Olja Triaška Stefanović

fotografka

Pochádzam z iného kultúrneho zázemia, vyrastala a dospievala som na juhoslovanskej kinematografii, ktorá ma silno ovplyvnila v ďalšom vnímaní vizuálneho jazyka filmu. Do svojich devätnástich rokov som o slovenskej kinematografii nevedela veľa. Prirodzene som sa do nej začala ponárať koncom 90. rokov v prostredí bratislavských filmových klubov.

Na začiatku som hľadala to, na čom som bola zvyknutá z juhoslovanského filmu, ale slovenská kinematografia ma oslovila úplne inou a sugestívnou kamerou, intímnym rozprávaním o slovenskej náture, reáliami a lokálnymi špecifikami.

Prvý film, ktorý som videla, boli Obrazy starého sveta. Dušan Hanák v nich cez fotografické cykly významného fotografa Martina Martinčeka poukazuje na chudobu, starobu, úprimnosť, dušu človeka a na spomalenie času. Nič také som predtým nevidela. Doteraz je to pre mňa silný film.

Pri hľadaní samej seba a môjho smerovania, ma v čase, keď som prvýkrát videla film Záhrada režiséra Martina Šulíka, oslovil nie len poetickou kamerou a atmosférou, ale aj psychologickou analýzou človeka a návratmi k veciam v živote, ktoré sa zdajú jednoduché, ale ktoré nás formujú a v náročných situáciách nám pomáhajú.

Som fanúšikom slovenského dokumentárneho filmu a myslím si, že v regióne patria k najsilnejším, napríklad filmy od režiséra Marka Škopa Iné svety a Osadné či režiséra Petra Kerekesa, ktorého film Ako sa varia dejiny otvára cez kuchárske recepty a príbehy z kuchyne pamäť národov, ľudské tragédie, traumy z vojen a psychologicky analyzuje diktátorov.

Najsilnejšie filmové zážitky z posledného obdobia sú od režiséra Ivana Ostrochovského Kozaa Služobnici. Hrané filmy o reálnych ľuďoch, ich osudoch, ktoré sprevádzajú podmanivé, silné, zároveň surové vizuálne zábery.