S kamerou cez hory

Pred tromi rokmi sa stala najúspešnejším slovenským dokumentom v kinách Sloboda pod nákladom. Film o tatranských horských nosičoch videlo viac ako 15 000 divákov. Film Pavla Barabáša, ktorý zaň získal množstvo ocenení. A nielen zaň. Autor viacerých horských dokumentov si získal medzinárodné renomé. Krátko pred festivalom horských filmov v Poprade, v čase uvedenia oscarového dokumentu Free Solo do tunajších kín a v mesiaci, keď Barabáš oslavuje šesťdesiatku, sme sa rozhodli venovať Tému čísla horskému dokumentu na Slovensku. 

Do tejto kategórie filmov sa dnes natlačí všeličo, svedčia o tom i programové zostavy špecializovaných festivalov. Konštatuje to aj Alan Formánek, programový riaditeľ festivalu Hory a mesto v Bratislave a zároveň riaditeľ Vancouverského medzinárodného festivalu horského filmu. Tvrdí, že kým kedysi bol pojem horský film pomerne jasne vymedzený, dnes zahŕňa napríklad „aj filmy o kajakovaní, skokoch s padákom, horskom bicyklovaní, neraz sa tam radia aj také snímky, ktoré sa v horách ani neodohrávajú. Často sú tam environmentálne, prírodopisné filmy, dokumenty o prírodných kmeňoch či komunitách...“Vo vzťahu k festivalom horského filmu považuje Formánek takéto rozširovanie záberu za prirodzený vývoj; spája sa to aj s tými najstaršími a najprestížnejšími. I vancouverský festival spočiatku prezentoval oveľa väčší podiel horolezeckých filmov ako v súčasnosti. Podľa Formánka sú však diváci tomuto posilňovaniu rozmanitosti otvorení.

Zároveň sa dá konštatovať, že v posledných desaťročiach výrazne narastá produkcia horských dokumentov. „Dôvodov je niekoľko. V prvom rade je za tým určite technika, ktorá je dnes k dispozícii. Kamery sú malé, ľahké, používajú sa drony... Nakrúcanie v ťažkých podmienkach je jednoduchšie ako kedysi, keď bolo treba početný štáb s náročnou technikou, čo si vyžadovalo veľa peňazí a zložitú logistiku. Prenosnosť a nenápadnosť techniky zároveň tvorcom umožňuje dostať sa bližšie k človeku, čo je zvlášť výhodné napríklad pri práci s odľahlými domorodými kmeňmi. Aj celý softvér okolo výroby filmu je dnes oveľa dostupnejší, v konečnom dôsledku si môžete celý film spracovať doma, čo v období celuloidu alebo Betacamu nebolo úplne možné,“vysvetľuje Alan Formánek a dopĺňa: „Myslím si, že v súčasnosti vznikajú ročne tisícky horských filmov, kým počas 80. rokov to možno nebola ani stovka. Stúpa aj ich technická, vizuálna kvalita, hoci o ,príbehovejʻ stránke sa to až tak povedať nedá.“

Podľa skúseného festivalového profesionála je v takej malej krajine ako Slovensko až nezvyčajne vysoká koncentrácia filmárov, ktorí sa venujú horskému dokumentu. Menuje v prvom rade Pavla Barabáša, ktorého radí k svetovej triede, no za popredných tvorcov v medzinárodnom kontexte označuje aj Rasťa Hatiara a Erika Baláža. 

