Omilostenie od minulosti

Koprodukčný film poľského režiséra Jana Jakuba Kolského Milosť je filmom-pomníkom i filmom-terapiou: pomníkom statočnosti jeho starých rodičov a terapiou prekonávajúcou osobnú i kolektívnu traumu rodinnej histórie a poľských povojnových dejín. Príbeh je inšpirovaný tragickým osudom režisérovho strýka, vojaka Krajinskej armády Wacława Szewczyka, zvaného Odrofúz, ktorého v roku 1946 zavraždila komunistická tajná polícia, a aby sa ubezpečila, že nepriateľ nového režimu je definitívne zneškodnený, opakovane otvárala jeho hrob.

Tému poľského povojnového antikomunistického odboja socialistická historiografia takmer celkom obchádzala. V umení sa jej ako jeden z mála venoval Jerzy Andrzejewski v románe Popol a diamant, ktorý vyšiel roku 1948 a podľa ktorého o desať rokov neskôr nakrútil Andrzej Wajda rovnomenný film. Po roku 1989 sa táto kapitola dejín stala predmetom nového historického výskumu i verejných debát. Dnes vieme, že na poľskom území, po vojne zmietanom bojmi protichodných síl, zahynulo vyše 30-tisíc členov antikomunistického odboja, 79-tisíc ľudí zatkli, mnohých z nich transportovali do Sovietskeho zväzu, 5-tisíc bojovníkov odsúdili na smrť a polovicu z nich aj popravili. V súčasnej poľskej spoločnosti žije kult takzvaných „prekliatych vojakov“ ako hrdinov boja za slobodu a nezávislosť Poľska, podporovaný politickou pravicou. Ozývajú sa však i hlasy volajúce po demytologizácii dejín a prehodnotení činnosti bývalých členov Krajinskej armády, z ktorých viacerí sa dopúšťali nielen hrdinských, ale aj brutálnych činov na civilnom obyvateľstve. Kolského film sa celkom dištancuje od jedného i druhého výkladu osudov prekliatych vojakov, necháva vojnového hrdinu počas celého deja ležať mŕtveho a snaží sa cez prizmu osobných a rodinných spomienok tlmočiť univerzálne témy ľudskej dôstojnosti, vzájomnosti a schopnosti dať stigme minulosti nový zmysel.

Rozprávanie preto zámerne rezignuje na explikáciu zložitých historických súvislostí, vystačí si s ich náznakom. Príbeh päťstokilometrovej cesty starých rodičov Hany a Jakuba s mŕtvym synom v truhle rámcuje sčasti autobiografické rozprávanie samotného autora, ktorý v sérii nechronologických spomienok, vizualizovaných ako zábery z rodinného filmového archívu (na 16-milimetrovú kameru ich nakrútil sám Kolski), líči svoje narodenie, detstvo a dospievanie. Narodil sa desať rokov po strýkovej smrti a od chlapčenských čias bol bojovým i vlasteneckým výcvikom vedený k tomu, aby zaujal jeho miesto. Kolského vlastné spomienky, odľahčené humorom a ostalgicky štylizované, plynule prechádzajú do rodinných spomienok na povojnové udalosti a prestupujú príbeh starorodičovskej kalvárie, počas ktorej sa prostredníctvom fyzickej námahy v neraz extrémnych podmienkach stáva ich žiaľ zo straty syna priam symbolickým bremenom (ťahanie a tlačenie truhly či jej zachraňovanie z divokej vody). 

Tento proces Kolského narativizácie traumy je vskutku terapeutický: je pokusom o prepísanie minulosti (v skutočnosti totiž nádej na synov dôstojný pohreb zostal len nenaplnenou túžbou rodičov), o jej uzatvorenie v kruhu (rozprávanie rámcujú dve správy: o smrti syna na začiatku a o narodení vnuka na konci) aj pokusom o udelenie zmyslu tejto tragickej minulosti. Pohrebný obrad má byť tým, čo mŕtvemu synovi symbolicky prinavráti slobodu. Kolski aj jeho postavy kladú zvláštny dôraz na zmysel symbolov, ktorých význam sa vyjavuje v priebehu ich putovania príbehom (chlieb, parabelum, celta, kríž, lesné zvieratá...). Najvýraznejším z týchto symbolov sú čižmy, ktoré Jakub dostal od svojho veliteľa na východnom fronte v prvej svetovej vojne, daroval ich synovmu spolubojovníkovi, z ktorého sa stal zradca, a potom ich obul mŕtvemu synovi, aby ich následne posunul nemeckému vojakovi na úteku Jürgenovi, ktorý v nich zahynul tiež. „Putovné“ čižmy, symbol cesty, vojenskej cti i prenosu skúsenosti, skončili medzi ostatnými rekvizitami minulosti v starorodičovskej kôlni, ich zmysel však pretrval. Rovnako pretrval aj zmysel symbolov poľskej filmovej školy, ktorých ozvenu Kolski prináša vo svojom filme: prevrátený krucifix pripomenie slávnu scénu z Wajdovho filmu Popol a diamant, Jakubova posledná jazda na bielom koni zase film Lotna toho istého režiséra.

