Jaro Rihák,

režisér

Dievča z môjho scenára Pentcho, príbeh parník asi v podpalubí ľahne na chrbát na pričňu poschodovej postele a pripne nad seba fotografiu. Och, Johnny Weismuller a krásna Maureen OʼSullivan vo filme o Tarzanovi. Láska a inšpirácia na celý život.

Trochu závidím. Nie, nemám jedinú filmovú lásku. V detstve ma večer rodičia uložili do postele a išli na Bratislavský hrad do letného kina. Filmový festival pracujúcich bol začiatkom 60. rokov pojem a nebol poplatný dobe. Ak bol, tak len toľko, koľko je poplatný každý film. 

Bicykel som oprel do krovia a vyškriabal sa na múr amfiteátra. Premietali americký Útek v reťaziach. Dvaja muži, biely a čierny. Film je o zážitku a o tom, čo vyvolá. Zaťal som päste a premýšľal o spravodlivosti. Letá u starých rodičov, za riekou Leopoldov. Vedel som, že vo väzení sú tí, ktorí tam patria, ale aj nespravodlivo väznení. Keby tí odtiaľ chceli ujsť, určite by som im pomohol. Keď učiteľky v škole tárali o spravodlivosti, neveril som im. Tým dvom v reťaziach áno.

Kužeľ svetla z projektora zhasol, skočil som na bicykel a bol doma skôr ako rodičia.

Alebo Päť nábojníc, príbeh zo španielskej občianskej vojny. Piati obkľúčení chcú preplávať rieku, lenže jeden z nich nevie plávať, tak mu na opasok pripevnia prázdne poľné fľaše. Film mi otvoril dvere k susedovi S., interbrigadistovi, a jeho francúzskej manželke. Drobní, v baretoch, s ohňom v očiach. Prežíval som ich príbehy, on strieľal, ona ošetrovala ranených v Madride, zoznámili ma s Hemingwayom, Dos Passosom a učili ma po španielsky a francúzsky. Po rokoch bolo meno režiséra filmu z NDR medzi signatármi Biermannovho listu, niečoho ako Charta 77. Dobrá spoločnosť.

Alebo western Na pravé poludnie. Je lepšia škola charakterov? V amfíku dávali aj Viscontiho Geparda. Pracujúce snívali o Burtovi Lancasterovi, pracujúci o Claudii Cardinale. Čítanie di Lampedusovej knihy po rokoch bolo nádherou, počul som šuchot jej hodvábu a hlas kniežaťa zo Saliny s jeho absurdným poznaním. 

A potom škola z prvej ruky, Hanákove Obrazy starého sveta a ešte potom kilometre celuloidu na francúzskej a talianskej ambasáde v Prahe, projekcie profesora Brousila na FAMU a pána Zvoníčka na DAMU. Nemám jeden božský film ani filmového boha. Niekedy zážitkom nebol ani celý film, stačila sekvencia, ako v Mustangoch. Arthur Miller napísal pre Marilyn skvelý monológ. Plače, kričí a celé je to o slobode. Film je pohyblivý sviatok a verím, že bude až do konca sveta.