Potrebovali sme svojho Fanfána Tulipána, a tak prišiel Pacho

Pacho je netradičný pohľad na tradíciu slovenských zbojníkov. Čosi nevšedné a nekonvenčné, ba nekonfekčné,“ povedal Jozef Kroner, predstaviteľ titulnej postavy, o filme Pacho, hybský zbojník (1976), ktorý Slovenský filmový ústav nedávno vydal na DVD. Ak platí pravidlo, že slovenským filmárom sa nedarí nakrúcať komédie, tento film je jednou z jeho výnimiek. „Chceli by sme ventilovať smiechom isté vžité predstavy o nás. Chceli by sme sa na sebe aj zasmiať, aby sme mohli pookriať a hádam aj ozdravieť z našich viac či menej navymýšľaných predstáv,“ zhrnul jeden z tvorivých zámerov režisér Martin Ťapák. To, že si filmári neuťahujú len z iných, ale i sami zo seba, je zrejme jedným z kľúčov k úspechu ich snímky.

„Slovenský film Pacho, hybský zbojník možno hodnotiť ako originálny príspevok slovenskej kinematografie. Nie každý prvý pokus o čosi nové vyznie vždy dobre a naplno. Tomuto filmu sa to v tej najväčšej a základnej časti podarilo,“napísala po premiére Pacha na Filmovom festivale pracujúcich v roku 1976 Hana Bábiková v denníku Ľud. Film hodnotí pozitívne, jej azda jediná výhrada je formulovaná vágne: „Tak scenár, réžia, ako i herecké výkony by sa boli dali ešte viac dotiahnuť.“ Jeden odsek predtým vyslovuje autorka presvedčenie, že to, do akej miery sa tvorcom ich zámer vydaril, posúdia najlepšie diváci. U nich, ale aj u kritiky film uspel.

Určite narazí na vkus publika

Pacho, hybský zbojník bol najnavštevovanejším slovenským filmom 70. rokov a tretím najnavštevovanejším filmom 70. a 80. rokov. Tomuto obdobiu neohrozene kraľuje s 1,9 milióna divákov murárska sága Juraja Jakubiska Tisícročná včela(1983, takisto podľa predlohy Petra Jaroša). Druhým najnavštevovanejším filmom obdobia normalizácie bola Fontána pre Zuzanu (1985) Dušana Rapoša, ktorú v kinách videlo 1,2 milióna divákov. Podľa prehľadu v publikácii Evy Dzúrikovej Dejiny filmovej distribúcie v organizácii a správe slovenskej kinematografie sa návštevnosť Pacha pohybovala okolo 900-tisíc divákov. Na porovnanie: atraktívne dobrodružno-romantické snímky Martina Hollého Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) videlo zhruba po polmilióne divákov, dve časti Jánošíka (1962 – 1963) Paľa Bielika pritiahli do kín 3,5, resp. 2,3 milióna divákov. Taký divácky záujem ako pri spomenutých tituloch nebol pre domáce filmy typický. „Slovenská distribúcia vynakladala na propagáciu kolibských filmov značné prostriedky a nebolo veľmi málo takých filmov, ktoré si nezarobili ani na túto propagáciu,“ pripomína v spomínanej knihe Dzúriková. 

Aj režisér Martin Ťapák spomína v publikácii, ktorá pred rokmi sprevádzala vydanie jeho filmu na DVD, veľmi pozitívne divácke ohlasy, a to nielen na Slovensku: „V pražskej Lucerne to dopadlo tak, že ľudia tlieskali od začiatku do konca.“ V tom čase pôsobil ako ústredný riaditeľ Slovenského filmu. V Česku sa však Pacho nepremietal. Keď sa na porade u riaditeľa Československého filmu Jiřího Purša pýtal, prečo ho Ústredná požičovňa filmov nedistribuuje, odpovedal mu jeden zo zúčastnených, že český divák by film nepochopil. 

Obavy panovali pred vznikom filmu aj na Kolibe. Pacho určite narazí na konvenčný vkus publika, pobúri obecenstvo, možno aj kritikov,“ cituje z dobového posudku na scenár filmová historička Petra Hanáková v spomínanej brožúre k DVD. „Film napokon prekĺzol do výroby vďaka svojej ojedinelej žánrovej polohe – slovenský film jednoducho potreboval komédiu, potreboval svojho Fanfána Tulipána, potreboval divácky film,“ píše Hanáková a dodáva, že zdanlivý risk sa vyplatil. „Hoci dodnes nie je celkom jasné, či sa na výnimočnej popularite filmu viac podpísala pôvodná Jarošova predloha, Ťapákova divácky ústretová ľudovo-muzikálová réžia, Kronerova charizma, či disidentský vklad dvojice dialogistov L&S,“ uvažuje Hanáková a za jednu z najdôležitejších ingrediencií diváckeho úspechu označuje popri spomínaných aj erotiku. Hoci „viac na úrovni šťavnatej verbalizácie ako obrazového predvedenia. Ťapákovým zbojníkom chodia po rozume viac ,holé baby‘ ako boj za triednu spravodlivosť. Istou morálnou rezervou takto zdecimovaného kolektívu sa potom celkom prirodzene stáva cudný celibátnik Pacho.“