Pátos týchto symbolov je zámerný a zjavný, ale na rozdiel od niektorých dialógov medzi Hanou a Jakubom len málokedy silený. Kolskému sa totiž darí vyvážiť ho zmyslom pre absurditu a surreálno (skvelá je najmä scéna Jakubovej spovede kňazovi, ktorý po porážke nevie rozprávať, i Hanin očistný smiech v iglu). Práve v tomto krehkom balanse funguje zmysel Kolského filmu ako pomníka skutočných hrdinov aj ako privátnej i kolektívnej terapie, ktorá môže udeliť omilostenie od minulosti.

Milosť (Ułaskawienie, Poľsko/Česko/Slovensko, 2018) RÉŽIA A SCENÁR Jan Jakub Kolski KAMERA Julian Kernbach STRIH Konrad Śniadi HUDBA Dariusz Górniok HRAJÚ Grazyna Blecka-Kolska, Jan Jankowski, Michal Kaleta MINUTÁŽ 100 min. HODNOTENIE *** a pol  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 1. 2020

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: Sentimentalfilm

Nie je to gej film. Je to život. Láska

Xavier Dolan sa svojím novým filmom Matthias a Maxime vracia do Québecu a opäť prichádza s intímnym príbehom priateľstva. 

Ako Dolan uviedol v krátkom texte k filmu, príbeh rozpráva sčasti o tom, ako si po dvadsiatke našiel partiu kamošov a znamenalo to pre neho viac než umenie či jeho práca. Priznal aj to, že sa chcel vrátiť ku queer tematike po tom, čo ho hlboko zasiahli filmy ako Daj mi tvoje meno či Boy Erased, v ktorom hral a pri jeho nakrúcaní začal pracovať na scenári. Neskôr po premiére filmu o ňom Dolan povedal: „Nie je to gej film. Je to život.“ Podľa režiséra ani pri heterosexuálnych romanciach nikto neprízvukuje, že sú heterosexuálne alebo že v nich ide o heterosexuálnu lásku. „Je to láska.“

Hoci Dolan vo filme Matthias a Maxime zachoval svoje štylistické postupy, na rozdiel od jeho skorých filmov mu až na pár momentov chýba výbušná vzdorovitá energia a nahrádza ju kontemplatívna introspekcia.

Matthiasa (Gabriel d’Almeida Freitas) nám Dolan predstavuje ako zabezpečeného právnika, ktorého čaká v práci povýšenie a doma priateľka (Marilyn Castonguay). Napriek tomu, že ide o malú rolu, je jej postava dobre vybudovaná. Nie je to nevedome podvádzaná priateľka; máme pri nej pocit, že skôr dáva svojmu partnerovi priestor, aby sa pred ňou odhalil – tento moment však nikdy neuvidíme. Matthiasov najlepší priateľ Maxime (Xavier Dolan) tvorí voči nemu protipól „normy“ tridsiatnika. Pracuje ako barman v South Shore Dive a stará sa o matku. Dolan sa ani v tomto filme nevzdal nevyčerpateľnej archetypálnej témy boja medzi matkou a synom. Abstinujúcu, no stále nestabilnú ženu opäť stvárnila režisérova múza Anne Dorval. Ich vzťah sa zmieta v pokusoch o nežnosť, zmier i ľútosť, no tie sa vzápätí menia na výbuchy hnevu z nahromadených krívd. Austrália, kam sa Maxime chystá, predstavuje únik pred týmto toxickým vzťahom a jeho odchodom je film zároveň členený. 

