20. česko-slovenská filmologická konferencia v Krpáčove

Symbolická trojka pre slovenský film

Rozhodne neplatí, že slovenský film to má za tri, v tomto roku si, naopak, zaslúži výbornú. V tejto chvíli môžeme nechať bokom, koľko a akých filmov u nás vzniklo, pretože slovenský film netvoria len filmy, ale aj diváci, publicisti, kritici, teoretici, všetci tí, ktorí vytvárajú živý priestor diskusie o slovenskom filme a tak nielen kreujú jeho aktuálny kultúrny a spoločenský status, ale aj spoludefinujú jeho miesto v kultúrnej pamäti. 

Tento rok bol práve na rôzne formáty a žánre diskusií o slovenskom filme úrodný. Kalendár udalostí obohatila od 21. do 24. októbra aj 20. česko-slovenská filmologická konferencia v Krpáčove a výnimočná bola hneď trojako. Jej vlastné jubileum sa až magicky spojilo s ďalšími dvoma výročiami – storočnicou slovenského filmu a 25. narodeninami odborného časopisu Kino-Ikon. Polročníku venovanému „vede o filme a pohyblivom obraze“ vďačí slovenská akademická obec aj široká odborná verejnosť za priebežné sústredené mapovanie slovenskej kinematografie v jej dejinnosti, žánrovej a druhovej rôznorodosti aj autorských osobitostiach. Rovnako má Kino-Ikon nezanedbateľné zásluhy na sprítomňovaní svetového myslenia o filme prekladmi spočiatku absentujúcich zásadných textov a zároveň rozširovaním horizontov myslenia svojou otvorenosťou voči interdisciplinárne zameranej reflexii aj metodologickej rozmanitosti. Vo výsledku sa tak výraznou mierou dlhodobo podieľa na kultivácii slovenského myslenia o filme, ako aj jeho odborného jazyka. Niet sa preto čo čudovať, že gratulácie prijímal časopis aj v rámci konferencie v Krpáčove. V prostredí Nízkych Tatier sa stretli odborníci z českého a slovenského odborného, nie výhradne filmologického prostredia. Od začiatkov v roku 1997 bola konferencia zamýšľaná ako platforma na dialóg a názorovú výmenu pre všetkých, ktorých zaujíma odborná diskusia o filme, a stala sa ideálnym priestorom na preverovanie stavu myslenia o filme u nás. Konferencia si po celý čas udržala ráz produktívnych stretnutí s priateľskou a podnetnou atmosférou. Veľkým benefitom konferencie je udržiavanie kontaktu a spolupráce s českým prostredím, ktoré sú pre slovenský film prirodzeným pokračovaním tradície, dejinnej spriaznenosti, spoločnej československej identity začiatkov národných kinematografií. 

Téma dvadsiatej konferencie bola vzhľadom na storočnicu príznačná – Stopy začiatkov a výrazne zadefinovala leitmotívy príspevkov a diskusií v niekoľkých vrstvách. Tá prvá, najčitateľnejšia, sa sústredila okolo prvého zachovaného hraného dlhometrážneho slovenského filmu Jánošík, ktorým sa formálne definuje začiatok slovenskej kinematografie rokom 1921. Príspevky Petra Michaloviča (ideového a koncepčného guru konferencií) a Juraja Oniščenka prekročili rámcovanie premýšľania Siakeľovým Jánošikom smerom k univerzálnejšie postaveným otázkam povahy diela (a jeho možnej roly) vo vzťahu k autorskej signatúre, k dôležitosti opakovania ako potvrdenia vplyvu, k historicite počiatku (s možnosťou odlíšenia od začiatku) ako identifikácii pôvodu vo vzťahu k sprítomňovaniu v recepcii, v interpretácii minulého. Jánošíkovskou témou sa otvorila aj problematika zobrazovania identity (napr. národnej u Aleny Smieškovej), ktorú už mimo rámcov slovenského filmu a vo väzbách na výtvarné zobrazovacie stratégie prezentoval Miroslav Haľák. Interdisciplinárnu optiku uprednostnil aj Ján Kralovič v hľadaní intermediálnych počiatkov slovenského umenia, Petr Mareš zas akcentoval autoreferenčný rámec filmu ako média. 

