Baví ma vyťahovať kostlivcov na svetlo 

Debutovala ako tridsaťdvaročná náročným filmom s historickou tematikou. Odvtedy má na konte celkovo šesť celovečerných titulov (vrátane televíznej Obhliadky). Iba jeden z nich natočila podľa vlastného námetu a zároveň iba jeden z nich nevznikol podľa jej scenára. Zaujímajú ju kostlivci v skrini našich dejín a občas sedia vedľa nej na gauči duchovia zavraždených. Pred premiérou politického trileru Sviňa sa nielen o ňom rozprávame so scenáristkou a režisérkou Marianou Čengel Solčanskou.

Vaša cesta k filmu nebola celkom priamočiara, pred réžiou ste vyštudovali kulturológiu a politológiu a s filmom ste začínali neskôr ako vaši kolegovia. Vnímate to spätne ako výhodu či nevýhodu?

– Určite to bola výhoda. Keď som bola na strednej škole, vôbec som si netrúfla podať si prihlášku na réžiu, pretože v tom čase sa očakávalo, že réžiu budú študovať starší a zrelší ľudia, individuality so zadefinovaným životným postojom a nadpriemerným vzdelaním. Prihlášku som si podala, až keď som mala v ruke diplom z tých dvoch odborov, čím, samozrejme, nechcem tvrdiť, že som nebodaj mala nekompromisne zadefinovaný životný postoj a nadpriemerné vzdelanie. Dokonca som si popri štúdiu réžie spravila malý doktorát, takže niekedy v druhom ročníku som si z Bratislavy odskočila na promóciu do Nitry. Bez absolvovania filozofickej fakulty by som nebola tým, kým som dnes. Tie roky strávené premýšľaním a rozprávaním o filozofii, kultúre, religionistike, literatúre, estetických a etických teóriách a definíciách kultúry by sa nedali nikdy ničím nahradiť.

 

Aký vplyv mali na vás vaši pedagógovia?

– Boli traja: Stanislav Párnický, Martin Šulík a Miloslav Luther. Všetci mali nesmierny vplyv na našu ročníkovú tvorbu a zároveň mal každý z nich úplne iný prístup. Profesor Párnický bol otcovský, dôverovali sme mu, mal nás rád, bol zhovievavý. Pán Luther bol prísnejší, systematický, vyžadoval presné plnenie jasne zadefinovaných úloh. Martin Šulík bol väčšinou sarkastický a nebolo jednoduché zistiť, či nás učí rád, ale vedeli sme, že má rád niektoré naše filmy. Bolo dôležité, že nás ako ročník viedli všetci traja a každý z nich sa výrazne podpísal na našom formovaní.

 

Témy vašich filmov sú dosť rôznorodé. Hľadáte si témy vy alebo si takpovediac témy nájdu vás?

– To nie je jednoznačné. Je pravda, že iba tému svojho debutu Legenda o lietajúcom Cypriánovi som si vybrala sama, všetky ostatné prišli ako ponuka na spoluprácu, hoci zakaždým malo to „zadanie“ inú formu. Niekedy to bol iba ponúknutý priestor, inokedy ponuka nakrútiť rozprávku alebo televíznu drámu. Ale iba jediný raz som nakrútila film podľa cudzieho scenára (Miluj ma alebo odíď – pozn. red.). V prípade posledných dvoch filmov, Únosu a Svine, prišla téma ku mne, usadila sa mi v hlave a v srdci a ja som ju nedokázala vyhnať. Prijala som oba tie filmy ako bremeno, doslova ako občiansku povinnosť. O radosti z procesu tvorby tu vôbec nemožno hovoriť.

 

To, že natáčate podľa vlastných scenárov, je vnútorná potreba, východisko z núdze spôsobené nedostatkom kvalitných scenárov alebo...?

– Asi je to preto, lebo okrem Aleny Bodingerovej mi doteraz nikto žiadny scenár neponúkol. Producenti a televízie mi zakaždým ponúkli iba tému, nie hotový text. Ale teraz pripravujem film Slúžka podľa románu Hany Lasicovej a v tomto prípade sme napísali scenár a dialógy spolu – a myslím tým naozaj spolu.