Odpočítavanie dní do odchodu vyvoláva podvedomý tlak na rozuzlenie filmu a na otázky týkajúce sa identity, nielen v zmysle sexuality. Ide aj o uvedomenie si dospelosti s príchuťou zodpovednosti a o obavy zo zásadnosti rozhodnutí. Týka sa to neskorého coming-outu oboch priateľov, ale aj zvláštnej atmosféry, ktorá na nás dýchne, keď sa pozeráme na skupinové scény kamarátov, či už na víkendovom výlete, alebo pri rozlúčkovej párty s Maxom. Žiaria dialógmi vycibrenými v scenári aj improvizáciou, z ktorých napriek tomu dýcha autentickosť. Pocítime pri nich akýsi zvláštny smútok. Je jasné, že postavy sa zotrvačne prekárajú už roky v tých istých slovných hrách, rituáloch a vtipoch. Kamera sa od nich neustále rýchlym pohybom vzďaľuje a zase sa k nim približuje, otvára priestor alebo naopak vyvoláva stiesnenosť. Skupinové scény sú tak plné pohybu a dynamiky. Živou postavou je mladšia sestra jedného z kamarátov Erika (Camille Felton). Dievča z generácie, ktorá už queer témy vníma skôr ako svoju druhú prirodzenosť, vyvolá svojím konaním v hlavných postavách zmätok v citovej rovine, no zároveň ohrozuje aj ich dovtedajší život a priateľstvo. Od momentu, keď ich toto dievča nakrúti na kameru v jedinom bozku, postavy strácajú pevnú pôdu pod nohami, hoci to bol bozk zdanlivo nepodstatný, od ktorého nás režisér navyše „odstrihne“ práve v okamihu, keď sa majú pery mladých mužov dotknúť. 

Dolan opäť pracuje so zaužívanými štylistickými prvkami, ako je snímanie postáv odzadu, v dôsledku čoho pociťujeme ich uzavretosť a osamelosť, či odopieranie očného kontaktu – pohľady postáv smerujúce nadol alebo odvrátené k symbolickým rekvizitám. Od filmov Mami! alebo Je to len koniec sveta sa snímka Matthias a Maxime veľmi líši použitou farebnou škálou: tá sa pohybuje v pastelových tónoch, v ktorých hrá výrazný part modrá. 

Zaujímavý je prístup, akým Dolan pracuje s postavami po tom, čo sa pobozkajú: každú skúma izolovane. V prípade Maxima je tento postup nosný možno aj preto, že sa môže oprieť o spomínaný toxický vzťah s matkou. Jeho postava je prehĺbená aj tým, že jej Dolan dodal zvláštnu krehkosť a zraniteľnosť. Max je poznačený veľkým materským znamienkom krvavej farby, ktoré sa začína pri oku a pokračuje na líci –priťahuje pohľady, vyčleňuje z davu. V kruhu kamarátov je Max rovnocenným a vždy s láskou prijímaným členom partie až do momentu, keď ho práve Matthias označí za Škvrnu. Kým sa dostaneme k úpätiu tohto dramatického vrcholu, v rámci ktorého nakoniec dochádza medzi postavami k chvíľkovému vzplanutiu, musíme paralelne s Maxovým životom sledovať celkom nezaujímavý príbeh Matthiasa, ktorého strach zo straty bezpečnej životnej pozície je nám jasný od začiatku. Dolan nám neumožní pochopiť ich priateľstvo – na to jeden detský obrázok nestačí. Ťažko tak s nimi vieme precítiť stratu či zmenu toho stavu. Matthiasovu pasivitu síce možno vnímať ako bojkot Maxovho odchodu, no napriek tomu je v závere ťažké brať ich milostnú romancu ako happy end. 

Zdá sa mi, že tu Dolan predsa len ponechal priestor na tragikomédiu, a s tým pocitom som schopná brať tento film ako autentické dielo, ktoré zachytáva zložité obdobie medzi mladosťou a „dospelosťou! s nuansami toho, čo sa stať mohlo, ale nikdy sa nestalo. 

