Je dôležité ukazovať, že animácia má veľa podôb

Animovanému filmu sa venuje ako kritička, kurátorka aj pedagogička. Eliška Děcká bola hosťom 12. ročníka Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča (27. – 30. 6.) v Žiline, pre ktorý zostavila šesť programových blokov hlavnej nesúťažnej sekcie.

Pre Fest Anču ste pripravili programovú sekciu Identita. Prečo ste sa zamerali práve na túto tému?

– S témou vlastne prišla riaditeľka festivalu Ivana Sujová a dala mi dosť voľnú ruku. Pre mňa je to blízka téma, už viackrát som ju kurátorovala pre iné festivaly a prehliadky. Identita nie je iba jedna, mení sa a je na ňu viacero uhlov pohľadu, no a tú rôznorodosť som chcela premietnuť aj do svojho konceptu pre Fest Anču. 

Aký kľúč ste pri zostavovaní šiestich pásiem zvolili? 

– V minulosti som často riešila genderovú identitu v spojení s feminizmom alebo so ženskými otázkami. Tentoraz som to chcela poňať inak, dať tam napríklad roviny, ktoré sa autorsky až tak často neriešia, no pripadajú mi aktuálne. Každé pásmo sme sa snažili pomenovať tak, aby s vtipom o niečom vypovedalo. Napríklad Stranger Danger hovorí o národnej identite alebo o tom, keď sa z nejakého dôvodu trochu odlišujeme od väčšiny okolo nás, čo je dnes veľmi aktuálna téma. Pásmo None of Your Bussiness sa zase spája s témou povolania, práce a kariéry, čo sa takisto v posledných rokoch vyvíja. Intenzívnejšie sa pozeráme na to, akú prácu máme alebo nemáme, v akej finančnej kategórii sa pohybujeme atď. To veľmi ovplyvňuje premýšľanie o nás samotných aj o ostatných. 

Vyplynuli spomínané témy z tvorby animátorov alebo ste pasovali filmy do vopred vytvorených tematických okruhov? 

– Povedala by som, že to jedno s druhým súvisí. Vo výbere sú mnohé filmy študentské a tie vznikajú relatívne rýchlo, takže najmä mladí autori často reflektujú súčasné témy. Stranger Danger je skvelým príkladom. Učím na Katedre animovanej tvorby FAMU v Prahe a máme tam hneď niekoľko študentov, ktorí pochádzajú z iných krajín – z Kórey, z Ruska či zo Slovenska. A keď dostali zadanie urobiť nejakú etudu, napríklad dokumentárny film, logicky v ňom reflektovali to, čo je pre nich silný a aktuálny zážitok – skúsenosť z prostredia, v ktorom sú trochu iní.

Ako sa vnímajú na FAMU práve filmy, ktoré poukazujú na nejaké kultúrne rozdiely?

– Môžem hovoriť za svoju katedru – som vyložene rada, že sa to tak deje. Ide o študentov, ktorí prichádzajú do Česka často aj s ročným predstihom, aby sa naučili češtinu a mohli urobiť prijímačky, čo svedčí o tom, že im na tom veľmi záleží. Podľa mňa to prináša perspektívu odinakiaľ a navyše to vytvára zdravú konkurenciu a motivuje to aj domácich študentov. Vďaka tomu vznikajú lepšie filmy. Napríklad Daria Kashcheeva získala tento rok v Annecy cenu za najlepší študentský film, čo je asi najprestížnejšia cena, akú študent môže získať. 

Aké sú pravidlá zostavovania pásiem krátkych filmov a prečo je dramaturgia pásma dôležitá?