 

Dej vašich filmov sa odohráva raz v dávnej histórii, potom v súčasnosti, v rozprávkovom svete mimo reálneho času i v celkom nedávnej minulosti. Ako sa pozeráte na časovosť a nadčasovosť vo filme?

– Ak by som mohla, nakrúcala by som iba dobové filmy. Naše dejiny sú ako obrovská skriňa plná spráchnivených kostlivcov. Baví ma vyťahovať ich na svetlo, lebo keď sú v tme, máme sklon báť sa – človek má odjakživa najväčší strach z vecí, ktoré nevidí. Aj všetky štyri romány, ktoré som napísala, sú historické prózy. Takisto filmy, ktoré pripravujem alebo sú vo vývoji, spracúvajú historické látky. Aktuálne absolvujem obhliadky k filmu Proces, ktorý rozpráva o súdnom procese s Tisom, Machom a Ďurčanským. Kameraman Martin Štrba navrhol čiernobielu štylizáciu obrazu a kamerovými skúškami sme si overili, že to naozaj funguje.

 

Ktorú fázu tvorby filmu máte najradšej?

– Jednoznačne písanie, pretože vtedy som sama: sama so sebou, s textom, s predstavami. A potom prípravu nakrúcania, ktorá obyčajne prebieha v úzkom kruhu s niekoľkými výtvarnými zložkami, a keďže sú to väčšinou moji priatelia, je to dennodenná radosť zo stretnutí a z toho, že robíme niečo zmysluplné. Teším sa aj na postprodukciu, keď sedíme s Ondrom Azorom v strižni, striháme a pijem pri tom hektolitre kávy.

 

Trochu to teraz vyzerá, akoby ste nemali rada samotné nakrúcanie, čo je v prípade vašej profesie dosť povážlivé...

– Nakrúcanie je koncentrovaný stres a strach, ťarcha nesmiernej zodpovednosti za ľudí aj za výsledok. Som vtedy celé dni a noci preč od rodiny, väčšinou v špine a zime, sedím s mokrými, studenými nohami vo vetre, jem nezdravé hlúposti a zalievam ich hnusnou kávou, pričom ma bolí mozog z premýšľania, ako si poradiť s výzvami a komplikáciami, ktoré sa objavujú cirka každých tridsaťpäť minút. Častokrát treba riešiť vyhrotené situácie a z nich vyplývajúce vyhrotené emócie. Nakrúcanie proste treba iba prežiť.

 

Je zjavné, že máte svojich obľúbených hercov, často ste obsadzovali nebohého Ivana Palúcha, opakovane sa vraciate k Markovi Igondovi. Často však siahate aj po neopozeraných tvárach. Ako si vlastne vyberáte hercov?

– Ivan Palúch pre mňa mnoho znamenal a stále znamená. A chýba mi, naozaj veľmi! Marko je herec, ktorý verí v každý film, čo so mnou nakrúca, a to je naozaj dôležité. Vždy keď je to možné, obsadzujem bez kastingu, lebo kastingy neznášam, trpím pri nich viac ako kastovaní herci, pripadám si ako kat. Keď už mám herca vybraného, postavu hľadáme spolu, rozprávame sa o nej. Ak je na to čas, pred nakrúcaním prebehnú čítačky. Je výborné, keď herci filmu uveria a cítia sa ako spoluautori svojej postavy.

 

Popri piatich celovečerných filmoch pre kiná, ktoré ste natočili, vás ako každého tvorcu sprevádzajú aj nerealizované témy – Jaskyňa, postavy Žofie Bosniakovej, Milana Rastislava Štefánika. Ponechávate si ich ako možnosť do budúcnosti?

– Nie. Je to preč. Pamätám si, ako ťažko som prežívala, keď som ešte ako študentka nedostala na Cypriána dotáciu z ministerstva kultúry. Miloslav Luther mi vtedy na útechu povedal, že na celom svete sú tisíce výborných scenárov, ktoré nikdy nikto nenakrúti. To bol klinec do mojej čerstvo ohobľovanej rakvy. Mala som potom takú hlbokú depresiu, že som týždeň chodila ako mátoha a bolo mi na umretie. Boli to prehnané emócie, ale tie k tomu asi patria.

