Juraj Oniščenko

estetik filmu

Február je mesiac, ktorý bude mať kľúčový význam pre určenie podoby politického charakteru krajiny. Spoločnosť sa zjavne stále nevie spamätať z určujúceho a dlhodobého traumatického diania, ktoré sa systematicky vyplavuje v súvislosti s vyšetrovaním vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. 

Pozícia kinematografie v kontexte spoločenského pohybu nie je vôbec zanedbateľná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Hlavnou tézou Susan Sontag o fotografii je, že s príchodom technického obrazu sa ruší monopol filozofov (aj politikov) na určovanie spoločenského diania. Platónska téza, že pravdivejšia ako obrazy je filozofická reč, je s príchodom moderny neudržateľná, pretože technický obraz ako výsledok priameho pôsobenia skutočnosti je pre človeka dôveryhodnejší. U nás silu tézy Susan Sontag preukázal napríklad film Únos. Výrazne prispel k pohybom vedúcim k zrušeniu Mečiarových amnestií, a preto bude v tomto ohľade  zaujímavé, ako zapôsobí ďalší politický film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Sviňa.

Myslím si totiž, že dominantná rola kinematografie sa aspoň nateraz presúva. Jej hlavná funkcia nie je estetická ani verifikačná v zmysle hľadania pravdy a odhaľovania skutočnosti a dokonca ani dokumentárna. Primárna funkcia spočíva v schopnosti kinematografie terapeuticky pôsobiť na spoločnosť. Nedávne filmy, ako napríklad Amnestie, Mečiar alebo Skutok sa stal, neposkytujú nový pohľad na zobrazované témy a nejde ani o zaznamenanie pravdy, ale vždy o nový pokus spracovať kľúčovú a traumatickú kauzu alebo udalosti. 

Spoločenský pohyb, ktorý sa rozvinul smrťou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je natoľko komplexný v zložitosti prerastenia zločinu do najvyšších poschodí spoločnosti, že spoločnosť bez nejakej hlbšej asistenčnej pomoci nie je schopná tieto skúsenosti spracovať. Deň čo deň sa objavujú nové škandálne zistenia. Už nespôsobujú vlnu pohoršenia a pobúrenia, sprevádza ich skôr apatické, odovzdané mlčanie verejnosti. Vedomá obrana spoločnosti pred kriminalitou moci čoraz viac slabne, čo znamená, že škandálne odhalenia sa bez odporu podieľajú na zrode a prehĺbení jej tráum. Potom neostáva iné, ako vzniknutú neurózu premieňať na radikálne politické postoje. Výsadná rola kinematografie spočíva v tom, že vie traumatizujúce udalosti uchopiť vcelku, s jej pomocou sa dajú znova prežiť a vie sa s nimi vyrovnať podobne ako jednotlivec s neurózou v sne. Povaha kinematografie ako umeleckého média, ktoré sa najviac podobá ľudskej imaginácii, ju na to predurčuje. 

Kuciakova smrť spĺňa všetky kritériá konceptu autentickej obete Jana Patočku. Sila takejto obete spočíva nielen v dejinotvorných, ale rovnako aj v spoločensky destabilizujúcich účinkoch. Úloha, ktorá stojí pred súčasnou slovenskou kinematografiou, preto spočíva najmä v otázkach, či médium s najpriamejším, až monopolným prístupom k obrazu dokáže zastať terapeutickú očistnú rolu a obhájiť dôveru v zmysluplnosť demokracie ako politického zriadenia pred pádom do chaosu falošného vlastenectva či fašizmu. Nadchádzajúce parlamentné voľby nepodajú správu len o stave spoločnosti, ale aj kinematografie.