Barabášove filmy sa v domácom prostredí často dostávajú do bežnej kinodistribúcie. Aj aktuálne premiéruje svoju novinku, tentoraz však ide o portrétový dokument s hudobnou témou Svetozár Stračina. Vlani však na plátnach predstavil expedičný film Tieň jaguára, ktorý sa stal podobne ako Sloboda pod nákladom najnavštevovanejším slovenským dokumentom roku. Celkovo má Barabáš na konte zhruba 50 filmov, za ktoré získal viac ako 300 cien vrátane Grand Prix udeľovanej Medzinárodnou asociáciou horského filmu tvorcom, ktorí významnou mierou prispeli k rozvoju tohto druhu kinematografie. Systematickejšie sa jej začal venovať v polovici 90. rokov, keď už mal skúsenosti z práce na športových záznamoch aj z nakrúcania reklám. „Prvým filmom, ktorý zarezonoval, bolo 80 metrov pod vrcholom z roku 1997. Hradil som si ho celý sám, investoval som doň svoje úspory z reklamy. Chcel som ním nadviazať na históriu slovenského dokumentu z Himalájí, takže to bol zároveň môj prvý film, ktorý som robil tak, aby sa na niečo podobal,“ozrejmuje Pavol Barabáš a pokračuje: „V roku 1998 sme organizovali výpravu na Everest. Hľadali sme sponzorov. Vladimír Ondruš, ktorý vtedy ešte robil na Kolibe, prisľúbil pomoc s odôvodnením, že Koliba má bohaté skúsenosti s realizáciou horských filmov a že peniaze na dokument zoženie. Až v Tibete nám ozrejmil, čo za to – že by sa mali horolezci na vrchole najvyššej hory sveta odfotiť s vlajkou HZDS. Rozhodol som sa z expedície hneď odísť, hoci som sa na ňu rok pripravoval. Prvý raz som dostal sponzorské peniaze na film ešte pred jeho nakrúcaním, no po návrate som ich okamžite vrátil. Po expedícii som sa tým ešte dlho trápil. Priznám sa, že sa mi môj čistý horský svet na nejaké obdobie zrútil, mal som pocit, že už nikdy nebudem robiť filmy s horskou tematikou. Odvtedy sa sponzorom pred expedíciami vyhýbam. Začal som robiť finančne nenáročné cesty do neznáma, ktoré sme si vedeli uhradiť aj sami (Amazonia vertical,Omo – Cesta do pravekuPururambo).“ Samozrejme, je tu ešte podpora z Audiovizuálneho fondu, prípadne RTVS, tá však nie je pravidlom a pri niektorých projektoch o ňu Barabáš, resp. jeho produkčná spoločnosť K2 Studio ani nežiada. Ako vysvetľuje, najmä pri expedičných dokumentoch je ťažké pripraviť podrobný a presvedčivý projekt nakrúcania, ktorý by bol dostatočnou zárukou pre komisie rozhodujúce o použití verejných financií. Výpravy do exotických destinácií sú totiž závislé od množstva premenných a spájajú sa s množstvom potenciálnych rizík, nedá sa spoliehať na pripravený scenár. Čo sa však týka ich financovania, Barabáš pripomína, že zvyčajne sú náklady na tieto expedície veľmi nízke, pretože ich členovia sa dokážu úsporne stravovať, spávajú vonku, všetko potrebné si nesú so sebou a často sa pohybujú v krajinách, kde sú tovary a služby lacné (hoci ich zároveň charakterizuje nedostatok). Dodáva však, že sú aj logisticky a finančne náročnejšie expedície, ako to bolo v prípade vlaňajšej výpravy za zlaňovaním steny popri najvyššom vodopáde sveta Salto Angel.