 

Režisér je do veľkej miery závislý od producenta, vy sama ste si vyskúšali viacerých – od vlastného manžela po „starých profesionálov“. Ako vidíte producentské prostredie na Slovensku?

– Verím, že svetlou budúcnosťou našej kinematografie sú mladí producenti. Veľmi im držím palce. Sú jazykovo vybavení, draví, odvážni, odhodlaní. Bodaj by im ten zápal vydržal.

Témy viacerých svojich filmov ste spracovali aj literárne, v prípade Jánošíka to bolo dokonca úplne mimo filmovej tvorby. Čo vás k tomu vedie? A Jánošíka by ste nechceli aj sfilmovať?

– Chcela, ale to sa nikdy nestane (úsmev). Píšem preto, lebo mám vnútornú potrebu rozprávať príbeh. Písanie knihy je veľmi slobodný proces. Nevyžaduje si žiadny špeciálny priestor, nepodlieha finančným rozpočtom ani hodnotiacim komisiám. Môžem písať absolútne kreatívne. Oproti tomu každý film je v našich podmienkach vlastne jeden obrovský kompromis. Hovoríme si, často alibisticky, že keby sme mali viac peňazí, točili by sme lepšie filmy. Táto výhovorka v literatúre neplatí. Na dobrý román netreba nič, iba talent.

 

Zrejme najväčší ohlas zaznamenal váš predošlý film Únos. Očakávali ste to? Bola to aj motivácia, prečo ste prikývli na nakrúcanie Svine?

– Ak máte divácky úspech, ešte to neznamená, že ste nakrútili dobrý film. Ba obávam sa, že často to práve ukazuje, že to dobrý film nie je. Mám jeden kuriózny zážitok. Nakrúcam dokument o staručkých slovenských spisovateľoch, a keď som projekt prezentovala kolegom filmárom, dostala som od členky hodnotiacej komisie otázku, prečo si myslím, že by to ľudia chceli pozerať. Stratila som vtedy reč. Únos ľudia pozerať chceli. Vlastne suploval hodinu dejepisu a podnietil v mladých ľuďoch záujem o vlastné dejiny. Myslela som si, že tento žáner už nikdy nenakrútim, a tešila som sa z toho. A vidíte, prišla Sviňa. Doslova prišla.

 

Čítate recenzie svojich filmov?

– Nikdy. Ani nadpisy.

 

Raz ste mi povedali, že nemáte rada, keď sa v diskusiách vyčleňujú „ženské režisérky“. Môžete nejako rozviesť tento svoj postoj?

– Oscary ani České levy ani Slnká v sieti nie sú špeciálne pre mužov režisérov a ženy režisérky, čo je pochopiteľné. Film je film, buď je dobrý, alebo nie, a je úplne jedno, akého pohlavia je autor. Nemám rada ani všelijaké tie špeciálne ankety pre podnikateľky a Slovenky a podobne, evokujú mi paralympiádu. Byť ženou predsa nie je hendikep, veď polovica všetkej populácie na zemeguli sú ženy.

 

Vedeli by ste charakterizovať sama seba ako režisérku?

– Podľa mňa mi neprislúcha vykladať svoje filmy, nebola by to ani presná, ani pravdivá charakteristika. Opätovne sa vraciam k motívu času a premeny človeka, jeho náboženského zadefinovania sa, religiózneho uchopenia pravdy. Moje posledné dva filmy môžu pôsobiť ako symboly politického svedomia našej doby.

 

V roku 2016 ste v jednom rozhovore povedali: „Viem, že na svete sú problémy, a rozumiem, že niekto o tom točí, ale ja to nebudem.“ Po Únose a Svini mi to k vám akosi nesedí. Zmenil sa odvtedy váš uhol pohľadu na tieto veci?

– Nie. Stále si myslím, že nie som povolaná ani vyvolená. Tie dva filmy sa mi proste stali. Oba scenáre som písala večer, keď celý dom zaspal. Po polnoci som zakaždým nadobudla presvedčenie, že sú so mnou na gauči duchovia zavraždených.

