Zuzana Graus Rudavská,

výtvarníčka

Každého z nás osud niekam zavedie, každý má svoju vlastnú životnú cestu. Ja som sa jedného dňa v osemdesiatych rokoch ocitla po prvý raz v New Yorku. Z perfektne naaranžovaných výkladných skríň na mňa žiarili prekrásne veci, okolo mňa chodili dámy v luxusných kožuchoch, bola zima a jemne poletoval sneh. Všetko bolo dokonalé. Až do momentu, keď som potrebovala pokračovať po chodníku a na ňom spal človek v krabici. Nebolo možné prejsť ďalej bez toho, aby som ho prekročila, tak ako všetci ostatní. A tak som prvý raz v živote aj ja prekročila človeka ako nejakú vec. Na ten pocit nikdy nezabudnem. Hodnota človeka bola stratená, ponížená a ja som bola ešte dlho otrasená z toho, čo som to urobila. Na tento zážitok som po rokoch pozabudla, až kým som neuvidela film Anton Srholec od režisérky Aleny Čermákovej. Film o človeku, ktorý dokázal dať príklad dôstojnosti a pravdy každému človeku, ktorého stretol, bez rozdielu, zmysel každému osudu, vieru a nádej v každej životnej situácii. Nie iba slovami, ale i činmi. Za jeho slovami sa skrýva hĺbka Pravdy, akú som doteraz nikdy nepoznala. A za jeho činmi čistá Láska k blížnemu. Približuje nás nimi k samotnému Bohu. Nie iba tým, že bol kňazom, ale svojím každodenným životom. Anton Srholec je film s posolstvom pre nás všetkých aj posolstvom pre tých, ktorí prídu po nás.