Mnohí rečníci reagovali na tému konferencie identifikáciou zlomových momentov vo vývojovej dynamike slovenského filmu, prostredníctvom ktorých je možné zadefinovať rôzne druhy začiatkov: Martin Ciel vo väzbe na filmovú propagandu, Petra Hanáková vo vzťahu k ideologickej identite filmu, Jana Dudková vo vzťahu k postsocialistickému filmu, Zuzana Nemčíková vo vzťahu k trezorovým filmom, Martin Palúch vo vzťahu k strihovému filmu. Niektoré z týchto príspevkov upozornili na generačné väzby, iné ich priamo deklarovali (Katarína Mišíková, Luboš Ptáček). Mnohé preverovali v optike začiatkov, pokračovaní, prípadne aj koncov autorskú tvorbu, autorské poetiky a ich miesto v slovenskej (Juraj Malíček, Jana Bébarová, Martin Boszorád, Michal Babjak) alebo v českej kinematografii (Jan Bernard), príležitostne s presahom k žánrovej kinematografii (Barbora Kaplánková) alebo k americkej televíznej tvorbe (Klára Feikusová). 

Rôznorodé metodologické východiská a potenciál kontextuálne rozšíriť hlavnú tému konkretizovanú v jednotlivých príspevkoch, ktoré odzneli na konferencii tradične vytvárajúcej priestor nielen pre filmových teoretikov v úzkom slova zmysle, ale aj pre odborníkov z príbuzných disciplín, potvrdzujú, že myslenie o slovenskom filme a kinematografii je minimálne také živé a progresívne ako aktuálna slovenská kinematografia.

Michaela Malíčková, estetička

22. MFDF Jeden svet

Jeden svet 2021: Ženy v prvej línii

Témou 22. ročníka medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet (5. – 11. 11.) bola inkluzívnosť. Festival ju včlenil nielen do programu, ktorý sa tak stal demokratickejším, ale aj do ďalších iniciatív. Tohtoročná dramaturgia mala ešte jednu dominantnú tému: postavenie žien v spoločnosti a tvorbu domácich a zahraničných filmárok.

Podobne ako iné podujatia aj Jeden svet, ktorý zastrešuje organizácia Človek v ohrození, reflektoval „nový normál“ fungovania kultúry. Aktuálny ročník sa konal simultánne v kinách aj v online priestore v zmysle festivalového hesla #budmevkontakte. Nová norma hybridných festivalov prispieva k väčšej demokratizácii filmových diel a Jeden svet ju zároveň využil na šírenie osvety v oblasti kľúčovej témy – inkluzívnosti. Popri sprístupňovaní festivalových filmov bezbariérovou cestou online projekcií, v niektorých prípadoch aj so špeciálnymi titulkami pre nepočujúcich, pokračuje festival v iniciatíve Jeden svet bez bariér, zameranej na predstaviteľov znevýhodnených komunít. Rámec angažovanosti sa pritom organizátori snažia rozšíriť aj za hranice festivalových projekcií rozvíjaním systematických stratégií na sprístupnenie aj iných audiovizuálnych podujatí.

Spolu s témou inkluzívnosti priniesla dramaturgia 22. ročníka festivalu aj filmy o ženách a natočené ženami. O prezentáciu výhradne ženskej tvorby sa na domácej pôde pokúsil Park Film Fest International Film Festival Trenčianske Teplice 2017 vytvorením medzinárodnej súťažnej sekcie Jej pohľad, ktorú spoluzostavovala súčasná umelecká riaditeľka Jedného sveta Diana Fabiánová. Jeden svet neuzavrel tvorbu žien do samostatnej sekcie, ale filmárky boli v programe neprehliadnuteľné. 

Obe témy, inkluzívnosť aj ženy za a pred kamerou, sa snúbili v otváracom filme Very Lackovej, osobnej filmovej eseji Ako som sa stala partizánkou. Odkrýva nielen zabudnuté dejiny rómskych partizánov z protifašistického odboja, ale venuje sa aj postaveniu Rómov v našej spoločnosti. V oboch líniách sa Lacková pokúša predovšetkým o širšiu perspektívu a opúšťa úzke hranice zaužívaných stereotypov. Okrem Lackovej debutu premietol festival aj ďalšie diela nastupujúcej generácie domácich filmárok: oceňovaný videodenník Viery Čákanyovej Biela na bielej, sociálno-športový dokument Na značky! Márie Pinčíkovej a krátko po svetovej premiére v Jihlave aj Čiary Barbory Sliepkovej, ktoré získali špeciálnu cenu. Spolu so Sliepkovej dokumentárnou videoesejou uviedol festival aj pridružený multimediálny projekt – rovnomennú inštaláciu inšpirovanú filmom. Z filmov nakrútených v slovenskej koprodukcii zaradil festival do programu dokumentárnu sondu do unikátnej a extrémnej formy rodičovstva českej režisérky Eriky Hníkovej Každá minúta života a animovaný film Michaely Pavlátovej Moja afganská rodina s témou postavenia ženy v afganskej spoločnosti. 

