Štefan Mišovic

Začínal ako ochotník a svoju lásku k divadlu si spájal s jedným z prvých slovenských celovečerných filmov. Ako profesionál bol rodák z Tisovca mnohoročnou oporou hereckého súboru martinského divadla, kde si ho našli i filmári. Obsadzovali ho pomerne často, i keď prevažne do menších úloh. Od narodenia Štefana Mišovica uplynie 19. decembra sto rokov. 

Prvýkrát stál na javisku, keď v školskom predstavení spolu s inými deťmi predvádzal publiku výjavy z dokumentárnej klasiky Karola Plicku. „Mám taký dojem, že to zapríčinil jeden pán farár, keď sme hrali ako žiaci ľudovej školy výňatky z filmu Zem spieva,“ odpovedal na otázku, ako si spomína na chvíle, keď sa v ňom ozvala túžba po divadle, ktorú mu v roku 1973 položili Roľnícke noviny. „Na javisku sme mali kolotoč, na ktorom sme sa točili. Vplyvom odstredivej sily a gravitácie zemskej dostal som sa celý prekvapený do lona pána farára v treťom rade. Celá sála sa smiala, ktosi mi hovoril: Jojojój, Števo môj! Z teba bude dobrý komediant!“ dodal k svojim začiatkom herec, ktorý podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska iba zriedka hrával tragikomické postavy, ale v komediálnych sa uplatňoval častejšie. V nich jeho „herecký diapazón siahal od hravých polôh (...) až po satirizujúce a charakterové štúdie“. 

„Ako čas bežal, Mišovicovo herectvo dozrievalo, stával sa hercom výraznej psychologickej kresby svojich charakterov. Táto oblasť realistického herectva v oblasti drámy i komédie sa stala jeho pôdou najpevnejšou, na nej vystaval nejednu významnú postavu,“ sumarizovala Mišovicovo herecké pôsobenie pri príležitosti jeho päťdesiatky Smena.

Podľa Mišovicových slov si jeho rodičia nemohli dovoliť, aby študoval na gymnáziu, preto odišiel do Považskej Bystrice vyučiť sa za strojára. Tu sa pridal k chýrnemu ochotníckemu súboru, ktorý niekoľkokrát zvíťazil v celoslovenskej súťaži v Martine a uspel aj na iných podobných fórach. Zo súboru sa v roku 1949 stalo profesionálne činoherné zájazdové Divadlo pracujúcich, aj keď jeho členom bolo jasné, že na začiatku budú fungovať podobne ako za ochotníckych čias a budú musieť zastať aj úlohy osvetľovačov či kulisárov. V roku 1950 sa rozhodlo, že sídlo divadla bude v Žiline. Tam Mišovic zotrval jednu sezónu a v roku 1951 prešiel do martinského divadla, kde v rokoch 1962 až 1965 pôsobil aj ako umelecký šéf. V divadle v Martine strávil takmer 60 rokov – hoci bol od roku 1986 na dôchodku, poslednú postavu na doskách martinského divadla stvárnil až v roku 2003, keď ho Štefan Korenči obsadil ako majora Friedliho v komédii Friedricha Dürrenmatta Meteor. V Martine patril Mišovic k najpopulárnejším hercom, k čomu zrejme prispeli aj mnohé, hoci menšie filmové úlohy, v ktorých sa často objavoval ako otec či starý otec hrdinov snímky. 

V niektorých filmoch sa iba mihol, napríklad ako jeden z drábov v Poslednej bosorke (r. Vladimír Bahna, 1957) či vrátnik v Rabake (1989) Dušana Rapoša. Inokedy mal na plátne väčší priestor, ako v úlohe inšpektora Klempu, do ktorej ho v snímke Do posledného dychu (1976) po boku Ivana Mistríka či Pavla Mikulíka obsadil Jozef Režucha. Objavil sa aj v jeho ďalších filmoch. Výraznejšiu vedľajšiu úlohu mu zveril aj Julius Matula v českom filme Poslední vlak (1982). Mišovic nakrúcal i s Andrejom Lettrichom či so Štefanom Uhrom. Martin Hollý ho obsadil do Nočných jazdcov (1981) ako inšpektora, v Krutej ľúbosti (1978) Martina Ťapáka hral otca hlavnej hrdinky jednej z dvoch poviedok. Zaujal aj Juraja Jakubiska (Tisícročná včela, 1983; Sedím na konári a je mi dobre, 1989), ale i českého režiséra Jiřího Svobodu. 

Svoboda rád spolupracoval s hercami, ktorí sa mu osvedčili, a tak sa Mišovic objavil hneď v niekoľkých jeho filmoch – ako otec hlavného hrdinu v podaní Radoslava Brzobohatého v psychologickej dráme Schůzka se stíny (1982), ako strážmajster Lašica v povojnovej dráme z česko-nemeckého pohraničia Zánik samoty Berhof (1983) či ako starý otec smrteľne chorého vnuka v lekárskej dráme Skalpel, prosím (1985). Poslednú filmovú úlohu, gazdu, stvárnil Mišovic v roku 2000 vo filme Martina Šulíka Krajinka. Zomrel v apríli 2008 vo veku 86 rokov.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/V. Vavrek – Do posledného dychu (1976)