 

Témy Únosu a Svine sú politické. Pomohlo vám pri nich niekdajšie štúdium politológie alebo ste sa od neho už úplne odstrihli?

– Bez štúdia politológie by som ich vôbec nenakrútila. Keď sa päť rokov dennodenne pohybujete v terminológii politických vied, stane sa pre vás praktické politické dianie čitateľným, dokážete ho definovať a vykladať.

 

Pri Únose ste spracúvali udalosti staré zhruba dvadsať rokov, pri Svini je prepojenie so súčasnosťou bezprostredné. Bol to pre vás rozdiel?

– Hlavný rozdiel bol v tom, že Sviňa je voľnou adaptáciou literárnej predlohy, konkrétne časti rovnomennej knihy Arpáda Soltésza, niektorých jej línií. Pri písaní scenára som sa v opise postáv, ich pomenovaní a konaní snažila veľmi nevzdialiť od knižnej predlohy.

 

Podľa mňa máte originálny humor. Viete si predstaviť, že by ste natočili komédiu?

– Tisíckrát áno! Na svete je strašne veľa biedy a utrpenia. Nemali by naše filmy vlastne robiť ľuďom radosť?

 

Aké sú vaše najbližšie tvorivé plány?

– V septembri začneme nakrúcať spomínanú Slúžku. Literárna predloha je veľmi emancipované dielo a dúfam, že taký bude aj film, je to veľmi sľubné. Ide o príbeh nemanželskej dcéry chudobnej štiavnickej ženy, ktorú pošlú ako pätnásťročnú slúžiť do Viedne. Rozklad vzťahových štruktúr v bohatom meštianskom dome bude obrazom rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. A o rok ma čaká zimná rozprávka. Ak teda dožijeme...

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Miro Nôta

Je veľmi dôležité, aby veľké talenty neudusili už v zárodku

Priznám sa, že ponuka urobiť profilový rozhovor pre Film.sk ma prekvapila i potešila. Novinárčine sa už takmer nevenujem, ale v prípade Milana Lasicu, ktorý začiatkom februára oslávil 80 rokov, som veľmi rád urobil výnimku. Navyše, keď súhlasil, že sa budeme rozprávať výhradne o filme. Ale predsa len som si nemohol odpustiť úvodnú otázku o jeho mnohostrannej orientácii. Je humoristom, dramatikom, textárom, hercom, režisérom, dramaturgom, moderátorom, spevákom...

Čo z toho je vám najbližšie?

Najbližšou z týchto profesií je pre mňa humorista. Ale myslím si, že aj všetky ostatné spája práve humor. Vo všetkom, čo som robil, či som písal texty, alebo režíroval divadelné či televízne inscenácie, bol práve humor veľmi dôležitý, ak nie prvoradý. Takže toto je také moje „krytie“ pre spomínané množstvo profesií. 

 

Viackrát ste sa vyjadrili, že ako divák máte radšej film než divadlo.

Fanúšikom filmového umenia som od útleho detstva. Chodieval som ešte do niekdajšieho kina Liga v pasáži na Dunajskej ulici. Keďže to bolo po vojne, hovorili sme, že chodíme na bojové filmy. Pozeral som aj grotesky v kine Čas, počas vyučovania, musím povedať, a očarilo ma to. Odvtedy film ako divák stále viac a viac vyhľadávam. A prečo ma ako diváka viac baví film? Oproti filmu sa mi zdá divadlo nudnejšie, pravda, nechcem to generalizovať. Vo filme sa toho viac deje, keďže je tam viac možností. Ale ako herec mám divadlo, samozrejme, radšej ako filmovanie, pretože pre herca je nakrúcanie len čas čakania. A predovšetkým je to práca bez prítomnosti obecenstva, ktoré je pre mňa podstatné.

 

Aké indície, impulzy upriamia vašu pozornosť, aby ste si pozreli nejaký film?

Veľmi dôležité je pre mňa herecké obsadenie, niekedy aj režisér. Pretože existujú filmoví režiséri, ktorí sú rovnako populárni ako filmoví herci. Niekedy sa rozhodujem aj podľa toho, že si niečo prečítam a začne ma to zaujímať.

 

A váš divácky vkus? Aké filmy uprednostňujete?

