konštrukt, transparentne variovať už videné a v iných okamihoch (vzdialených možno len pár sekúnd) byť vážnym a exkluzívnym sprostredkovateľom autentických emócií Stevieho, prezývaného Sunburn. Film Deväťdesiate hovorí: všetko sa deje dvakrát. Najprv, keď sa to stane, potom, keď význam podlieha perspektíve. Najprv sa preciťuje, až potom chápe (a preciťuje znova). V tomto prípade precízne. Pravdivostné kategórie sú prikrátke. 

Spätný pohľad: film podáva silnú správu. Bolo to skutočné. 

Deväťdesiate (Mid90s, USA, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Jonah Hill KAMERA: Christopher Blauvelt HUDBA: Trent Reznor, Atticus Ross HRAJÚ: Sunny Suljic, Katherine Waterston, Lucas Hedges, Olan Prenatt MINUTÁŽ: 85 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 29.8.2019

Stať sa indivíduom

Dvaja mladíci bežia škótskym predmestím, ktoré vypĺňajú fádne fasády panelákov a prázdnota čiernobielych uličiek. Prvú polovicu filmu bežiacich spoznávame, v druhej bežia na ilegálnu rave party. Ich akútna potreba byť súčasťou niečoho väčšieho dodáva filmu náboj. Pomaly sa začínajú formovať útržky ich bytostného Ja, no naplnením je pre nich zatiaľ i (kultúrne) rozšírenie vedomia. Beatssú jednoducho ďalší film o dospievaní. V tomto prípade odohrávajúci sa roku 1994, keď britská vláda zakázala zákonom zhromažďovanie sa na miestach, kde by bola možnosť to feel the beats.

Johnno a Spanner. Priliehavé mená. Johnno: utiahnutý chlapček. Spanner: rázny divoch. Našťastie je to len prvý dojem. Johnno predsa iba neplní rozkazy (cítime, ako sa v ňom zbiera hlas na odpovede), Spannera zase film nachádza aj v situáciách, keď sa musí podvoliť. Postavy sa javia ako psychologicky pružnejšie: živšie, než by mohlo byť nutné minimum v príbehu, ktorý má nasmerované k rave splynutiu (k napojeniu sa na niečo iné). Z každodennosti prvej polovice filmu (pre nich výsostne nepríjemnej) vidíme síce úsečné, no výstižné obrazy. To je pozitívne. Postavy presahujú hudbu, aby hudba nakoniec presiahla ich. 

V podzemí je prázdny bazén, no plávať priestorom sa dá i bez vody. Najprv však treba prehltnúť tabletku. Ľudí je viac. Hlasy formuje ostrý, zemitý prízvuk. Proces „precitnutia“ je rýchly, forma sa podchvíľou mení, stáva sa experimentom, zrazu sa blýska jeden farebný svet za druhým. Ozvláštňujúca hra s farbou celý čas priťahuje (nielen postavy) silou inakosti, aby nakoniec vybuchla v akcente doteraz potláčaného a zakazovaného.

Vo výsledku tak pôsobia Beats príjemne a vedia aj prekvapiť, to je cenné. V širokom spektre filmov o dospievaní ukazujú ďalšiu možnú, svojsky temperamentnú tvár.

Beats (Spojené kráľovstvo, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Brian Welsh KAMERA: Benjamin Kracun STRIH: Robin Hill HUDBA: JD Twitch (Optimo) HRAJÚ: Lorn Macdonald, Cristian Ortega, Laura Fraser, Amy Manson, Kevin Mains MINUTÁŽ: 101 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 12. 9. 2019

Jakub Lenčéš (absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Film Europe

Ráta sa iba dokonalosť

Emócie napätia a strachu sa u diváka viažu zvyčajne k osudom postáv hraných filmov. Tento jav ovplyvňuje viacero premenných a do veľkej miery závisí od väčšej psychologizácie postáv a od ich sugestívneho stvárnenia hercami. O to výnimočnejšie sa javí dokument Free Solo, ktorého záverečná scéna paralyzuje divákov ako máloktorý hraný film.

Názov filmu odkazuje na špecifický spôsob horolezectva, pri ktorom sa odmieta akékoľvek istenie a maximalizuje sa riziko. Ide o šport, v ktorom buď vyhráte, alebo zomriete. Protagonista filmu Alex Honnold má cieľ zdolať týmto spôsobom jednu z najťažších lezeckých stien na svete El Capitan. 

Oscarový dokument Free Solonapĺňa podľa vzoru ostatných športových dokumentov všetky potrebné konvencie na čo najzaujímavejšie a zároveň najzrozumiteľnejšie vyrozprávanie príbehu. Tvorcovia Jimmy Chin a Elizabeth Chai Vasarhelyi vykresľujú protagonistu pomerne plagátovo ako výnimočného športovca, vďačiaceho za svoje úspechy vo veľkej miere istej forme autizmu, ktorá mu pomáha prekonávať limity. Obdobné naratívy „nadprirodzene“ úžasných športovcov rezonujú naprieč spoločnosťou (ako príklad slúži nekriticky prijímaná historka o Messiho Aspergerovom syndróme, ktorej pravdivosť sa nikdy nepotvrdila), vo filme Free Solo to však pôsobí zjednodušujúco a mierne vypočítavo.

Film je výnimočný narúšaním prísne observačného modu. Dôležitým motívom je totiž poukázanie na prítomnosť filmárov, ktorí sú vystavení rozporu medzi potrebou „objektívnych“ záznamov a strachom z pádu blízkeho kamaráta. Aj vďaka tomuto subjektivizovanému rozprávaniu prežíva divák záverečný výstup Honnolda tak intenzívne.