– Poradie filmovje veľmi dôležité. Ľudia venujú môjmu pásmu istý čas a ja mám voči nim zodpovednosť, aby ho mohli stráviť čo najlepšie. Je dôležité, aby vedeli vnímať aj divácky náročnejšie kúsky, aby okrem smiechu dostali aj niečo na zamyslenie. Tie pravidlá sú pomerne jednoduché – začať filmom, ktorý nie je formálne experimentálny, ale skôr naratívnejší a optimistickejšieho rázu. Potom nasledujú aj zložitejšie filmy a zakončuje sa tým najsilnejším, z ktorého si diváci odnesú intenzívny zážitok. Ak sa na to kurátor alebo dramaturg vykašle, môže v pásme pochovať aj veľmi dobré filmy, čo mi pripadá nefér voči tvorcom. 

V akej kondícii je podľa vás česká animácia?

– V Česku zápasíme s podobnými problémami, o akých počúvam na festivaloch a konferenciách všade v Európe. Je tu veľká medzera medzi tým, čo a koľko toho vzniká na školách a potom po absolvovaní školy. To je komplikovaný problém, ktorý súvisí s distribúciou, s financovaním animovaných filmov a podobne. V Česku k tomu autori v poslednom čase pristupujú tak, že sa čím ďalej, tým viac sústreďujú na celovečerné filmy. Tie totiž získavajú podporu a autorov motivuje aj to, že na ne dostanú viac divákov ako na krátke filmy. No ja hovorím: Buď sa môžeme sťažovať, alebo hľadať formy alternatívnej distribúcie a financovania. Nie sme na tom horšie ako ostatní, skôr si myslím, že sme na tom o niečo lepšie. 

Pri krátkom filme je veľmi demotivujúce, zvlášť ak autor pracuje na animácii veľmi dlho, že ho po dokončení nikto neuvidí. Súvisí to aj s bazálnou výchovou diváka, ktorý si odvykol od krátkej formy a namiesto predfilmov pozná v kinách reklamy. Hovorí sa, že krátky animovaný film je ako báseň a dlhý ako román, pretože spôsob narácie je odlišný. Myslím si, že tá krátka forma je pre mnohých nezvyknutých divákov náročnejšia na pozeranie a vnímanie všetkých tých symbolov, skratiek a podobne. 

Na Slovensku je zopár distribútorov, ktorí sa snažia dostávať krátke animované filmy do kina pred celovečernými titulmi. Keď už porovnávame, aké rozdiely medzi slovenskou a českou animáciou vnímate?

– Netreba zabúdať, že vás je menej ako nás (smiech). Máte menej študentov, a teda aj menej filmov. Čo mi je však na slovenskej animovanej scéne veľmi sympatické, to je sila animátorskej komunity. Ako si ľudia pomáhajú, ako nachádzajú práve tie alternatívne spôsoby a ako je všetko prepojené cez predošlé spolupráce. Podľa mňa vzniklo na Slovensku veľa projektov, ktoré môžeme závidieť, napríklad Mimi & Líza. To je po dlhom čase večerníček, ktorý sa nehanbím púšťať našim deťom (smiech). Myslím si, a nechcem sa tým nikoho dotknúť, že v rámci večerníčkovej tvorby v Česku nič v takejto kvalite zatiaľ nevzniklo. Potom obdivujem Ové Pictures, ako dokážu robiť animáciu aj v mainstreame, napríklad cez dôvtipné reklamné zákazky, videoklipy alebo iné formy, ako je výstava Searching for Beauty s optickými hračkami. Ukazovať, že animácia má mnoho podôb, a nebáť sa vykračovať z toho umeleckého rybníčka je takisto dôležité. 

Večerníčky sú našou spoločnou históriou, ktorá formovala viacero generácií. Aké je vlastne postavenie českej animovanej tvorby v rámci televízie?

– Chochmesovcisú ďalšia vec, ktorá sa u vás pekne podarila, hoci z technickej či animačnej stránky by som k nim mala nejaké výhrady. Je to však skvelý, vizuálne zaujímavo spracovaný projekt, ktorý ukazuje ľuďom, že animácia nemusí byť vôbec zjednodušená a gýčová. Aj keď v súčasnosti sa v Česku na niečom robí, nič také ako Chochmesovcialebo cyklus Prváu nás zatiaľ nie je. Čo sa týka večerníčkov, privítala by som, keby boli odvážnejšie, ako je Mimi & Líza. Ale ako pekný príklad mi napadá Povídání o mamince a tatínkovi Kristíny Dufkovej.