Mám rád rozmanité filmy, nedá sa povedať, že by som sa špecializoval na nejaký žáner. Obľubujem, aby som to zhrnul pod jeden termín, špionážne filmy, pod ktoré zaraďujem aj bondovky. Ale mal som rád aj niektoré filmy Antonioniho, väčšinu diel Felliniho. Takže ani filmy, ktoré boli vysoko umelecké, náročné, ma nenechávali ľahostajným. Ale hádam najradšej mám filmy Woodyho Allena. 

 

Čo si myslíte o afére, ktorú znovuoživilo hnutie #MeToo a istý čas sa pre ňu zdalo, že Woody Allen možno už nikdy nenakrúti žiadny film?

K hnutiu #MeToo asi toľko: bojovať proti násiliu na ženách je, samozrejme, chvályhodné. Ale akonáhle sa z toho stane hnutie, čiže politika, často tento trend mnohým ľuďom ublíži alebo zničí kariéru – nespravodlivo. Ja, isteže, nevidím do toho, aké problémy mal Woody Allen. Viem, že sa ťahajú už dvadsať rokov, hlavne „zásluhou“ jeho bývalej manželky... Ale zdá sa mi na pováženie, prečo sa tie ženy, na ktorých sa páchalo násilie, ozývajú až po niekoľkých desaťročiach, prečo to neoznámili už vtedy.

Spomenuli ste, že máte rád bondovky. Ktorý z predstaviteľov agenta 007 je pre vás najideálnejší? A myslíte si, že by bolo správne, aby sa jeho novou predstaviteľkou stala žena?

Pre mňa je stále ozajstným 007 Sean Connery. Uznávam aj Rogera Moora, aj tohto posledného Daniela Craiga... Ale okrem toho, že Sean Connery bol prvý, má v sebe to, čo iní Bondovia nemali. A to je to, čo ja oceňujem – humor. Keby hrala tajného agenta nejaká pani či slečna Bondová, neviem, bol by to experiment. Možno by to vyšlo a viem si predstaviť aj niektoré herečky, ktoré by to mohli hrať. Ale keby som bol producent, považoval by som to za veľké riziko. 

 

Máte na konte stodvadsaťdva filmových a televíznych hereckých úloh, ak sa štatistiky nemýlia. Hrali ste pod vedením viacerých významných režisérov. Ktorý alebo ktoré z takého množstva titulov si najviac ceníte a prečo?

Predovšetkým ma šokuje to číslo, ktoré ste uviedli, lebo ja som si nikdy nerobil záznamy. Je to síce úctyhodné číslo, ale v našej profesii sa počty nekryjú s kvalitou. Často počujete vyjadrenia významných filmových hercov, že povedzme z tých päťdesiatich filmov, čo nakrútili, stoja za niečo dva-tri. Je to pravda a s tým sa dá ťažko niečo robiť. Pretože nikdy neviete, ako to s tým filmom dopadne, hoci si prečítate scenár – niekedy vznikne dobrý film aj z nepodareného scenára. A potom aj preto, lebo ide o profesiu. Herci pracujú, nemôžu celý život čakať na tie tri významné filmy. Pracujú ďalej a až čas ukáže, ktoré tri filmy sa stali naozaj významnými. 

 

Prvý raz ste sa objavili pred filmovou kamerou v roku 1961 v menej známej psychodráme Jána Lacka Vždy možno začať. A potom aj v ďalšom jeho filme, v komédii Výlet po Dunaji. Nie ste študovaný herec, ako prišlo k debutu pred filmovou kamerou?

