Eugen Gindl (2. 2. 1944 – 14. 11. 2021)

S Eugenom Gindlom sme sa spolu s režisérom Jurajom Johanidesom stretli pred dvoma mesiacmi v klube Pod lampou. Chceli sme s ním predebatovať dokumentárny film, ktorý by mapoval jeho život a pracovné aktivity. Diskusia o filme, ktorý sa zatiaľ skladá z piatich kapitol, bola priateľská. Eugen navrhol ďalšie termíny a potom začal vysvetľovať, prečo sme sa stretli v malej záhrade klubu.

Všetky posedenia predtým organizoval v Lýceu, podniku neďaleko redakcie časopisu Kozmos, ktorému dlhé roky robil šéfredaktora. Stretával sa tam s kamarátmi, ale aj so štamgastmi z rôznych sociálnych vrstiev a viedol s nimi vášnivé rozhovory na rôzne témy. Eugena totiž zaujímalo všetko, ale hlavne vedel ľudí so záujmom počúvať a diskutovať. Vždy prejavoval veľkú empatiu k ľuďom aj ku krajine, po ktorej celý život najradšej chodil po vlastných nohách. Veril, že ju svojou trpezlivou prácou dokáže aspoň trocha skultivovať.

Prezradil nám, že v poslednom čase chodí do Lýcea sporadicky. Osadenstvo krčmy zaliezlo tak ako celá spoločnosť do svojich nedobytných názorových bunkrov a odmieta snahu o zmysluplný rozhovor. Eugen bol zo situácie sklamaný. Povedal, že bez poctivej diskusie sa z problémov, v ktorých sme sa ako spoločnosť a svet ocitli, nevyhrabeme. 

„Už nestačí vystavovať apelatívne výkričníky, už nestačí kričať, treba pátrať po príčinách tohto chaosu a predkladať múdre riešenia, ako vyriešiť ekologické a sociálne problémy, ktorým čelíme. Nemáme veľa času,“hovoril pokojným, ale rozhodným hlasom. Snažil sa o to celý život a slová, ktoré v posledných desaťročiach vyslovoval v množstve rozhovorov či komentárov novinách, sa ukazujú z pohľadu dnešných hrozieb prorockými.

Eugenov dar zvedavosti a schopnosti premýšľať v širších spoločenských kontextoch ho v 70. rokoch priviedol na dráhu reportéra. Pohľad na spoločnosť, ktorý prinášal v časopise Život, sa líšil od obvyklých ideologicky podfarbených príspevkov. Tie svoje písal pútavo, s citom pre živú reč. Ústrednými postavami jeho príbehov boli – ako ich nazýval – hrdinovia každodennosti. 

Pri svojej práci sa dostal k ekologickým témam, ale aj k športovcom, jaskyniarom či horolezcom. Množstvo príbehov, ktoré nazbieral, nenašlo pre zákaz uplatnenie. Iné pretavil do scenárov hraných alebo dokumentárnych filmov. Podľa scenára, na ktorom spolupracoval s Ondrejom Sliackym, vznikol film Vynes na horu svoj hrob (r. J. Zachar, 1979). Ako scenárista pracoval v 80. rokoch na televíznych filmoch Chuť vody, Celý svet nad hlavou a Hĺbkový rekord režisérov Stanislava Párnického a Petra Hledíka. 

Minulosť reflektovali filmy Právo na minulosť (1989) Martina Hollého a Keď hviezdy boli červené (1990) Dušana Trančíka, ekologické témy priniesli dokumenty Jána Piroha Smetisko (1980), Ťažké plechovky, kontrola, ľahký koniec (1980) či Malebná cesta dolu Váhom (1983) a záujem o ekológiu dokumentuje aj jeho účasť v iniciatíve a tvorbe zborníka Bratislava nahlas (1987). 

V roku 1989 bol členom koordinačného centra VPN a prvým šéfredaktorom novín Verejnosť. Neskôr viedol Stredoeurópske noviny a spoluzakladal asi najlepší ponovembrový časopis o spoločnosti OS. 

Ako scenárista spolupracoval Eugen aj na debute Martina Repku Návrat bocianov (2007) či na dokumente Jána Šudu a Mareka Šulíka Grimasy Friederiky Schüllerovej (2015). Zároveň našiel svoje miesto na literárnom poli. Vyšla mu zbierka básní Piknik na lietajúcom koberci (2005) a knihy Two up (2006), Čelom vzad, ozvena(2015), Svetobežník bez pasu (2018), Koloman Sokol (2020) či Zaživa v Tramtárii (2020). V roku 2013 Slovenské národné divadlo s úspechom odpremiérovalo jeho hru Karpatský thriller. 

Plánov mal ešte neúrekom, ale zdravotné problémy ho limitovali. Keď sme sa lúčili, Eugen skromne vyslovil obavu, či ho tým pripravovaným filmom nebude v mediálnom priestore trocha veľa. Uistili sme ho, že jeho je vždy málo, lebo pri každom stretnutí s ním sa človek tešil, že sa dozvedel niečo nové, niečo prehodnotil alebo prinajmenšom sa motivoval k ďalšej práci. Pri Eugenovi a jeho činorodosti mali ľudia občas pocit vlastnej nedostatočnosti. Pri bránke sa na nás usmial, zamával nám a odišiel. Vtedy sme ho videli naposledy. A zrazu je nás všetkých menej. Jeho myšlienky môžeme nájsť vo filmoch, článkoch a knihách. Treba ich len nájsť, lebo vždy platilo aj platiť bude, že Eugena treba čítať. Urobiť tento svet aspoň o kúsok lepším je už na nás, ktorí sme tu ostali. Keď sa budeme snažiť tak ako Eugen svojou celoživotnou prácou, možno sa nám to aj podarí. Nemáme veľa času. 

Marek Leščák, scenárista
foto: Mirka Cibulková