Viaceré filmy, ktoré ste vybrali na Fest Anču, sú vlastne animované dokumenty. Je to súčasný trend?

– Animácia a dokument mali k sebe vždy veľmi blízko, aj keď to na prvý pohľad nemusí dávať zmysel. Ak sa však oslobodíme od toho, že dokument je objektívny, tak animácia tam môže pomôcť odľahčiť závažné témy alebo dokáže ilustrovať nejaké vnútorné pochody protagonistov. To spojenie existovalo vždy, len je teraz viditeľnejšie a myslím si, že to súvisí práve s distribúciou. Autori vedia, že keď urobia dobrý animovaný dokument, dokážu sa dostať na festivaly dokumentárnej tvorby alebo do nejakej výučbovej distribúcie. Dostať sa z animačnej bubliny je pre nich veľmi motivujúce.

Keď som na Fest Anči videla sedieť spolu Katarínu Kerekesovú, Ivanu Šebestovú, Ivanu Laučíkovú a Joannu Kożuch, uvedomila som si, že na Slovensku je v oblasti animovanej tvorby veľa úspešných autoriek. Čím to je?

– Na to existuje milión teórií, ale určite to tak nie je len na Slovensku. Napríklad posledné dva ročníky na FAMU sú vyložene ženské, ale nebol to náš úmysel. Najúspešnejšími mladými animátormi v Česku sú v súčasnosti takisto ženy, napríklad Diana Van Nguyen, Kateřina Karhánková či Daria Kashcheeva, ktoré získali najprestížnejšie ocenenia. Predtým sa hovorilo, že animácia je ručná práca, vyžaduje si trpezlivosť a ženy k tomu prirodzene inklinujú. To je však vysvetlenie, ktoré neberiem. Podľa mňa ide o to, že v animácii nie sú veľmi peniaze a nie je to oblasť, v ktorej by sa o niečo bojovalo, je tam väčší pokoj na prácu. Keď sa zase pozrieme na veľké animátorské štúdiá v Amerike, je to pánsky klub, kde ide o peniaze a prestížne ceny. Pripadá mi, že keď sa mladé ženy rozhodujú, kde sa kreatívne uplatniť, tak v krátkej animovanej tvorbe získavajú pokoj a priestor na to, aby sa prejavili aj niečím osobným. A zároveň si myslím, že ak by sa z krátkej animovanej tvorby stal odrazu výnosný biznis, tak by sa tam tí chlapi objavili.

Zuzana Sotáková
foto: Fest Anča/Juraj Starovecký

Kamera mi priniesla disciplínu

Štefan Kvietik oslávil v máji 85. narodeniny a o mesiac neskôr si na 27. Art Film Feste v Košiciach prevzal Cenu prezidenta festivalu. Herecký život zanechal už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, no dovtedy stihol stvárniť stovky divadelných, filmových, televíznych i dabingových úloh. 

Čo pre vás znamená herectvo a ako formovalo váš život?

