„Vnímal som, že slovenský film prestáva existovať. Mrzelo ma aj to, že táto situácia akoby neprekážala slovenským divákom,“ spomína Milan Lasica v rozhovore na obdobie po roku 1989, keď to istý čas so slovenským filmom vyzeralo naozaj biedne. 

Odvtedy sa veľa zmenilo. Slovenský film sa nielen podarilo prebrať z kómy, ale ožil aj divácky záujem oň. Po prvých rokoch nového tisícročia, keď sa pomaly na prstoch jednej ruky dali spočítať filmy, ktoré do kín pritiahli viac než 10-tisíc divákov, a väčšinu z najnavštevovanejších domácich filmov v rebríčku top 10 v ére samostatnosti nevidelo v kine ani 100-tisíc ľudí, sa slovenský film začal spamätávať z „privatizácie“ Koliby. Zmenil sa systém podpory, vznikol Audiovizuálny fond... Najskôr začali pribúdať filmy, neskôr aj diváci. 

Veľké zmeny v kinematografii priniesol aj nástup digitálnych technológií. Týka sa to nielen výroby filmov, ale aj ich šírenia. Pamätám si, ako som niekedy v polovici 80. rokov fascinovaný počúval otca, keď mne a sestre po návrate z pracovnej cesty v Prahe opisoval princíp videoprehrávača, ktorý tam videl. Ako malý chlapec som si predstavoval prístroj, do ktorého sa vloží audiokazeta a vďaka nemu ožije na televíznej obrazovke napríklad Peter Nagy. Bude spievať Mne sa neschováš a namiesto na obale kazety bude svojím „laserovým“ lúčom rozčechrávať žalúzie „naživo“ v televízii. Predstava videa, akéhosi privolávača živých ľudí do televízora, bola vtedy pre mňa niečím z kategórie sci-fi. Ktovie, z akej kategórie by bol internet a online sledovanie filmov.

Keď v roku 1986 otvorili na Slovensku prvú videopožičovňu, na kazetách ponúkala 41 programov. O čosi neskôr bolo už požičovní 18 a mali v ponuke vyše 200 titulov. Tento mesiac štartuje slovenská verzia portálu DAFilms s katalógom so zhruba 250 titulmi. Ďalšie budú pribúdať a používatelia slovenskej verzie majú prístup aj k českému a medzinárodnému katalógu s približne 1 900 titulmi. Tomu, v čom sa regionálne verzie portálu líšia, sa venujeme v téme čísla. 

Do kategórie sci-fi či fantazmagórií patrila po revolúcii dlho aj predstava, že by slovenské filmy počas roka pritiahli do kín vyše milióna divákov. Nielen vlani sa to podarilo – viac sa dočítate v texte Mira Ulmana a v súvisiacich tabuľkách venovaných minuloročnej distribúcii slovenských filmov. 

Prvý miliónový v ére samostatnosti bol rok 2017. Na tomto čísle sa vtedy návštevnosťou podieľali viaceré filmy. Jedným z nich bol Únos Mariany Čengel Solčanskej, ktorá vo februári prichádza do kín s ďalším politickým filmom, Sviňou„Ak máte divácky úspech, ešte to neznamená, že ste nakrútili dobrý film. Ba obávam sa, že často to práve ukazuje, že to dobrý film nie je,“ tvrdí v rozhovore pre Film.sk režisérka. 

Ak film otvorí alebo, naopak, pomôže uzavrieť nejakú tému, nie je to málo. V krajine, kde ešte nedávno domáci film prestával existovať, však nie je málo ani to, ak si naň divák kúpi lístok do kina.

Matúš Kvasnička, šéfredaktor