Fero Lipták

architekt, scénograf a výtvarník

Filmy sa u nás na dedine pravidelne premietali v stredu a v nedeľu. Bola to udalosť. Ako malý chlapec som videl animovaný poľský seriál Čarovná ceruzka. Boli to krátke príbehy chlapca, ktorý mal čarovnú ceruzku. Čo potreboval, to si nakreslil a kresbička ožila. Fascinovali ma možnosti takej ceruzky a túžil som ju mať. Moje sa stále lámali a vôbec tak pekne nekreslili. Závidel som tomu chlapcovi. Z kina som bežal domov, hneď som začal kresliť, a nič. Po rokoch som tú ceruzku objavil. To, čo nakreslím, môžem vidieť zhmotnené vo filme alebo na javisku. Žiaľ, moja ceruzka nemá tú schopnosť a kvalitu chlapcovej, ale vždy si na neho spomeniem. Film Človek obojživelník ma zasiahol tak, že v sobotu, keď som vliezol do vane, som skúšal, ako dlho vydržím pod vodou, vytriešťal som oči, šampón ma štípal a sem-tam som sa pokúšal nadýchnuť. Vyšiel som z vane a v zarosenom zrkadle som si pozeral za uši, či mi tam nenarástli žiabre. Do kuchyne som prišiel celý vyklepaný s červenými očami a mama zvažovala, či ma do kina ešte pustí. Všetko som silne prežíval a chcel som sa podobať na hrdinov filmov. Nebudem vám tu opisovať, čo všetko sa dialo po vinetuovkách či vojnových filmoch. Každý chcel byť kapitán Dabač. Sesternica skončila v lese priviazaná o borovicu a otec ju išiel vyslobodiť. Mala šťastie, že sme do nej nestrieľali šípy. O týždeň už hrala zdravotnú sestru, čo sa po filme Vlčie diery hodilo. Prišli čiernobiele filmy s Chaplinom, Frigom, Laurelom a Hardym, ale tam sme sa len rehotali na cudzom nešťastí. Na Veľkú noc ma naši aj s bratom prepašovali na dospelácky film o Ježišovi. V kine bola skoro celá dedina, všetci vyštafírovaní. Neskôr som zistil, že to bolo Pasoliniho Evanjelium podľa Matúša. Na strednej škole sme začali chodiť do filmového klubu a to už boli filmy, ktoré sa nedali aplikovať v praxi: Carmina burana, Viscontiho Gepard. Vysoká škola ma učila inému pohľadu na filmy. Časté návštevy filmového klubu, ale aj školských projekcií som vnímal ako študijný materiál k budúcej postave scénografa. Výtvarne výpravné filmy Zeffirelliho, Pasoliniho, Greenawaya, Tarkovského, Vláčila mi zostali v pamäti. So stratou detstva, fantázie a dnes pomaly už aj pamäti mi robí radosť filmová hudba, neviditeľní hrdinovia, ktorých dokážem počúvať v ateliéri až do noci: Hans Zimmer, Jóhann Jóhannsson, Hildur Guðnadóttir, Ludovico Einaudi, Danny Elfman. Tých filmov, čo by som mohol spomenúť, je veľmi veľa, ale priestoru je málo a nechcem nikomu ukrivdiť.