S Julom Satinským sme robili od roku 1959 nedeľné predpoludnia vo vtedajšej Tatra revue. Tam chodili občas okrem mladých ľudí aj starší umelci, napríklad Ladislav Chudík, Ján Jamnický a prišiel tam aj režisér Ján Lacko. Pozval nás do pripravovaného filmu Vždy možno začať, dokonca nám dovolil urobiť dialógy do scén, v ktorých sme vystupovali. Následne nás obsadil do filmu Výlet po Dunaji, na ktorý mám nádherné spomienky – nie na film, ale na jeho nakrúcanie. Týždeň sme strávili na lodi na Dunaji a potom sme prežili týždeň v Budapešti. V tom čase sa nám zdalo, že sme sa ocitli na Západe. Premietali sa tam americké filmy, v divadlách sa uvádzali satirické protirežimové programy, niečo také, po čom sme my túžili alebo skôr sme o tom len snívali. S Lackom sme mali nakrúcať aj do tretice, keď pripravoval príbeh o podvodníkoch, ktorí chceli v Čachticiach točiť film o Alžbete Báthory (Odhalenie Alžbety Báthoryčky – pozn. red.). Samozrejme, boli sme nadšení, ten príbeh sa nám zdal úžasný. Ešte sme si hovorili, že to by bol film pre režiséra Monicelliho so Sordim a s Gassmanom. Tešili sme sa, až kým sme nedostali do rúk scenár. Zistili sme, že vďaka postupnému politickému uvoľňovaniu v tej dobe dostal príbeh nepríjemné politicko-satirické zafarbenie, a to sa nám nepozdávalo. Takže túto veľkú príležitosť sme režisérovi Lackovi a scenáristovi Filanovi odmietli. A myslím, že sme urobili dobre.

 

Spomínané roky právom nazývame „zlaté šesťdesiate“, keďže v tom období vznikli viaceré vynikajúce české i slovenské filmy. Ako ste túto „úrodu“ vnímali takpovediac v priamom prenose?

Bolo to naozaj skvelé obdobie, ktoré sa začalo pozvoľna po roku 1956, po pamätnom prejave Nikitu Chruščova na zjazde sovietskych komunistov, kde kritizoval obdobie a vládu Stalina. To bol signál na uvoľňovanie u nás najmä v kultúrnej sfére, ale v Maďarsku v oveľa tragickejšej podobe. Koncom 50. rokov vznikali v Prahe divadlá malých foriem, ktoré mali nasledovníkov po celej republike. Postupne sa pomery uvoľňovali, občas ich komunisti chceli priškrtiť, ale už sa to nedalo zastaviť, išlo to samospádom hlavne v druhej polovici 60. rokov. Zaujímavé je, že tieto zmeny sa nediali len u nás, ale aj v iných európskych a ďalších krajinách. Spomeniem len jeden taký prelomový fenomén – The Beatles v Anglicku. A zrazu sa aj Československo ocitlo vo svetovej pozornosti a to bola asi jedna z hlavných príčin, prečo to Rusi prišli v roku 1968 zatrhnúť. 

Na konci spomínanej dekády ste si zahrali jednu z hlavných úloh v nezabudnuteľnej snímke Juraja Herza Sladké hry minulého leta, ktorá však po niekoľkých projekciách putovala do trezoru. Prečo je tento film podľa vás taký výnimočný?

Ten film nezostarol. Má totiž v sebe, povedal by som, stále prítomného ducha mladosti, tým je neodolateľný. A myslím si, že to v ňom bude večne živé. 

 

V čase normalizácie ste mali vynútenú prestávku aj pred filmovou kamerou. Dostali ste napriek tomu nejaké zaujímavé ponuky, ktoré sa nezrealizovali?

No, ponuky najprv boli a potom už nie, keď sa rozchýrilo, že sa nesmieme nikde objaviť. Nikto však nepoznal hlavný dôvod, pretože nič nebolo na papieri, ako to už bývalo zvykom. Práve Juraj Herz nás chcel zasa obsadiť do komédie Buldoci a třešně. Mali sme aj s Julom Satinským hrať veľké postavy – bodyguardov mafiána v stelesnení Mariána Labudu. Lenže nám to zakázali, pretože sa filmovalo aj v Rakúsku a Taliansku, a povedali nám, že by sme tam zostali. Dodnes neviem, prečo komunisti chceli, aby sme zostali doma... (smiech) Atraktívna ponuka prišla od režiséra Ťapáka, aby sme hrali vo filme Pacho, hybský zbojník, kde sme spolupracovali na scenári a písali dialógy. Ale ani Ťapák nás nepresadil a nielenže nám zakázali hrať, ale nás ešte aj vystrihli z titulkov pri spomínanej spolupráci. Potom chcel Ťapák obsadiť Satinského do televízneho filmu Sváko Ragan, ale ani to sa nepodarilo. Ťapáka to veľmi škrelo a napokon nám ponúkol úlohy vo filme Stratená dolina. Vtedy mu nás síce povolili, no my sme odmietli...

