Namiesto ľahkých mravov našli ťažký osud

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Pokračujeme snímkou Spoveď (1968) Pavla Sýkoru – v decembri uplynie 90 rokov od jeho narodenia. 

Sýkora pôsobil najmä ako dramaturg a scenárista, ale pod niekoľko filmov sa podpísal aj ako režisér. V tejto rubrike sme sa mu venovali pred niekoľkými mesiacmi v texte o filmoch s „poštovou“ tematikou. Spoveď je však z iného súdka ako uštipačná miniatúra Pohľadnice (1966). Sýkora s kameramanom Mikulášom Fodorom v nej nazreli do intimity mladej ženy, ktorú okolnosti priviedli do väzenia. 

Odborný poradca filmu, psychológ Ján Sojka prezradil v knihe Rudolfa Urca Neviditeľné dejiny dokumentaristov, že pôvodne hľadali do snímky z prostredia väznice inú postavu – prostitútku. Pracovníci z nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých ich však upozornili na dievča, ktoré síce nemalo s remeslom nič spoločné, ale vymykalo sa stereotypným predstavám o trestankyniach aj citlivou povahou a vraj by mohlo byť pre filmárov zaujímavé. 

„Som nemanželské dieťa, otca vôbec nepoznám, matka, tá ma dala do detského domova, keď som mala dva roky. Mám ešte sestru, tú tiež skoro nepoznám,“ začína sa Lidina „spoveď“ hlasom mimo obrazu, v ktorom vidíme detail jej tváre a sprvu sklopený, potom blúdivý pohľad veľkých očí. Nasleduje záber, v ktorom desiatky mladých žien v rovnošatách so šatkou na hlave „napochodujú“ za masívnu bránu. Tá sa za nimi automaticky zavrie. O Lide sa najskôr okrem toho, čo o sebe prezradila v úvode, nič ďalšie nedozvedáme. V nasledujúcich minútach sa film sústreďuje na prostredie a jeho všednú každodennosť – nástup do práce, samotnú prácu či chvíle v kantíne, keď ženám naplnia ešusy. Scénou ranného vstávania, v ktorej nastane v izbe s vyše tuctom lôžok nenútená vrava („Holky, já vám měla sen…“), aj scénou hygieny v spoločnej umyvárni, spestrenou samopašným hudobno-tanečným číslom, evokuje film miestami skôr prostredie dievčenského internátu než väzenie. To pripomínajú v prvom prípade mreže v okne, cez ktoré ranný zhon sledujeme, po kúpeľňovej scéne zase nasleduje Lidino priznanie, že je vinná. „Je v tom kus originálnej grotesknosti – podať väzenie ako paralelu k dievčenskému internátu so všetkým, čo k tomu patrí,“ napísal o Spovedi Pavel Branko, podľa ktorého išlo nielen o mnohorozmerný a pôsobivý individuálny portrét, ale aj o výrazovo najzrelší sociálny dokument roku 1968, dielo s kvalitnou filmárčinou, v ktorom je dobre vybudovaná atmosféra.

Väzenské prostredie slúži Sýkorovi na to, aby ukázal vnútorný svet hrdinky, ktorá musela dospieť odkázaná sama na seba. Jej túžba po láske matky zostala nenaplnená, Lide chýba ktokoľvek blízky. Kým iné ženy udržiavajú kontakt so svetom za mrežami prostredníctvom listov, Lide nikto nepíše. A tak začne písať ona. Básne. Keď jej uplynie trest, opúšťa väzenie. Sama, v daždi, bez lásky, sprevádzaná iba clivým brnkaním hudby Ilju Zeljenku. Je odhodlaná byť lepšia, než bola jej matka.

Lidu nečakal návrat domov, vykročila do sveta bez domova, pomocnú ruku jej však podal, tak ako to rôznym spôsobom spravil pri protagonistoch viacerých svojich filmov, režisér Pavol Sýkora. „Domovom sa Lidke stala domácnosť Sýkorovcov. Bývala v ich rodine pol roka, pomaly sa zžívala s neobvykle vyrovnaným prostredím a to si zas pomaly zvykalo na jej návyky a slovník, kde sa sem-tam objavil aj vulgarizmus. Ale vzájomné porozumenie a obojstranná úcta urobili svoje. Lidka sa zamestnala vo filmovom štúdiu, pracovala ako asistentka strihu, začala navštevovať školu a urobila si maturitu. Vydala sa za kameramana a mali štyri deti,“ dokresľuje Rudolf Urc v Neviditeľných dejinách dokumentaristov neobvyklý happyend. Sýkora podľa neho uvažoval, že nakrúti pokračovanie Spovede, ale k tomu už nedošlo. Zomrel vo veku 38 rokov 13. októbra 1970. Jozef Bernát v Sýkorovom nekrológu vo Filme a divadle napísal, že snímky Vlado Marienka Jojo starý otec (1966), Malý gazda (1969), ABCD (1969), Brankár (1965) aj Spoveď sú nielen jeho najlepšími, ale sú aj trvalými hodnotami našej krátkometrážnej tvorby.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