– Človek môže mať talent ako Eiffelovku, ale musí mať šťastie a dostať príležitosti. Kvalitná dramatická predloha obohacuje myslenie herca a rozširuje súvislosti, ktoré ponúka daná téma. Ale vrátim sa na začiatok. Ja som to šťastie a príležitosti mal. Pôvodne som o herectve nesníval, ale osud to takto zariadil. Šťastie ma sprevádzalo aj počas štúdia, kde som mal vynikajúcich pedagógov – pána Borodáča a pani Borodáčovú, pánov Valacha, Pántika, Záborského a Chudíka. Ako študent som spočiatku nevedel, ako sa to bude so mnou vyvíjať, ale práve cez pohľad týchto pedagógov som začal herectvo intenzívne vnímať. Ďalším schodíkom šťastia bolo Armádne divadlo v Martine, v ktorom som si mohol odslúžiť časť povinnej vojenskej služby. Prišiel som do súboru ďalších výborných hercov a získaval si dôveru režisérov, najmä pána Dezidera Jandu. Nebolo to však na základe nejakého diplomu, ten veľa neznamenal. Režisér Janda si ma najprv zavolal na prázdne javisko a povedal, aby som recitoval. Chcel ma vnímať ako človeka a zistiť, čo som zač, keďže som mal ambíciu prežiť svoj život na doskách. Ďalším šťastím bolo, že do Armádneho divadla prišiel pán profesor Budský režírovať Macbetha. Keď som videl, že titulnú úlohu má hrať pán Vrzala a ja, bol to pre mňa šok. Mal som vtedy dvadsaťtri-dvadsaťštyri rokov. Myslím si, že táto inscenácia mala vplyv aj na to, že som jedného dňa dostal list zo Slovenského národného divadla a neveriacky som čítal, ako sa ma vtedajší umelecký šéf pán Mikuláš Huba pýta, či by som nemal záujem stať sa členom ich súboru. Samozrejme, že som túto ponuku prijal. Veď dvere do SND sa vtedy neotvárali ľahko a často. 

Nebolo to zväzujúce, keď ste sa v SND dostali medzi starších kolegov, ktorí už boli uznávanými osobnosťami?

– Nebolo to jednoduché. Mal som síce dvojročnú prax z Armádneho divadla, ale to v dejinách herectva nič neznamená. Cítil som až priveľký rešpekt voči tomu, že som sa odrazu ocitol na doskách medzi svojimi pedagógmi. Z ich strany som však cítil úžasnú podporu a zároveň som nasával ten obrovský talent, ktorý sa tam koncentroval. Začali mi dôverovať aj tamojší režiséri, takže prichádzala jedna úloha za druhou, čo bolo ďalšie šťastie. 

A k tomu sa pridala televízia a film...

– To prinieslo ďalšiu obrovskú príležitosť, ale aj nóvum v oblasti hereckých výrazových prostriedkov. My sme boli vychovávaní k javiskovému prejavu a odrazu tu bolo čosi celkom iné. Ja som bol ako človek dosť eruptívny a kamera pre mňa fungovala ako kontrolný orgán, ktorý mi priniesol určitú disciplínu. Je to totiž nemilosrdný nástroj, ktorý odhalí každú faloš. Kamera sa tak spájala aj s istou selekciou hercov, pretože niektorí sa jej nevedeli dosť dobre prispôsobiť. A televízni či filmoví režiséri, samozrejme, nemali čas dávať hodiny hereckej tvorby, oni potrebovali pripravených hercov. Mal som teda šťastie, že som mohol účinkovať tak často pred kamerou a s toľkými osobnosťami, k čomu som azda prispel okrem svojej hereckej disponovanosti aj disciplinovanosťou a zodpovednou prípravou. Herec musí mať ambíciu byť výborný, nie priemerný a tomu musí podriadiť všetko, čo v ňom je. Priemernosť nemá zmysel.

Mnohí sa pýtajú, prečo ste tak skoro skončili s herectvom...

