Vlajková loď Nech je svetlo

Na Slovensku alebo s jeho prispením vzniklo vlani niekoľko pozoruhodných filmov. Medzi národnými alebo väčšinovými koprodukciami sa vyníma film Marka Škopa Nech je svetlo.

Hoci nejde a ani by nemalo ísť o nejakú súťaž, v oblasti filmového priemyslu nie je Slovensko regionálnym lídrom. Dôvody sú vecné: krajina je obklopená bohatšími a/alebo ľudnatejšími susedmi. Z pohľadu populácie majú všetci viac obyvateľov ako Slovensko. Ak sa na krajinu pozrieme cez nástroj na meranie bohatstva, HDP na obyvateľa, je Slovensko v strede skupiny svojich susedov za Rakúskom a Českom. Ďalší faktor, ktorý možno brať do úvahy, je menej merateľný a náchylnejší na subjektívne vnímanie: filmová tradícia. U susedov je aj s ohľadom na historické podmienky bohatšia. To však neznamená, že by slovenský film bol v nejakej pochmúrnej situácii. Negatívne politické trendy, ako je vzostup populizmu, sa v kinematografii nemusia nevyhnutne prejaviť. Obranou proti nim je aj to, keď príslušné inštitúcie fungujú nezávisle. 

Hospodársky rast Slovenska je solídny a stabilný, čo sa odráža aj v stálom náraste financovania väčšinových aj menšinových koprodukcií. Isto pomáha i prístup k finančným prostriedkom EÚ prostredníctvom programov ako Eurimages a Creative Europe, ako aj zaužívané postupy koprodukcií so susednými krajinami. A sľubné sú i ďalšie ukazovatele, napríklad zvrátenie negatívneho trendu klesajúceho počtu kín a divákov. 

V číselnom vyjadrení vyzerá rok 2019 celkom dobre: z 27 hraných filmov je 12 buď národnou produkciou, alebo väčšinovou koprodukciou a podobne to platí o 10 zo 14 celovečerných dokumentárnych filmov. Výber minoritných koprodukcií pomohol slovenskej kinematografii s umiestnením na európskej mape, pretože zahŕňa filmy ako Všetko bude Olma Omerza (2018, slovenská distribučná premiéra v roku 2019), detský film Mariny Andree Škop a Dražena Žarkovića Môj dedo spadol z Marsu, ktorý absolvoval rozsiahlu festivalovú púť, a Pomaľované vtáča Václava Marhoula. Vo filme, ktorý mal premiéru na MFF v Benátkach, sa zišlo vo východoeurópskom kontexte hviezdne medzinárodné obsadenie a dostal sa aj do širšej oscarovej nominácie v kategórii kedysi cudzojazyčných, dnes medzinárodných filmov. 

Spomedzi národných a majoritných titulov stojí za zmienku, že film Ostrým nožom Teodora Kuhna ocenili za réžiu na festivale v Cottbuse. Snímka Nech je svetlo Marka Škopa zvíťazila na rovnakom festivale v mládežníckej kategórii a na festivale v Karlových Varoch získala Zvláštne uznanie ekumenickej poroty, kým Milan Ondrík si odniesol cenu pre najlepšieho herca. Film získal aj viacero ďalších cien. Zvyšná desiatka národných alebo majoritných snímok ponúkla veľkú rozmanitosť – od spoločensky angažovaných drám a komédií priateľských k publiku až k čisto žánrovým titulom. 

Ako vlajková loď slovenskej kinematografie uplynulého roka by bezpochyby mohol slúžiť Škopov film Nech je svetlo. Nielen z pohľadu regiónu bývalej Juhoslávie sa mu darilo zaujať. Premietal sa na najdôležitejších festivaloch v Chorvátsku (Motovun, Záhreb) a v Srbsku (Palić, Smederevo – tu získal František Beleš hereckú cenu za postavu Adama). V Slovinsku sa film nepremietal, ale kúpila ho slovinská televízia. 

Najnovší Škopov film nie je a nebude kasovým trhákom ani nezlomí rekordy v počte cien, ale jeho festivalová púť je plodná a celkom pôsobivá. Navyše, snímka Nech je svetlo sa cez dva príbehy – jeden o narušených rodinných vzťahoch a druhý o spoločnosti manipulovanej toxickými autoritami – zameriava na skutočný stav vecí a aktuálny stav spoločnosti nielen na Slovensku. Robí to premyslene a presvedčivo, na najvyššej úrovni vlaňajšej mainstreamovej európskej produkcie klubových filmov. Téma síl, ktoré ovplyvňujú rodinu a spoločnosť ako celok, je krásne votkaná do silného a presvedčivého príbehu a z filmu Nech je svetlo robí mimoriadne aktuálnu snímku. Nakrútená je moderným realistickým spôsobom s prevažne ručnou kamerou, dokonale vymyslený príbeh sa sústreďuje na postavy a ich motiváciu. To, čo Nech je svetlo precízne pitve v malom, lokálnom prostredí, je navyše dôležité nielen v slovenskom, ale aj v širšom európskom kontexte.

Marko Stojiljković, slovinský filmový kritik