Keď hľadá námet na ďalšiu cestu, resp. ďalší film, snaží sa, aby išlo o niečo nové, zaujímavé, originálne. Ako však poznamenáva, expedíciu nepodriaďuje filmovaniu, snaží sa na nej pôsobiť ako nenápadný pozorovateľ v partii ľudí, ktorí si plnia svoje túžby a smerujú za zážitkom. „Mám zásadu, že ak sa aj niečo nepodarí zachytiť, nikdy to nenechávam ľudí opakovať. A keď sa filmovanie nepodarí, zostáva tu bonus expedície. Opačne to byť ani nemôže.“ Nakrúcanie v extrémnych prírodných podmienkach je ťažko prenosná skúsenosť, hoci sa dá poľahky skonštatovať, že je komplikované a vyčerpávajúce. Filmár nesie na chrbte enormný náklad aj bez technického vybavenia, na ktoré musí dávať zvlášť pozor (samozrejme, v súčasnosti je technika oveľa praktickejšia ako kedysi), do toho vstupujú rôzne druhy terénu a klimatických okolností, medziľudské interakcie vnútri malej skupiny, potreba spolupráce a vzájomnej pomoci... Barabáš sa už za tie roky naučil pripraviť na výpravu tak, aby bol čo najľahší a nezaťažoval ostatných. Zároveň má dobre vypracovaný filmársky inštinkt a už na spiatočnej ceste z expedície vie, či nakrútený materiál má potenciál, aby sa z neho mohol stať film: či je v ňom potrebná energia, či je jeho téma dostatočne nosná a či ponúka neošúchaný pohľad, či jednoducho dokáže osloviť publikum. Ak cíti, že áno, nastáva druhá fáza výroby. „A to je vážne rozhodnutie, lebo potom s tým dokumentom strávite ďalšieho pol roka, než ho spracujete. Mňa ten proces úplne pohltí. Treba urobiť profesionálny strih, zvuk, hudbu... Divák vám v kine nič neodpustí, zaplatí za váš film, ktorý začal vznikať prakticky na kolene, podobné vstupné ako za blockbuster s neporovnateľne vyšším rozpočtom,“hovorí režisér, ktorý, mimochodom, nemá akademické filmové vzdelanie, čo je v tomto druhu dokumentárnej tvorby častý jav. 

Opýtali sme sa Pavla Barabáša aj na to, ako to bolo v začiatkoch jeho kariéry s možnosťami uplatnenia jeho filmov. Mal ich kde prezentovať a našli si už vtedy svoje publikum? „Záujem o horské dokumenty bol obrovský. Keď som sa zúčastnil na prvom festivale v Poprade v roku 1993, bol som očarený. A nadchlo ma, keď som tam o pár rokov prihlásil Karakoram Highwaya oni to vybrali. Ľudia sa vtedy nemali ako dostať k takýmto filmom, zaujímali sa o ne. Problematické však bolo, že v tom čase sa posielali filmy na festivaly na Betacamoch, dnes je to už oveľa jednoduchšie. Bál som sa, že s nástupom internetu a streamovania opadne záujem divákov o tieto festivaly, ale bolo to naopak, ľudia tie filmy potrebujú vnímať ako spoločný zážitok.“ Čo sa festivalov týka, Barabáš získal napríklad aj niekoľko cien na prestížnom podujatí v Banffe, ktoré má dlhú tradíciu. Dokonca mu tam ocenili tri filmy po sebe – 118 dní v zajatí ľaduTajomné MamberamoMustang. K jeho celkovo najoceňovanejším filmom patrí spomenutá Sloboda pod nákladom(2016), ktorej sa darí aj v zahraničí, čo ho prekvapuje vzhľadom na to, že tento dokument sa odohráva v prostredí tatranských horských nosičov, čo je lokálny fenomén, a pôvodne ho nakrúcal práve pre nich – svojich kamarátov. A ako Barabáš dodáva, vždy sú pre neho pri nakrúcaní či na expedíciách najdôležitejší ľudia, s ktorými tvorí partiu. Aj preto rád rozpráva svoje filmy cez pohľad niekoho druhého.

O niečo mladším zástupcom slovenského horského dokumentu je Rasťo Hatiar (napr. Stratenínomádi,Dotknúť sa DenaliSlepá dôveraObyčajní chlapciTeória šťastia podľa RybanskéhoVrcholová príťažlivosť), ktorý sa začal tejto tvorbe venovať v roku 2004 (a takisto filmárčinu neštudoval). Jeho snímky sa tu síce nedostávajú do bežnej kinodistribúcie, ale vo festivalovom svete sú známe a úspešné. 