Matthias a Maxime (Matthias et Maxime, Kanada, 2019) RÉŽIA, SCENÁR, STRIH Xavier Dolan KAMERA André Turpin HUDBA Jean-Michel Blais HRAJÚ Xavier Dolan, Gabriel D'Almeida Freitas, Harris Dickinson, Anne Dorval, Pier-Luc Funk, Christopher Tyson MINUTÁŽ 119 min. HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 2. 2020

Barbora Námerová, scenáristka
foto: ASFK

Vyššia karta berie

Film Srdcová kráľovná dánskej režisérky May el-Toukhy, ktorý otvoril šiesty ročník prehliadky severských filmov Scandi, prináša na prvý pohľad už mnohokrát spracovaný motív ľúbostného vzťahu zrelej ženy a dospievajúceho mladíka. Napriek povedomej zápletke však ani zďaleka nejde o iniciačný film, ale o rodinnú drámu, kde proti sebe stoja inštinkty a pravidlá, emócie i morálka a ktorá priamo, takmer až neľútostne kladie otázky o autorite, moci a ich zneužívaní. 

Päťdesiatnička Anne má podľa všetkého šťastný a naplnený život. Je úspešnou právničkou, veľmi zameranou na vlastnú prácu, ktorá háji a ochraňuje práva zneužívaných či týraných detí a žije v hojnosti s manželom a dvoma dcérkami. Keď sa do jej domácnosti prisťahuje mužov syn z prvého manželstva, sedemnásťročný Gustav, ktorý na zabehnutý režim rodiny reaguje adolescentnými skratmi a prekračovaním hraníc prijateľného správania, Anne k nemu pristupuje najskôr chápavo i profesionálne a potom čoraz intuitívnejšie. No až konfrontácia s Gustavovou sexualitou v nej nanovo aktivuje jej vlastnú pudovosť.

V prvej polovici filmu je Srdcová kráľovná predovšetkým portrétom ženy, ktorá neodolá pokušeniu: odhodí roly manželky, matky, právničky, ktorými doteraz žila, a začína sa riadiť inštinktom. Spočiatku s ľahkým znepokojením a potom čoraz samozrejmejšie ide za svojou túžbou a oddáva sa jej. Napokon, Gustav je takmer plnoletý, sexuálne už celkom skúsený a ich pomer je dobrovoľný... aj keď iba zdanlivo: predchádzala mu výstraha, že ak sa nezačne zapájať do rodiny, hrozí mu konfrontácia s políciou. Priame zobrazenie tohto vzťahu počíta s vyvolaním diváckej vizuálnej rozkoše, v dôsledku ktorej je milencom možné najskôr viac či menej držať palce, hoci dobre vieme, že ich vzťah nie je v poriadku a predovšetkým dospelá a zákonmi poučená Anne ním riskuje veľmi veľa.

Film sa opiera predovšetkým o herecké výkony – a tie sú naozaj mimoriadne –, no jeho rafinovanosť spočíva aj v kamere a v spôsobe snímania: Srdcová kráľovná je nakrútená výsostne zo ženskej perspektívy. To neznamená, že by hlavná postava zaberala celý filmový priestor, no jeho štruktúrovanie veľmi presne odhaľuje, ako Anne vidí svet, ako sa ho zmocňuje a ako sa k nemu vzťahuje – čomu prikladá význam, na čo má dosah, kde dokáže uplatniť svoju moc a kde, naopak, zlyháva. Intímne alebo harmonické situácie s rodinou sníma kamera zväčša v polocelkoch či v neutrálnych celkoch, vyvolávajúcich dojem mierneho odstupu. Zábery z práce a najmä tváre mladých žien, obetí násilia, vidíme, naopak, v užších záberoch, v polodetailoch až detailoch, pričom sama Anne je snímaná z väčšieho odstupu a z podhľadu. A napokon veci, nad ktorými Anne nemá kontrolu, zostávajú takmer výlučne v diaľke, vo veľkých celkoch, často dokonca za sklom. 

Dôsledná práca so záberovaním a zároveň obrovský dôraz na hereckú akciu tak môže u divákov vyvolať zvláštne kolísanie medzi subjektívnym pohľadom a chladným, trochu vecným pozorovaním hlavnej postavy. Ak sa aj spočiatku do Anne dokážeme vžiť alebo sa emocionálne zaangažovať na tom, čo práve prežíva, v druhej polovici filmu – po jej obrate o stoosemdesiat stupňov a doslova predátorskom uchvátení moci – je to omnoho ťažšie. Nie náhodou na nás vtedy číha aj omnoho viac detailov a polodetailov jej tváre, konfrontačnej, útočnej a nedostupnej zároveň. 

