MFDF Ji.hlava a nová generácia slovenského dokumentu

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava oslávil štvrťstoročie svojej existencie takmer 300 filmami premietanými v kine alebo streamovanými online. Medzi snímkami z rôznych kútov sveta, ktoré reflektovali aktuálne témy a meniace sa formálne tendencie dokumentárnej tvorby, sa objavilo aj niekoľko diel z domácej produkcie, ktoré neprehliadli ani odborné poroty. 

Vlani sa festival autorských dokumentov v Jihlave vďaka digitálnym technológiám flexibilne adaptoval na novú situáciu. Aktuálny ročník sa v súlade s novým pandemickým normálom konal v hybridnej podobe – na projekcie v kinách počas posledných šiestich októbrových dní nadviazalo v prvých dvoch týždňoch novembra online streamovanie vybraných filmov pre akreditovaných účastníkov. 

Svoje 25. narodeniny oslávil festival aj reštrukturalizáciou programu a štíhlejším zložením sekcií. Zmenila sa nielen podoba súťaží, ale aj zostavovanie porôt a udeľovanie cien. Pribudli ocenenia v technických kategóriách, ako najlepšia kamera a strih, ale aj ceny pre netradičné formáty, ako filmová esej. Podobne ako v prípade Karlových Varov tieto zmeny priamo reflektujú vývoj audiovizuálneho prostredia.

Pre talentovanú slovenskú filmárku Barboru Sliepkovú sa MFDF Ji.hlava stal miestom triumfu. Mladá režisérka vstúpila do širšieho povedomia už krátkometrážnou snímkou, bakalárskou prácou O sestre, za ktorú získala v roku 2017 hlavnú cenu na MFFK Febiofest. Sliepkovej celovečerný debut Čiary vzbudzoval záujem už vo fáze produkcie, zvlášť potom, čo získal cenu Docs in Progress v industry programe Východné prísľuby organizovanom v rámci MFF Karlove Vary. 

Čiary sa dostali do výberu nových filmov reprezentujúcich tendencie svetového dokumentárneho filmu v hlavnej súťaži Opus Bonum (tradičná súťažná sekcia Medzi morami, zameraná na stredo- a východoeurópske filmy v novej štruktúre nie je). V konkurencii filmov z Portugalska, Filipín, USA, Rumunska, Egypta či Južnej Kórey sa Sliepkovej podarilo zaujať porotu natoľko, že Čiaram udelila hlavnú cenu. Pre slovenskú dokumentárnu tvorbu mladej generácie je to ďalší významný míľnik, minulý rok si hlavnú cenu odniesla Viera Čákanyová za filmovú esej Biela na bielej.

Čiary sú vyzretý debut, umelecky poňatá filmová symfónia o Bratislave, ale aj jej nenápadných obyvateľoch. Režisérka spomenula ako jeden z inšpiračných zdrojov dokument Viktora Kossakovského Nech žijú antipódy! (2011), ale konceptom mapovania urbánnych miest-nemiest v podobe mikrotravelógu pripomína aj diela rakúskeho dokumentaristu Michaela Glawoggera. Od oboch režisérov sa však líši poetickým prístupom, demonštrovaným pomerne precízne komponovanými čiernobielymi zábermi, ktoré majú konceptuálne bližšie k umeleckej fotografii. 

V Čiarach sa dostáva do vizuálneho dialógu historická mestská architektúra s monumentmi socializmu i s prudko sa rozvíjajúcimi štvrťami „malého Manhattanu“, ktoré reprezentujú ultramodernosť kapitalizmu. Okrem vizuálneho mapovania priestoru má film aj ďalšiu polohu, v ktorej režisérka a kamera dávajú priestor obyvateľom mesta. Prostredníctvom štyroch protagonistov, sociálnych hercov, sa prepájajú motívy samoty a intimity na pozadí ruchu a verejných mestských priestorov. Okrem hlavnej ceny si Čiary z Jihlavy odniesli aj cenu za najlepší debut a najlepší zvukový dizajn. Sliepková spolu s minuloročnou víťazkou Vierou Čákanyovou a s Luciou Kaššovou (ktorej film The Sailor uviedli v sekcii Súhvezdia) už pripravujú aj spoločný projekt pod pracovným názvom Ekologické katastrofy.

Okrem Sliepkovej debutu sa na festivale objavil aj ďalší očakávaný domáci film Očista Zuzany Piussi, uvedený vo svetovej premiére v sekcii Česká radosť. Investigatívny dokument, natočený v českej koprodukcii, predstavuje akýsi duchovný sequel filmu Unesený štát. Piussi nadväzuje na udalosti zachytené v predchádzajúcom filme, no hlavnou tematickou prizmou sa stáva súdnictvo, ktoré Piussi sleduje v rámci udalostí súvisiacich s policajnými akciami Búrka a Víchrica. Očista je tak ďalšou kapitolou v kronike moderných dejín Slovenska podobne ako režisérkin starší film Nemoc tretej moci. Dokument zaznamenáva sizyfovský súdny proces bývalej zamestnankyne ružomberských papierní s ich majiteľom, voľby na Slovensku, bezprecedentnú krízu súdnictva, ale aj zdanlivo nesúvisiacu digresiu o takzvanom fekálnom fantómovi. Piussi získala za túto snímku zvláštne uznanie poroty s konštatovaním, že „angažovaná kinematografia má zmysel“. 

Okrem filmov Láska pod kapotou a Ako som sa stala partizánkou uviedol festival aj filmy koprodukované slovenskými producentmi. Producent Jakub Viktorín a animátor David Štumpf sa podieľali na absolventskom animovanom dokumente Milý tati Diany Cam Van Nguyen, ktorý po viacerých zahraničných festivaloch uviedli aj v Jihlave a ocenili ho za zvuk. Robert Kirchhoff zasa koprodukoval experimentálny počin Michala Bambuška Ľudia krvi, ktorý tematizuje odsun sudetských Nemcov a využíva divadelné postupy na vytvorenie medzidruhového amalgámu dokumentu, historického hraného filmu a eseje.

Martin Kudláč, filmový publicista