– Je to oprávnená otázka. Mal som aj to šťastie, že som desať rokov sedel v divadelnej šatni s Karolom Machatom, ktorý bol podľa mňa najväčším slovenským hercom. Ako nám roky pribúdali, začali sme uvažovať aj o tom, či ostať, či ešte máme silu a či chceme ďalej pracovať v danej konštelácii. Rozhodli sme sa pre odchod. Áno, u mňa do toho vstúpilo aj politikum. V parlamente som pôsobil dve volebné obdobia, nebol som však v žiadnej strane, ani v SNS. Začiatkom 90. rokov som súhlasil s jej programom, pretože mala ako jediná v celom politickom spektre snahu o osamostatnenie Slovenska. Dočkal som sa však nepriaznivých reakcií a nerozumel som tomu, že prichádzajú aj zo SND. Aj to ovplyvnilo moje myslenie, čo ďalej. Takže sme si napokon s Karolom Machatom povedali, že skúsime, čo to s nami spraví, keď sa začneme venovať aj osobnému životu. Lebo mne dovtedy praktický život unikal pomedzi prsty, žil som takpovediac dosť vysoko nad zemou. No opäť som mal šťastie – svoju manželku, ktorá bola navyše herečkou a presne vedela, čo táto profesia so sebou prináša. Obdobie, ktoré nastalo po mojom odchode z divadla, charakterizuje obrovské šťastie v podobe mojej rodiny – manželky a našich detí Ľubice, Ivice a Martina. Vďaka nim si môžem slobodne a nezávisle užívať tento čas svojho žitia.

Ak sa vrátime na začiatok vašej filmovej dráhy, brali ste vtedy všetky ponuky, na ktoré ste mali čas, alebo ste si roly vyberali?

– Repertoár herca určujú viaceré faktory. Patrí k nim jeho fyzický vek, ľudské vlastnosti, vizáž, herecké danosti a veľkú úlohu zohráva aj to, k čomu sám inklinuje. Neprijímal som všetky ponuky. No pravda zároveň je, že keď sa vám vydarili dve inscenácie a jeden film s podobným charakterovým ladením, tak vás zaškatuľkovali. Vyznávam filozofiu, že herec musí byť na javisku nezávislý a slobodný. Nemali by ho sprevádzať všetky tie prirodzené hendikepy, ktoré prichádzajú s vekom, únavou, so zdravotnými ťažkosťami, životnými peripetiami... Pretože ak na javisku trpí herec, trpí aj divák v hľadisku. Povedal som si, že toto nedopustím. Samozrejme, že keď desiatky rokov účinkujete a odrazu skončíte, váš biorytmus a vnímanie získa úplne iné parametre. Cítil som to a prežil som aj ťažké chvíle, ale nebol v tom pocit nenaplnenia či nebodaj tragédie. Treba sa s tým zmieriť. A potom, ja mám rád sentiment... 

Nemali ste za sebou ešte veľa filmových skúseností, keď ste dostali hlavnú úlohu v snímke Petra Solana Boxer a smrť. Je známe, že na túto úlohu ste museli prejsť intenzívnou kondičnou prípravou. Aká to však bola vnútorná skúsenosť – v kontakte s témou holokaustu, na pľaci s medzinárodným hereckým obsadením, pod vedením režiséra Petra Solana?

– Pre mňa bolo dôležité predovšetkým to, že ma oslovila téma. Nechcem hovoriť o hĺbke a dôslednosti, s akou som vnímal danú dejinnú hrôzu. Tú som si uvedomoval najmä na javisku, keď som stvárňoval pátra Riccarda v inscenácii Hochhuthovho Zástupcu. Tam som bol s touto témou v bezprostrednom kontakte, kým príbeh filmu Boxer a smrť bol postavený trochu inak. Druhým vážnym momentom v tejto súvislosti bol môj veľký obdiv a dôvera voči pánovi režisérovi Solanovi. On nepotreboval veľa slov, povedal len pár viet, ale tie boli presné. Nedával mi opisný návod na celkovú orientáciu v danej scéne, on vystihoval podstatu situácie, to zásadné. No a potom tu bol môj úžasný vzťah s nemeckým kolegom Manfredom Krugom, ktorý hral veliteľa koncentračného tábora Krafta. Tá postava v jeho podaní bola v kontexte vtedajších filmov s obdobnou tematikou atypická, mimo konvencie. Nebol to ten okato zlý esesák, odťažitý veliteľ s intelektuálnym pozadím. Rezonovalo tam aj čosi ľudské. S Manfredom sme si veľmi dobre rozumeli a nemôžem zabudnúť ani na ďalšieho nemeckého kolegu Edwina Mariana. No a vzhľadom na to, že box bol pre tento príbeh dôležitý a fyzický prejav v ňom korešpondoval s psychickým stavom postavy, musím spomenúť aj svojho trénera Henra Velického, ktorý by ma umučil tréningom, no dával mi zároveň obrovskú dôveru. Myslím si, že v tom čase sa Boxer a smrťako jeden z prvých filmov s takouto špecifickou témou dostal do všeobecného povedomia. A som veľmi vďačný Petrovi Solanovi za túto šancu, lebo bola v súvislosti s mojou kariérou pred kamerou dôležitá.