Situácii žien v utláčajúcej spoločnosti sa venoval aj mexicko-nemecký film Paoly Calvo a Patricka Jasima Luchadoras. Režisérska dvojica v ňom sleduje tri zápasníčky z mexického mesta Ciudad Juárez, neslávne známeho štatistikou zmiznutých a zavraždených žien, až natoľko, že sa s ním spája neologizmus femicída. Protagonistky filmu sa dennodenne stretávajú s mačizmom a mizogýniou v ich extrémnej podobe. Film Luchadoras prináša krutý obraz inštitucionálneho patriarchalizmu, no zachytáva aj odpor proti nemu či úsilie o zmenu postavenia žien v Mexiku. 

Na rozdiel od explicitnosti filmu Luchadoras sa americká režisérka a producentka Maria Finitzo v snímke Dilema túžby zameriava na latentný útlak žien vyplývajúci zo stigmatizácie ženskej rozkoše. Rozkrýva neviditeľnú formu patriarchátu v spoločensko-kultúrnej rovine i v genderovej politike a robí to vtipne a poučene aj vďaka účasti respondentiek z oblasti vedy či výroby sexuálnych pomôcok

Radikálne odlišnou oslavou ženskosti je snímka Juliena Farauta Bosorky z Orientu, experimentálny športový dokument o skupine japonských robotníčok, ktoré kedysi naverbovali do volejbalového tímu a vďaka tomu sa stali národnými hrdinkami. Dnes už sedemdesiatničky vyrozprávali Farautovi históriu svojho víťazstva. Režisér kombinuje ich výpovede s archívnymi zábermi a rozprávanie ozvláštňuje animovanými scénami z manga seriálu Attack No 1 (komiks vznikol práve ako reakcia na víťazstvo ženského volejbalového tímu na olympiáde v roku 1964). Okrem historického exkurzu film tematizuje aj vznik popkultúrneho fenoménu a jeho mytologizáciu. Naopak, odmýtizovaním sa zaoberá snímka Čo oko nevidí – Hilma af Klint. Nakrútila ju Halina Dyrschka a do histórie v nej vracia prehliadanú postavy Hilmy af Klint, prvej abstraktnej umelkyne, ktorá dielami a originálnym štýlom predbehla umelcov ako Kandinskij či Mondrian.

Jeden svet zorganizoval tento rok aj pilotný ročník súťažného industry programu Dni zmeny. Svoju prácu tu predstavili traja domáci dokumentaristi z najmladšej generácie. Paula Ďurinová, žijúca medzi Slovenskom a Nemeckom, predstavila pripravovaný celovečerný debut Itʼs Not Your Fault. Esej o kolektívnej úzkosti vzniká v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii a venuje sa problematike vyhorenia a novým stratégiám jej terapie. Klimatickou krízou sa zaoberá projekt Michala Marguša Zem nás spája. Mapuje dianie na klimatickej tvorivej dielni, kde skupina ľudí hľadá odpovede na kritickú environmentálnu situáciu. A klimatickú zmenu reflektuje aj krátkometrážny dokument Doroty Vlnovej Po nás potopa. Poukazuje na prejavy a dôsledky klimatickej krízy v lokálnom meradle a z perspektívy viacerých protagonistov. Projekt, na ktorom Vlnová pracuje s producentom Romanom Pivovarníkom, sa stal víťazom pilotného ročníka workshopu pre filmových profesionálov. 

Martin Kudláč, filmový publicista

8. Be2Can

Be2Can 2021: Medzi dvoma pólmi

Ôsmy ročník prehliadky festivalového filmu Be2Can predstavil súčasnú európsku artovú produkciu, zastúpenú predovšetkým dvomi výraznými dielami režisérok s odlišnými filmovým jazykom.