Kolízia mýtov s realitou

Podľa filmovej historičky Evy Filovej si Pacho cez svoje snívanie kompenzuje ani nie tak pocit malosti, ako skôr sexuálnu abstinenciu. „Narúša tým jánošíkovsko-bielikovský mýtus statného a eroticky príťažlivého zbojníka,“ píše Filová v knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme. Stať venovanú Pachovi uzatvára konštatovaním, že výnimočnosť filmu spočíva najmä v kolízii predstáv a mýtov s realitou, v paródii obrátenej proti sebe. Jelena Paštéková, ktorá sa v zborníku Slovenský hraný film 1970 – 1990 venuje žánrovej skladbe slovenskej tvorby pre kiná v 70. rokoch, cituje výrok Milana Lasicu o slovenskom chápaní humoru. V ňom je smiešne to, čo sa stane niekomu inému – humor tak zneužijeme na to, aby sme sa dištancovali od vlastnej nedokonalosti. Takto zneužívaný humor však prestáva byť humorom. „Je príznačné, že toto Lasicovo konštatovanie platí pre všetky slovenské filmové veselohry z rokov 1970 – 1979 s výnimkou Pacha. Výstavba tohto filmu totiž ráta so silne pociťovaným podložím zbojníckej jánošíkovskej legendy, ktoré vytvára priestor pre uplatňovanie parodických postupov i pre rôzne druhy mystifikácií. Ťapákov folkloristicko-monumentalizujúci prístup k stvárneniu témy nadobudol v tomto filme nové rozmery: heroická obrazová štylizácia, prudké nájazdy kamery na končisté bralá, sošné snímanie Pacha a jeho kumpánov, dosahované rakurzmi, a napokon i Stračinove pastierske trúby tu pôsobia ako funkčný kontrapunkt ústrednej témy – rozmarnej dekanonizácie legendy,“ píše Paštéková.

Dnes je už všeobecne známe, že dialógy do Pacha napísali Milan Lasica a Július Satinský. Podpísať sa však pod ne nemohli. Martin Ťapák ich oslovil, keď s Petrom Jarošom dokončil prvú verziu scenára a náhodou stretol Satinského. Napadlo mu, že by do scenára mohli doplniť humorné situácie a dodať mu „šťavu“. „Po celý čas som bol neoblomne presvedčený, že pre konečnú podobu filmu budú mať nesmierny prínos, a výsledok mi napokon dal za pravdu,“ dodal režisér. Bez ich slovného humoru a bonmotov by to bol zrejme iný film. Ťapák chcel pôvodne komikov do filmu aj obsadiť. Lasica so Satinským však boli v tom období zakázaní. A komunisti nedovolili ani to, aby sa ich mená objavili v titulkoch. „Je mi to dodnes ľúto, lebo oni dvaja ten film veľmi obohatili,“ mrzelo Ťapáka aj po rokoch.

To sa v slovenskom filme často nevidí

Nie všetci sa však o zákaze uvádzať ich ako spoluscenáristov dozvedeli. „Veľmi zručne napísaný scenár (dialógy Milan Lasica a Július Satinský) s potrebnou dramatickou nosnosťou a množstvom dobrých – i prekvapujúcich – gagov, to sa v slovenskom filme často nevidí,“ napísali v roku 1975 v časopise Film a divadlo a k pozitívam snímky priradili aj kvalitu obsadenia s Jozefom Kronerom na čele. Vo filme sa objavilo aj množstvo ďalších populárnych hercov, a to nielen v Pachovej družine, ktorej súčasťou boli Slavomír Zahradník, Dušan Blaškovič, Karol Čálik, Július Vašek, Peter Debnár či Ivan Palúch. Grófsky pár Erdődyovcov stvárnili Marián Labuda a Ida Rapaičová, Máriu Teréziu hrala Slávka Budínová, Juraj Herz sa vo filme objavil ako generál Kunzt, grófku Pálfiovú si zahrala Magda Paveleková, Ivan Rajniak sa predstavil v úlohe pandúra a Pachovho soka v láske k driečnej Hanke v podaní Evy Mázikovej. Celkovo účinkovalo vo filme okolo 150 hercov. Jeho schválený rozpočet bol takmer 6,6 milióna korún. Na porovnanie: nákladné Tři oříšky pro Popelku (1973) Václava Vorlíčka mali rozpočet 3,5 milióna korún.

V čase nakrúcania Pacha, hybského zbojníka mal Martin Ťapák za sebou už slušné renomé v oblasti televíznej réžie, niekoľko filmov pre kiná (debutoval Nevestou hôľ, 1971) a na konte mal i množstvo hereckých skúseností – viaceré vo filmoch Paľa Bielika. Ten ho obsadil ako Uhorčíka aj do svojho Jánošíka, pri ktorom bol Ťapák zároveň pomocným režisérom. V Pachovi tak Martin Ťapák našiel, slovami Petry Hanákovej, odvahu na oidipovskú revoltu a emancipáciu voči otcovskej postave svojho filmového učiteľa Paľa Bielika, keď sa nebál pozrieť na národného hrdinu (hoci jeho zbojník je fiktívny) s iróniou a otvorene sparodovať Bielikov film aj jeho perfekcionizmus. Dokonca obsadil aj niekoľkých „Bielikových“ zbojníkov. „Hoci film evidentne pracuje s obraznosťou jánošíkovskej tradície, v istých kľúčových momentoch sa rizikovej konfrontácii s legendou pre istotu vyhne,“ napísala Petra Hanáková, ktorá je aj autorkou Bielikovej monografie. „Kánonická scéna spod šibenice, pre svoju kristologickú asociáciu zrejme príliš tabuizovaná, je tak v Pachovi nahradená originálnym motívom hlavy vytŕčajúcej zo zeme, ktorej mocný hlas sa v závere filmu nesie ozvenou slovenských hôr. Zdanlivo vznešené ,vyveseniie‘ Jánošíka tak nahradilo uzemnenie ,chtónického‘ Pacha – riešenie akosi lepšie zodpovedajúce nielen podvratnému komediálnemu žánru, ale aj údajnej zemitosti slovenskej duše.“

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Elena Považanová