Ďalšou výraznou režisérskou osobnosťou je Juraj Jakubisko, ktorý vás obsadil do Tisícročnej včely aj do filmu Sedím na konári a je mi dobre. Jakubisko vyniká výtvarným cítením, má rád pohyb, premeny, bohatosť vizuálnych aj emocionálnych podnetov. V porovnaní s inými obsahovali jeho filmy aj veľký počet záberov, prinajmenšom to tak pôsobilo. Aké je pre herca hrať v podmienkach jeho nakrúcania?

– Na pľaci som nevnímal nejaké veľké členenie záberov, sekvencie nakrúcal ucelené. Bola to s ním vďačná robota, cítil som sa pri ňom slobodný, pretože mi nehovoril veľké veci o tom, ako mám zvládnuť danú situáciu, sekvenciu alebo vzťah. Radšej bol pri objektíve a sledoval vizuálnu stránku. Zazlieval som mu jedine záľubu v zadymovaní scény, to bolo pre herca nepríjemné, pretože sa používali dráždivé dymovnice. Pri veľkej úcte k všetkému, čo Ďuro vytvoril, je podľa mňa jeho najlepším filmom práve Tisícročná včela. On mi však na to povedal, že svoj najlepší film ešte nenakrútil, čo o ňom takisto niečo vypovedá. Keď sme pri režiséroch, taký Andrej Lettrich bol celkom iného razenia. Človek musel byť veľmi trpezlivý, pretože on rád predhrával. Martinovi Ťapákovi bolo zase všetko málo. Museli sme hľadať kompromis. Podobne to bolo aj s pánom režisérom Paľom Bielikom, ktorý cez svoj temperament vyžadoval priveľkú razanciu. 

A čo režisér Martin Hollý?

– Na neho nikdy nezabudnem. S Martinom sme boli pri nakrúcaní zosúladení, vždy som vedel, keď niečo nebolo dobré alebo presné, ani mi nemusel nič hovoriť. Rozumeli sme si a naša spolupráca vyústila až do rodinných vzťahov, veď Martin je krstným otcom môjho syna, ja zase jeho dcéry. Mal aj slabú stránku, že bojoval so mnou ako s chlapom. 

Pri nakrúcaní našej „Medenky“ (Medená veža – pozn. red.) som zažil nezabudnuteľné chvíle s úžasnými kolegami a kameramanom Karolom Krškom, ktorý nás hercov trochu zneisťoval, pretože po ostrej klapke zvyčajne len potichu debatoval s režisérom a my sme nevedeli, čo sa deje. Mal som s ním však dobrý vzťah a robil krásne zábery s technikou, ktorá si vyžadovala toľko lámp, až nám zlyhávali oči a varil sa mozog. Ďalšou dimenziou bola príroda, ktorú mám rád, a tatranská horská služba. Prežil som s týmito chlapmi kus krásneho života, boli skvelí. Zdá sa mi, že v súčasnosti je už všetko inak. Pre mňa to platí v mnohých ohľadoch. Aj preto som cítil veľa pochybností a odmietal ponuky, ktoré prichádzali po mojom odchode z hereckého života.

Daniel Bernát
foto: Miro Nôta