Scéna, kde sa Anne manželovi k pomeru s Gustavom najskôr prizná, no vzápätí priznanie poprie, prevráti ho a vysmeje, aby až do konca filmu ostala takmer stále uzavretá v pancieri svojej autority, je ústredná z viacerých dôvodov. Nielen preto, že sa v nej definitívne prevráti naruby vzťah Gustava a Anne i naše vnímanie tejto ženskej postavy, ale aj preto, lebo realitu a pravdu začína od tejto chvíle určovať nie to, čo sme videli, ale autorita a moc. Obhajkyňa obetí sa ocitá v role tých, pred ktorými svojich klientov tak zanietene bránila. 

Bolo by veľmi ľahké postavu Anne jednoducho odsúdiť, no nemyslím si, že je to správny kľúč k jej uchopeniu. Oveľa väčšou výzvou je zamerať sa na to, ako dochádza k jej „prerodu“. Je za ním len strach a zbabelosť? Alebo aj to, že jej vlastná sestra ju odsúdila bez vypočutia, či to, že Gustav porušil pravidlá intímnej dohody? A akú rolu zohrala v Anninom a Gustavovom príbehu jej vlastná tendencia prekračovať hranice a pravidlá, ktorú sme spočiatku mohli vnímať ako sympatickú? A celkom na záver: vymaže jedno fatálne zlyhanie všetku predtým správne poskytnutú starostlivosť a pomoc?

Aj vďaka týmto nástojčivým otázkam je pre mňa Srdcová kráľovná jedným z najznepokojivejších filmov o súčasnej morálke, profesijnej etike a pochopiteľných či aspoň zrozumiteľných ľudských slabostiach. 

Srdcová kráľovná (Dronningen, Dánsko, 2019) RÉŽIA May el-Toukhy SCENÁR May el-Toukhy, Maren Louise Käehne KAMERA Jasper J. Spanning STRIH Rasmus Stensgaard Madsen HRAJÚ Trine Dyrholm, Gustav Lindh, Magnus Krepper MINUTÁŽ 127 min. HODNOTENIE  ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. 1. 2020

Mária Ferenčuhová
foto: Film Europe

Bratská odysea

Aj keď termín „nemecká komédia“ sa trochu vzpiera zabehaným názorom na zmysel Nemcov pre humor, ľady sa lámu i tu. Stačí si spomenúť na nezabudnuteľného Toniho Erdmanna (2016), nedávny komediálny príspevok 100 vecí (2018) alebo starší Good bye, Lenin! (2003) a máme jasno. Nemci natáčajú komédie s čoraz výraznejšou bravúrou. 

Film 25 km/h nevybočuje z osvedčených príbehových vzorcov. Dvaja bratia, Christian a Georg, sa po dlhom čase stretávajú na otcovom pohrebe a hneď sa do seba pustia. Georg bratovi spočíta všetky hriechy bez ohľadu na smútiacich: vykašľal sa na ženu i syna, odišiel do Londýna za kariérou, ani len na pohreb neprišiel včas. Všetko má napraviť cesta k moru na starých motocykloch, v smútočných oblekoch, len tak, narýchlo a bez príprav. Je to cesta plná výmoľov a zákrut, na ktorej sa však urovná všetko, čo sa medzi nimi stalo. Zahrajú si futbal s Christianovým synom, ale návrat strateného otca sa nekoná. Vydarí sa iné, lebo totálny happy end je vždy nuda. 

Humor je slabou stránkou filmu. Príbeh má dostatočnú akceleráciu a napätie, aj dojme, ale smiechu je akosi poskromne. Prítomná chlapsky úsporná melodráma zrejme viac saturuje ženské než mužské publikum. Šancí na lepší výsledok bolo viac, nevyužitá ostala figúra po zuby ozbrojeného atletického súpera v pingpongu, s ktorým prehrajú oba motocykle. Keď sa neskôr rozhodnú pokračovať v ceste na motorkách, naháňa ich s vervou šialenca. Mohol ostať na plátne trochu dlhšie, nehovoriac o hviezde filmu Toni Erdmann, herečke Sandre Hüller. Tej sa ušla len vedľajšia, takmer nedôležitá postava. Film ostal kdesi na polceste, síce bavil, ale nedobavil.