Distribučnej spoločnosti Film Europe sa podarilo vybudovať široký distribučný ekosystém a funkčný model biznisu. Potvrdzuje ho aj najvýraznejšia prehliadka z ponuky jej etablovaného portfólia Be2Can. Je koncipovaná ako prezentácia prémiovej kinematografie a Film Europe v nej predstavuje svoje akvizičné tituly z troch významných festivalov – z Berlinale, Cannes a Benátok a ich prostredníctvom jednu z podôb súčasnej artovej produkcie. Po minuloročnej migrácii do virtuálnej videotéky Edisonline sa 8. ročník Be2Can vrátil do jednosálových kín, miniplexov a alternatívnych kultúrnych priestorov. 

Jedným z najatraktívnejších titulov prehliadky bol tento rok druhý celovečerný film francúzskej režisérky Julie Ducournau Titán. Film ocenený Zlatou palmou spôsobil tento rok najväčší rozruch na festivale v Cannes. Čiastočne to bolo aj preto, že Ducournau získala hlavnú cenu iba ako druhá žena v histórii festivalu. To však vypovedá viac o festivale ako o režisérke. 

Titán kombinuje drsný žánrový zovňajšok body hororu so sentimentálnym naratívom o túžbe po ľudskom spojení. Film explicitne demonštruje fluidné nastavenie súčasnej kinematografie bez formálnych a štylistických ohraničení. Žáner a dráma sa snúbia v estetike videoklipu a plynulú formu rozprávania nahrádzajú scény, ktoré na seba celkom nenadväzujú, ale zato majú šokujúci potenciál. Niekde medzi exploatačným zovňajškom a clivým príbehom sa nachádza téma rodovej fluidnosti, ktorá sa prejavuje aj prostredníctvom žánrovej tekutosti, typickej predovšetkým pre filmovú tvorbu nastupujúcej generácie.

Iný pohľad na súčasnú kinematografiu ponúka gruzínska režisérka Dea Kulumbegašvili a jej minimalistický Začiatok. Spolu s ďalšími gruzínskymi filmami zarezonoval na medzinárodných festivaloch natoľko, že sa začalo hovoriť o novej gruzínskej vlne. Dlhé zábery a minimum dialógov definujú introspektívnu drámu zameranú na protagonistku Janu, manželku vodcu miestnej komunity svedkov Jehovových, na ktorú zaútočí extrémistická skupina. Konflikt sa odohráva na pozadí Janinho sporu s manželom, ale aj na pozadí jej vnútorného konfliktu. Režisérkin postup pripomína hanekeovský sociálny horor a postupy tzv. slow cinema. Výsledkom je obrazovo podmanivý príbeh ženy, ktorá sa snaží vymaniť zo životnej letargie. Za ňu vďačí aj rigidným štruktúram patriarchátu, významne charakterizovaného aj konvenciami v náboženskej sekte.

Medzi dvomi pólmi, aké predstavujú Titán a Začiatok, ktorý si odniesol Cenu divákov, uviedla prehliadka Be2Can aj maďarskú atmosférickú vojnovú drámu Prirodzené svetlo v réžii Dénesa Nagya, kde jedinec čelí udalostiam, ktoré nedokáže ovplyvniť, nemeckého národného kandidáta na Oscara, tragikomédiu Miluj svojho robota s témou spolužitia človeka so strojom či koprodukčnú historickú melodrámu maďarskej režisérky Ildikó Enyedi Ľúbil som svoju ženu.

Film Europe vytvára tejto reprezentatívnej, avšak úzkoprofilovej vzorke súčasnej festivalovej produkcie širší kontext na svojej VOD platforme, kde ponúka ďalšie európske filmy (nakrútené režisérmi v tohtoročnom výbere alebo ich krajanmi). Spoločnosť navyše pokračuje v rozširovaní vlastnej fyzickej infraštruktúry. Ku kinu Film Europe v bratislavskom Pistoriho paláci sa podľa vzoru pražského Edison Filmhubu pridá dvojsálové kino neďaleko Michalskej veže ako prvé butikové kino v hlavnom meste. Okrem toho spoločnosť plánuje rozšíriť svoje aktivity mimo západného Slovenska a otvoriť kreatívny a vzdelávací hub v Kokave nad Rimavicou.

Martin Kudláč, filmový publicista
foto: Film Europe