Patrik Pašš

strihač, producent

Môj úplne prvý filmový zážitok je z dedinského kina v Čachticiach, kde môj otec pôsobil ako riaditeľ školy. Videl som tam film Osud človeka na motívy románu Michaila Šolochova a tento prvý dotyk s filmom bol veľmi hlboký. Po príchode do Bratislavy ma otec často brával do kina Čas, asi aby som nezavadzal pri príprave nedeľného obeda. Tam som videl prvé žurnály, dokumenty, dabingy. V čase mojej puberty, po okupácii v roku 1968, na mňa zapôsobili najmä filmy Juraja Jakubiska Kristove roky a Zbehovia a pútnici. Boli to silné emocionálne zážitky, navyše umocnené atmosférou doby. Praxoval som vtedy ako asistent pri rôznych profesiách v televízii a začal som sa o film intenzívne zaujímať. Niekedy v tom čase som vnútorne zatúžil s Jakubiskom aspoň raz v živote spolupracovať, netušiac, že nás po rokoch spojí spolupráca na filme Tisícročná včela. Tento film a spolupráca s Jurajom ovplyvnila celý môj profesionálny život. 

Ako som postupne „rástol“ v profesii strihača, túžbu po poznaní som ďalej nasycoval tým, že som pozeral filmy, ktoré sme vtedy robili v dabingu – diela Clauda Leloucha, Jeana-Luca Godarda, Federica Felliniho. Obzvlášť ma vtedy zaujal Krížnik Potemkin Sergeja Michajloviča Ejzenštejna. Oslovil ma svojou intelektuálnou a asociatívnou komunikáciou s divákom. Snažil som sa jeho myslenie a prístupy pochopiť teoreticky a ešte veľmi dlho som bol vo svojej estetike poznačený jeho asociatívnou komunikáciou. V čase, keď som už pôsobil na VŠMU, som vyhľadával najmä snímky, ktoré hlbšie rozvíjali moje filmárske poznanie a príbehom intenzívne oslovovali myslenie a emócie diváka. Medzi také patril Spielbergov Schindlerov zoznam. Videl som v ňom aj premietnutie Spielbergovej úcty k Ejzenšteinovi. Na dlhý čas to bol pre mňa jeden zo základných študijných materiálov. Moje poznanie z vedenia témy a príbehových línií rozšírili aj filmy Votrelec Ridleyho Scotta a NikitaLuca Bessona. V tej dobe malo mnoho slovenských filmov problém s príbehom, so štrukturálnou a kompozičnou stavbou a spomenuté filmy boli vtedy ukážkou toho, ako sa to robí vo svetovej kinematografii. V poslednom čase kladiem mimoriadny dôraz na viacvrstvovú komunikáciu, akú nájdeme napríklad vo filme Amadeus Miloša Formana, a snažím sa, aby filmy s divákom komunikovali, aktivovali jeho myslenie a zasiahli emócie.

Toto som si „pozbieral“ z myslenia režisérov a z dobrých filmov našej a svetovej kinematografie. A to je moja méta pre ďalšie filmové projekty – dokázať naplniť hodnotové poslanie kultúry v spoločnosti „robiť život človeka krajším a lepším“.