25 km/h (Nemecko, 2018) RÉŽIA Markus Goller SCENÁR Oliver Ziegenbalg KAMERA Frank Griebe HUDBA Andrej Melita, Peter Horn PIESNE T. Rex, The Cure, Camouflage a i. HRAJÚ Lars Eidinger, Bjarne Mädel, Sandra Hüller, Alexandra Maria Lara, Franka Potente, Wotan Wilke Möhring MINUTÁŽ 115 min HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2020

Viera Langerová, filmová publicistka
foto: ASFK

Po druhýkrát do tej istej 

Všetko alebo nič, prvú sfilmovanú evitovku, videlo v roku 2017 len v slovenských kinách neuveriteľných 340 000 divákov, a ako vtedy bývalo zvykom, kritika si ten film schuti podala. Nezaslúžene, Všetko alebo nič bolo programovou romantickou komédiou. Jednoduchou, funkčnou, náramne som si ju užil v úplne zaplnenom kine, úprimne som sa smial. 

Príliš osobná známosť, druhá sfilmovaná evitovka, je iná. Vykročila síce po vyšliapanej cestičke, ale má čosi, čo Všetko alebo nič nemalo. Má ambície. Nie rovno umelecké, zas tvorcov neurážajme, ale ten film okrem toho, že chce baviť a zarobiť, akoby aj chcel čosi vypovedať. Nebanálnu životnú múdrosť, čo by sa dala vyšiť modrou bavlnkou na taký ten folklórny závesný obrus. Modli sa a šanuj, čo zarobíš, zavaruj, alebo také čosi.

Remeslo funguje, urazila ma idea, ktorej je to remeslo prostredníkom. Film je určený do česko-slovenskej distribúcie, a tak je do slovenčiny nadabovaný, čo nie je najšťastnejšie riešenie, ale dá sa. Aj herecké výkony sú viac-menej v poriadku, aj keď tu si film kradnú pre seba Eliška Balzerová a Predrag „Miki“ Manojlović, srbský herec, ktorého si môžeme pamätať z Kusturicových filmov. Hrajú zaľúbených seniorov a ich línia je to najlepšie z filmu. Dekoratívne vkusná, decentná, fajn. 

A tým sme s pozitívami skončili. Predstavme si film o domácom násilí, ktorý by hovoril, že ženy si za to môžu samy. To je mentálna výbava Príliš osobnej známosti, respektíve posolstvo, myšlienka, na ktorej to stojí. Nejde síce o násilie, ale o vzťahy, no tá paralela je presná. Film, čo vo mne prebudil nihilistu, mizogýna a mizantropa. Dobre im tak, chcelo sa mi zvolať. Ženy sú chudery, atribúty mužov. Keby to aspoň vtipné bolo, ale nie je, ako tá vagína, čo si ju jedna z hrdiniek permanentne máča v repíku, lebo jej ju chlap zodral. 

Príliš osobná známosť (Slovensko/Česko 2019) RÉŽIA Marta Ferencová SCENÁR Evita Urbaníková, M. Ferencová KAMERA Mário Ondriš STRIH Adam Dvořák HRAJÚ Petra Hřebíčková, Eliška Balzerová, Tatiana Dyková, Ľuboš Kostelný, Marián Mitaš, Janko Popovič Volarič, Branislav Trifunovič, Predrag „Miki“ Manojlovič a iní MINUTÁŽ 107 min. HODNOTENIE: * DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 1. 2020

Juraj Malíček (teoretik popkultúry)
foto: Continentalfilm

Tučný front odráža útoky

Krása je v oku toho, kto sa pozerá, povedal údajne Oscar Wilde a pred ním iste mnoho ďalších. Všetky telá možno zobraziť pekne i škaredo, citlivo aj hrubo, nežne či chladne. Na každé telo sa možno dívať s úctou. Hrdinky aj režisérky dokumentárneho filmu Plnotučná sebaláska to všetko vedia veľmi dobre. Riadiť sa tým je však iná vec. A práve preto sa ich film nezameriava len na to, ako tučné ženy vidia samy seba, ale aj – či najmä – na to, ako im v tom (ne)pomáha súčasný mainstreamový vkus, radikálne preferujúci štíhlosť. 

Obezitu možno, samozrejme, definovať ako metabolické ochorenie ohrozujúce jedincov bez ohľadu na ich rod. Keďže však Plnotučná sebaláska nespracúva túto tému zo zdravotného hľadiska (všetci tuční ľudia sú si vedomí rizík vyplývajúcich z ich stavu, zaznie vo filme), ale predovšetkým z hľadiska rodového, objavuje sa v nej aj feministická kritika patriarchálneho tlaku na ženy, aby „boli krásne“, či sklonu redukovať ženu na telo, zvlášť ak je toto telo neštandardné. 