Free Solo (USA, 2018) RÉŽIA: Jimmy Chin, Elizabeth Chai Vasarhelyi KAMERA: J. Chin, Clair Popkin, Mikey Schaefer STRIH: Bob Eisenhardt HUDBA: Marco Beltrami ÚČINKUJÚ: Alex Honnold, J. Chin, Tommy Caldwell, Cheyne Lempe MINUTÁŽ: 100 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 25. 7. 2019

Adam Straka (absolvent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Forum Film

Dalo sa v tom systéme skutočne žiť?

„Odkedy sa vrátil, nehovorí o inom, len o vodke a kozme,“sťažuje sa manželka známeho sovietskeho komika. „Vodka a kozmos! Podarilo sa mu vystihnúť ruskú ideu...“Kozmos je jedným z leitmotívov ruského filmu Humorista, ako vidíme hneď v prvom zábere, štylizovanom domácom videu z preplnenej lotyšskej pláže, kam „úplne bezpečne“ dopadnú zvyšky havarovanej vesmírnej stanice.

Režijný debut Michaila Idova, spoluscenáristu Serebrennikovovho Leta, zachytáva fragment zo života fiktívneho sovietskeho komika v polovici 80. rokov Borisa Arkadieva. Po smrti Brežneva, Andropova aj Černenka čakajú Sovietsky zväz nové časy. Len on o tom ešte nevie a naďalej diriguje podľa starých nôt. Boris patrí medzi prominentných režimových umelcov. Štát si ho pestuje, pretože potrebuje, aby niekto zabával masy neškodnými vtipmi, zatiaľ čo v zákulisí sa píšu dejiny. Ale všetko má svoju cenu. Úspech si vyžaduje konformitu a morálne kompromisy. Sláva prináša totálne poníženie.

Humor potrebuje slobodu, slobodnú spoločnosť. Môcť povedať, čo si človek myslí. A myslieť si, čo chce. Namiesto toho musí Boris pribehnúť na zavolanie k mocným a baviť ich ako dvorný šašo. Chcú vidieť, ako sa pred nimi opätovne ponižuje, hrá svoju rolu, hoci ledva stojí na nohách. Je to divadlo na pohľadanie; ale v spoločnosti založenej na predstieraní sú hercami všetci.

Humoristajemonštruózny, takmer až démonický portrét jednej epochy. Spoločnosti, ktorá ovládajednotlivca ako bábku na nitkách, preniká ním až na kosť svojimi röntgenovými očami, obopína ho všetečnými chápadlami. „Najobľúbenejšia milostná poloha obéznej ženy generála Jaseneva? Hore a všade naokolo...“ Presná metafora sovietskej spoločnosti trpiacej obscénnou obezitou moci.

Humorista (Jumorist, Rusko/Lotyšsko/Česko, 2019) RÉŽIA: Michail Idov SCENÁR: M. Idov, Lili Idova KAMERA: Alexander Šurkala STRIH: Michal Lánský HRAJÚ: Alexej Agranovič, Jurij Kolokoľnikov, Polina Aug, Alisa Chazanova, Oľga Dibceva, Anatolij Koteňov MINUTÁŽ: 100 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 5. 9. 2019

Daniel Kováčik (filmový publicista)
foto: Film Europe

Divoký Hollywood

Vtedy v Hollywoode. Senzácia letnej sezóny a jeden z najočakávanejších filmov ostatných mesiacov, titul, o ktorom sa bude ešte dlho hovoriť. Quentin Tarantino sa po štyroch rokoch vracia s príbehom z prostredia továrne na sny so silným hereckým obsadením. Ako je však u tohto režiséra známe, nie všetko musí byť podľa učebníc dejepisu (spomeňme si hoci len na to, ako dopadol vodca tretej ríše v Nehanebných bastardoch). 

Tentoraz ide o príbeh troch rozdielnych postáv – mladej, nádejne rozbehnutej filmovej herečky, hviezdy na kariérnom zostupe a kaskadéra pretĺkajúceho sa životom –, ktorých osudy sa (ne)očakávane pretnú. Tarantinovi nejde o opakovanie známych faktov a glorifikovanie známych osobností. Reálne historické postavy sa tu miešajú s fiktívnymi a všetci spoločne pôsobia dôveryhodne, rovnako ako kulisy westernového mestečka. Herecké výkony Leonarda DiCapria a Brada Pitta v hlavných úlohách dodávajú filmu s pomerne veľkou dĺžkou ten správny náboj. Postavy sympatických kamarátov sa skvele dopĺňajú nielen na filmovom plátne, ale aj v súkromnom živote. 

Na deviatom (a údajne predposlednom) titule Quentina Tarantina je skvelé sledovať, ako sa filmový nadšenec bez špeciálneho akademického vzdelania pohráva so zadefinovanými filmovými postupmi a s noblesou sebe vlastnou ich prekračuje a narúša, či už prácou so strihom, alebo priznanou hrou s iluzívnosťou, s prienikmi fikčného sveta rozprávaného príbehu a filmového/kinematografického sveta v jeho vnútri. To, či je Vtedy v Hollywoode najlepší Tarantinov film, nech si zodpovie každý divák sám. Pre cinefilov a milovníkov westernu môže byť rozhodovanie o niečo jednoduchšie. Isté je, že o zábavu, briskné „hlášky“, výborné herecké výkony ani brutalitu tu nie je núdza. 

Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time... in Hollywood, USA, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Quentin Tarantino KAMERA: Robert Richardson HRAJÚ: Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, Margot Robbie, Kurt Russell, Al Pacino, Dakota Fanning MINUTÁŽ: 159 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 15. 8. 2019 

Zuzana Štefunková (filmová publicistka)
foto: ItaFilm