 

Veď to je dosť zlý film...

No vidíte, asi sme nemali zlý vkus (smiech).

 

Po roku 1989 slovenský film takmer skonal. V tom období ste často filmovali v Česku. Ako ste vnímali tú domácu agóniu?

Bol som smutný, že sa na Slovensku nenakrúcajú filmy. Samozrejme, tie príčiny som nepoznal hlbšie. Viem, že okolo Koliby, ateliérov sa diali rôzne divné úkazy, privatizácie... Podrobnosti som nevedel. Vnímal som, že slovenský film prestáva existovať. Mrzelo ma aj to, že táto situácia akoby neprekážala slovenským divákom. Akoby sa vykašľali na slovenský film, na jeho existenciu, nevedno prečo. Ale napokon, ako som už viackrát povedal, slovenský film vstal z mŕtvych. 

 

A dnes? Čo vám prvé napadne pri pojme „slovenský film“?

Hneď mi napadne, že je v profesii veľa mladých ľudí, a aj to, že filmy nakrúcajú ľudia, ktorých ja už vlastne nepoznám. A ešte mi napadne, že v slovenskej kinematografii je zopár žien – režisérok i kameramaniek. 

 

Ktoré slovenské filmy vás v poslednom čase zaujali?

Aby som bol úprimný, viac ma zaujali dokumentárne než hrané filmy. Slovenské dokumenty sú vynikajúce. Spomenul by som napríklad film My zdes Jara Vojteka. Takisto ma pred viacerými rokmi očaril krátky film, ktorý nakrútil Juraj Lehotský a je o dvoch mužoch, ktorí pracujú v bratislavskom krematóriu (Pohreb je vlastne premiéra – pozn. red.). To je niečo také zábavné, že sa pamätám, že som hneď volal Jankovi Lehotskému a gratuloval mu, že má takého syna. No a práve Jurko Lehotský stále drží vysokú úroveň, hoci už nakrúca hrané filmy. Mám rád dokumenty, v ktorých je aj humor, pretože ten výpovede nespovrchňuje, ale prehlbuje, čo si mnohí zamieňajú. 

 

Prečo sa nedarí divácky obľúbenému žánru – komédii v súvislosti so slovenskými filmami? 

Každý hovorí, že Slováci sú vážnejší, baladickí, to som niekde čítal, ale myslím si, že to je pekná výhovorka, taká ušľachtilá, hej! Vraj sa zaoberáme iba vážnymi vecami, čo, bohužiaľ, nie je pravda. Pravda je taká, že nemáme scenáristov. Aj o divadle by sa mohlo povedať, že my sme tí recitátori, interpreti Hamletov, no ale máme Radošinské naivné divadlo, Klimáčkovo GUnaGU a ďalšie scény, ktoré sú založené na humore. Takže ak humor existuje tam, potom odpoveďou je, že pri filme sa o to nikto schopný nepokúša. 

 

Myslíte, že bude ešte dlho trvať, kým sa na Slovensku objaví taká silná režisérska generácia ako v „zlatých šesťdesiatych“, alebo to je už niečo neopakovateľné a skôr sa budú presadzovať silné umelecké individuality?

Viete, paradoxne, autokratický režim, akým bol komunizmus, mal aj svoje výhody. Napríklad to, že existovala cenzúra, bolo hrozné. Ale na druhej strane výhodou cenzúry bolo, že ste sa museli vyjadrovať kultivovanejšie – tak, aby neprišli na to, čo chcete povedať. Museli sa používať metafory, inotaje, skrátka básnický slovník. Nehovorím, že vďaka cenzúre, ale takto to fungovalo. Ale ani v 60. rokoch sa nezačínalo od nuly, nadväzovalo sa na obdobie pred rokom 1948, možno dokonca na 30. roky, istá kontinuita sa zachovala. Zrejme aj dnes mladí režiséri a režisérky v niečom nadviažu na Havettu, Jakubiska, Hanáka... chcel som povedať na celú plejádu režisérov, ale boli to predovšetkým títo traja. Či sa ešte niekedy objaví taká silná generácia? Neviem, ale ak príde, bude to nečakané, také niečo sa nedá naplánovať. A je veľmi dôležité, aby veľké talenty neboli udusené už v zárodku. To na Slovensku ešte stále hrozí. Bez ohľadu na to, že už nemáme komunistický režim. Pretože my nesieme s veľkou nechuťou, ak sa objaví niekto výnimočný (odmlka). Vidím, že so mnou súhlasíte. Ale to už je skôr otázka mentality národa.