Rodák z Liptova sa odmalička venoval fotografovaniu a k filmovaniu sa dostal cez kamaráta v čase, keď už bol skialpinistom. Keď začal s vlastným nakrúcaním, málokedy sa mu podarilo zohnať adekvátnu sumu na výrobu. „Aby som bol konkrétnejší, bolo to dvakrát. Raz ma podporil Audiovizuálny fond a raz som robil film v koprodukcii s RTVS,“ozrejmuje Hatiar, no pokračuje: „Veľakrát som robil film takpovediac za nič, financoval som si ho sám, veril som mu. Som veľký entuziasta a trochu asi aj naivka. Občas nejakým spôsobom vedia pomôcť iní, ale nejde o peniaze zodpovedajúce reálnym nákladom.“ Aj Hatiar, prirodzene, hovorí o zmenách, ktoré túto oblasť tvorby zasiahli. Za jednu z kľúčových považuje používanie dronov, vďaka ktorým sa dá dostať aj tam, kde to dovtedy nebolo možné, a amatér dokáže nakrúcať zábery, ktoré vyrážajú dych a v minulosti si ich mohli dovoliť len profesionáli s drahou produkciou. „Zvlášť v horskom filme sa rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym filmom výrazne stiera.Kedysi sa točilo na kamery, dnes prakticky už len na fotoaparáty, ktoré však svojou kvalitou často prekonávajú aj drahšie kamery,“ uvažuje Hatiar. „Ďalšou zmenou je vnímanie outdoorových športov bežnými ľuďmi. Kedysi bola na Slovensku neveľká skupina horolezcov, prípadne skialpinistov. Dnes sa stali outdoorové športy vyslovene módou, stále sa posúvajú do popredia a napr. skialpinizmus sa začína robiť masovo. Ľudia sa chcú hýbať, potrebujú si psychicky oddýchnuť a v horách je to ideálne. S týmto ide ruka v ruke aj záujem o takýto druh tvorby, neustále vznikajú nové festivaly, rôzne premietania, ľudia sa radi prezentujú. Aspoň podľa mojich skúseností je záujem publika naozaj veľký a dobré festivaly s kvalitnejším programom bývajú plné.“

Hatiar vníma aj vlastný tvorivý vývoj, ktorým prešiel za roky praxe. Kým v minulosti robil filmy o expedíciách, na ktorých sa sám zúčastňoval, dnes robí najradšej filmy o iných ľuďoch v horách. „Dakedy som bez akéhokoľvek plánu, scenára, konceptu natočil expedíciu a potom som v strižni vymýšľal, čo s tým. Nad tým sa teraz určite mnohí pousmejú,“vraví režisér, ktorý sám seba označuje za zanieteného amatéra a samouka. „V súčasnosti mám oveľa jasnejšiu predstavu o tom, ako bude film vyzerať, no nepíšem si scenáre. V tomto druhu filmov je stále veľká miera náhodnosti. V horách, na expedíciách sa môže udiať čokoľvek, možných scenárov, ako sa bude situácia vyvíjať, je niekoľko. Iné je to pri filmovaní ľudí v horách, tam sa dá plánovať oveľa lepšie. Najlepším príkladom je film Teória šťastia podľa Rybanského, tam som mal všetko dopredu vymyslené, naplánované, mal som scenár, aj keď iba v hlave – a ani som neveril, že by sa to podarilo zrealizovať tak, ako som si to vymyslel –, a vyšlo to na sto percent.“

Samozrejme, v tejto oblasti dokumentárnej tvorby sa (viac alebo menej a na rôznej úrovni) pohybujú i ďalší. Cenné materiály prináša spomenutý Erik Baláž (napr. Vlčie horyŽivot v oblakochNesmrteľný lesŽivá rieka), aj keď jeho snímky majú skôr prírodopisný charakter. Pripomeňme ešte napríklad Tomáša Hulíka, Martina Grajciara, Jaroslava Matouška, Ľubomíra Slivku, Braňa Molnára, Petra Csonku, Adama Lisého, Annu Žembovú. Užitočné indície o pohyboch v tomto odvetví poskytujú festivaly, ktorých je aj v česko-slovenskom kontexte dosť. A predo dvermi je práve MFHF Poprad, ktorý sa bude konať od 9. do 13. októbra. 

Daniel Bernát
foto: Sloboda pod nákladom, zdroj: ASFK