Jakubiskova revolučná snaha spraviť lepší koniec 

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy z aktuálneho televízneho vysielania. Dvojka RTVS uvedie v decembri film Juraja Jakubiska Dovidenia v pekle, priatelia (1990). 

Juraj Jakubisko patrí k vizuálne najkreatívnejším slovenským režisérom. „V jeho filmoch sa stáva nemožné možným a bez metafory a alegórie si nemožno predstaviť ani jeden z jeho titulov,“ sumarizujú Dejiny slovenskej kinematografieobrazotvornosť režiséra, označovaného aj ako „slovenský Fellini“. Snímku Dovidenia v pekle, priatelia z roku 1970 (dokončenú v roku 1990) možno označiť za burlesknú komédiu, v ktorej Jakubisko opäť úmyselne rozbíja klasické žánrové štruktúry a ktorá svojimi výrazovými prostriedkami vytvára spolu s filmami Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) pozoruhodnú trilógiu. Tieto filmy spája slobodomyseľná atmosféra 60. rokov, apokalyptické vízie ako zjavná reakcia na okupáciu Československa aj to, že na dve desaťročia skončili „v trezore“. 

Natáčanie sa začalo na jar roku 1968 a pokračovalo až do roku 1970, keď do kreatívneho procesu zasiahla normalizácia, film, ktorý vznikal v koprodukcii s Lichtenštajnskom a Talianskom, dostal „stopku“ a Jakubisko ho nestihol dokončiť. To talianskemu producentovi Morisovi Ergasovi nebránilo, aby dal filmu finálnu podobu bez súhlasu režiséra a uviedol ho na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1972. Ako napísal filmový kritik a teoretik Peter Mihálik, Ergas „svojvoľne strihovými zásahmi podstatne pozmenil celé myšlienkové vyznenie diela a režisér sa od tejto verzie verejne dištancoval“. Jakubiskovo vyjadrenie vtedy publikovali denníky Smena, Pravda či Rudé právo. Finálnu autorskú podobu dostalo dielo až po revolúcii, keď Jakubisko dokrútil k filmu s pôvodnými hercami niekoľko scén. Pred domácou premiérou v novembri 1990 uviedol snímku Dovidenia v pekle, priatelia mimo súťaže festival v Benátkach. 

Sujet filmu sa dá vyrozprávať niekoľkými vetami. Na odľahlom vidieckom sídle si skupinka ľudí žije tak trochu po svojom a snaží sa uchrániť od celosvetovej katastrofy. Založia si „rodinu“, oddávajú sa milostným či iným radovánkam, meditujú a pomedzi to neustále uvažujú o živote a smrti. K ústrednej trojici (Olga Schoberová ako Rita, Ján Melkovič ako jej snúbenec Petras a Nino Besozzi ako plukovník, ktorému patrí vidiecke sídlo a za ktorého sa Rita nakoniec vydá) sa neskôr pridávajú ďalší. Avšak ani táto komunita nie je imúnna voči diktátu moci. Prichádzajú nočné mory, začína sa budovanie záchrannej archy... Drevená alegorická archa sa stala symbolom dogiem politiky aj náboženstva. Ako napísal filmový kritik Jan Bernard, archa vás „spasí, nech to stojí, čo to stojí, aj proti vašej vôli“. 

Natáčalo sa v Liptovskom Jáne, na Štrbskom plese, v Žiarskej doline, Korytnici či Lakšárskej Novej Vsi, kde vznikol požiar a novopostavená archa zhorela. Hasičské autá boli síce pripravené, ale pre pieskové podložie nestihli oheň uhasiť načas. Väčšina scén bola už, našťastie, natočená. Scény, ktoré Jakubisko pridal v roku 1990, keď zasiahol aj do pôvodného scenára, pod ktorý sa podpísal spoločne s Karolom Sidonom, zaradil na začiatok a na koniec filmu. S dvadsaťročným odstupom v nich vidíme rovnakých hercov ako v pôvodnom materiáli; výsledný tvar intervencie v podobe dokrútok režisér priznáva a divák ich pozná, no primárne nejde o hercov. Spojenie režisérovej skúsenosti a výtvarného videnia (Jakubisko bol aj kameramanom filmu) z dvoch rôznych období však neprinieslo hľadaný súzvuk.„Akokoľvek film navonok pôsobí kompaktne, vo vnútri nevytvára kompaktný celok. Pôsobí ako dielo dvoch režisérov, hoci osoba tvorcu je totožná. Režisér pri spájaní dvoch časových pásem podľahol čaru a mágii Kulešovovho efektu, tvoreniu autonómneho filmového sveta, avšak vo vnútri mu toto spojenie nevyšlo,“ pomenoval problém Andrej Obuch a doplnil, že v dynamike narácie strácajú náhodné epizódne scény zmysel. 

Jakubiskov film je dieťaťom svojej doby – doslova a dopísmena. V dotočených scénach znejú repliky ako „utvorte koridor“ či frenetické „poďte s nami“. A Jakubisko svoj film dokončený po dvadsiatich rokoch venoval všetkým spolupracovníkom a hercom, ktorí sa jeho premiéry nedožili a už nikdy nepocítia na svojich pleciach ťarchu slobody.

Dovidenia v pekle, priatelia (r. Juraj Jakubisko, 1990) Dvojka 28. 12. 

Barbora Gvozdjáková
foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová, Vladimír Vavrek