 

Od roku 2005 ste prezidentom Art Film Festu. Prečo ste prijali túto funkciu a čím je pre vás zaujímavá?

Túto funkciu som prijal, keď ma oslovil Peter Hledík, ktorý založil Artfilm v Trenčianskych Tepliciach. Dostal sa vtedy do dosť zložitej finančnej situácie, z ktorej nevedel, ako ďalej, a oslovil podnikateľa Jána Kováčika, či by nepomohol s oživením festivalu. Keď mi ponúkli spomínanú čestnú funkciu, rád som ju prijal, lebo film som mal vždy rád. No a tak som rokmi Artfilmu akosi prischol. Už som párkrát rozmýšľal, že by bol najvyšší čas ma vymeniť. Ale zdá sa, že nad touto výmenou nerozmýšľal ešte nikto iný, iba ja. 

 

Festival vznikol a viacero rokov sa konal v Trenčianskych Tepliciach, od roku 2016 je prítomný v Košiciach. Ako vnímate jeho pôsobenie v kontexte slovenskej kultúry?

Myslím si, a nie preto, že som jeho prezidentom, že je najdôležitejším filmovým festivalom na Slovensku. Samozrejme, bola by hlúposť porovnávať ho napríklad s berlínskym festivalom alebo aj s Karlovými Varmi. Náš festival sa nazýva Art Film Fest a to už dosť napovedá o jeho obsahu, že sa bude zaoberať viac filmami ako spoločenskými udalosťami okolo nich. Takže nečakáme skvostné recepcie na spôsob Cannes alebo Benátok. Očakávame divákov, ktorí majú radi film a pre ktorých filmové umenie čosi znamená. A myslím si, že to sa nášmu festivalu darí čoraz viac.

 

Aký by bol pre vás ideálny model festivalu v domácich podmienkach?

No, že sa na ňom bude objavovať čoraz viac slovenských hercov, ktorí hrávajú vo filmoch, niektorí sú takmer výlučne filmoví herci. Očakával by som, že ich záujem o tento festival bude ešte väčší ako doteraz. 

 

Koho by ste chceli ešte privítať a odovzdať mu Hercovu misiu?

(Smiech) No, ak by bola taká možnosť, veľmi rád by som v Košiciach privítal Angelinu Jolie. Bol by som ju ochotný sprevádzať po celý čas jej pobytu na festivale. Angelina je veľmi krásna, nádherná žena, výborná herečka, jednoducho pravá filmová hviezda. Také už dnes, povedal by som, vymierajú. Pretože naozajstné hollywoodske hviezdy, ktoré tak boli označované, sú už preč. Generácie Gary Cooperov a Clarkov Gablov už nie sú. Dnes poznáme iné typy hercov, ktorí sú v každom filme iní. Predtým vystupovali herci, ktorí sa javili ako stále rovnakí. Tak ako povedal slávny režisér Sergio Leone, charakterizujúc filmové herectvo Clinta Eastwooda: „Clint Eastwood má dve herecké polohy – s klobúkom a bez klobúka.“

 

Nemáte v šuplíku námet na dobrú komédiu? Ako scenárista a možno aj režisér?

Nemám. Už som sa rozlúčil s tým, že by som niečo urobil pre film. Námet nemám a režírovať by som sa už asi neodvážil, teda film, to je veľmi náročné. Divadlo ešte zvládam. 

Peter Nágel, umelecký riaditeľ Art Film Festu Košice
foto: Ctibor Bachratý, archív SFÚ/Milan Kordoš (2)