Ide o aktivistický film, priamočiaro hlásajúci sebaprijatie. Zároveň však zostáva v prvom rade audiovizuálnym príkladom motivačnej literatúry s tak trochu instagramovou estetikou: je trošku povrchný, v podstate korektný a, žiaľ, aj dosť exploatačný. Strháva divácku pozornosť nahotou namiesto toho, aby viac preskúmal napríklad tlak vyvíjaný na prípadných partnerov či partnerky tučných žien. Aké je stáť po boku ženy, ktorá vníma samu seba ako umelecké dielo zvesené zo steny v galérii a odnesené do depozitu, pretože nezodpovedá dnešným štandardom krásy? „Tučný front“ síce odráža útoky mäkkosťou a efektne sa pritom vlní, no spoza neho vykukuje tak trochu zanedbaná téma tela, ktoré napriek komunite iných tučných žien vie byť občas až zúfalo osamelé. 

Plnotučná sebaláska (Fat Front, Dánsko, 2019) RÉŽIA a SCENÁR Louise Detlefsen, Louise Unmack Kjeldsen KAMERA Sine Vadstrup Brooker, L. Detlefsen HRAJÚ Marte Nymann, Helene Thyrsted, Pauline Lindborg, Wilde Siem MINUTÁŽ 127 min. HODNOTENIE ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2020

Mária Ferenčuhová
foto: Film Europe

Príbehy s otázkami

Nepokojný Blízky východ sa dnes ohlasuje takmer permanentne a situácia vyháňa z domov milióny ľudí a Západ jej čelí kombináciou dvoch nesúmerateľných postojov – strachu z masy nepredvídateľne sa správajúcich ľudí a zároveň túžby pomáhať im. 

Film dánskeho režiséra Nielsa Ardena Opleva Vidíš mesiac, Daniel stojí kdesi uprostred. Ukazuje brutalitu režimu vychádzajúceho z náboženských imperatívov. Režim ich presadzuje násilím, ale tak sugestívne, že sa do Islamského štátu začnú odrazu hlásiť aj švédske tínedžerky, nehovoriac o tisícoch uhranutých mladých mužov. Blízkovýchodná realita zaujíma aj hrdinu filmu, reálneho fotografa Daniela Rye Ottosena. Napriek varovaniam sa vydáva do Sýrie a tam ho zajmú vojaci Islamského štátu. Žiadajú obrovské výkupné, a keďže Dánsko nevypláca teroristov, rodina si musí poradiť sama. Asi je možné usúdiť, že je to film o rodinnej láske a pomoci atď. Tento melodramatický moment, ktorý k filmu patrí, si možno veľká časť divákov vychutná a emocionálne sa vloží do ťaživého Danielovho osudu. 

Film pracuje s jednoduchou deskripciou prípadu, sústreďuje sa na opis Danielovho oslobodenia a pomerov vo väznici. Logická odpoveď na otázku, prečo by sme mali masám utečencov pomáhať a otvárať im hranice, je podľa optiky filmu takáto: musia odtiaľ utekať, lebo je to teritórium plné strachu a hrôzy, ovládané psychicky narušenou bandou hrdlorezov. Kde sú dôvody obrovského záujmu dobrovoľníkov, teda nevieme, rovnako ako nevieme pochopiť, že Islamský štát boli mnohí ochotní brániť so zbraňou v ruke. Intelektuálna kompozícia, ktorú film zostavuje, nemá odpovede a vlastne sa ani na nič nepýta. Všetko je vecou naivity a brutality. Jednoduché delenie na dobrých a zlých nie je len rozprávkovým princípom, ale i podmienkou účinnej propagandy.

Vidíš mesiac, Daniel (Ser du månen, Daniel, Dánsko, 2019) RÉŽIA Niels Arden Oplev SCENÁR Anders Thomas Jensen KAMERA Eric Kress HRAJÚ Esben Smed, Anders W. Berthelsen, Toby Kebbell, Ardalan Esmaili, Sofie Torp, Sara Hjort Ditlevsen MINUTÁŽ 135 min. HODNOTENIE *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 1. 2020

Viera Langerová, filmová publicistka
foto: Film Europe