JÁNOŠÍK 1921 A IDEA PÔVODU NÁRODNEJ KINEMATOGRAFIE

Film Jaroslava Siakeľa Jánošík z roku 1921, ktorého storočnicu v tomto roku oslavujeme, je prvým slovenským dlhometrážnym hraným filmom. Zároveň je to spomedzi našich prvých filmov dielo, ktoré sa zachovalo takmer kompletne. Pre slovenskú filmovú vedu je preto film Jánošík referenčným bodom, pomyselným úbežníkom, z ktorého sa odvíja niť času a rozprestiera perspektíva priestoru dejín národnej kinematografie. 

Jánošík predstavuje v tomto duchu počiatočný fundament a úlohou historikov je pýtať sa, čo to znamená. Otázka pôvodu má niekoľko aspektov a zaujímavých konzekvencií. V prvom rade ide o analýzu zrodu. Škola nás učí, že filozofia a moderná veda sa rodia v pohybe od mýtu k logu. Podobne napríklad divadlo vychádza z náboženstva, z mimicko-magických hier pravekého človeka, resp. z dionýzovských slávností v antickom Grécku. Z tohto pohľadu je prirodzené, ale zároveň aj nanajvýš paradoxné, že film na Slovensku o mnoho tisícročí neskôr sleduje tento model a jehozakladajúcim dielom sa stáva tematicky legenda-mýtus. 

Sila a mágia počiatku sa tým však nevyčerpáva. Aby Warburg alebo z dnešných mysliteľov napríklad Miroslav Petříček upozorňujú, že počiatok sa vždy určuje z pozície prítomnosti, že jeho zmysel spočíva v jeho význame pre prítomnosť. Dnes nás nezaujímajú všetky tie zaniknuté divadelné žánre, ako vaudeville, music hall, málokto vie, čo predstavovali tzv. tableaux vivants, o veľkých budovách lákajúcich na panoramatické výjavy dnes ani nechyrovať. Sú to mŕtve umelecké formy, prítomnosť si nevyžaduje aby sme naliehavo pátrali po ich pôvode. Čo nás zaujíma, je pevný bod, ktorý vidíme v Jánošíkovi, avšak pokojne by z rozličných príčin mohol spočívať inde a to by ovplyvnilo samotné dejiny.

Kinematografia sa na Slovensku rodí z mýtu, ale aj reflektuje tento stav. Film je rámcovaný príchodom turistu z civilizácie – Čecha alebo azda amerického Slováka? – na divoké Slovensko, ktoré si symbolicky privlastňuje v novej republike. A potom sa legendy a mýty ďalej, či už filmom samotným, alebo spoločensky, živia a šíria. Známe tvrdenia spájajúce sa s filmom, ako napríklad že sa Slovensko zaradilo medzi desať krajín, ktoré vyprodukovali dlhometrážny film, že tento film zarobil milióny, že ide o adaptáciu románu Gustáva Maršalla-Petrovského alebo legenda o dvoch koncoch filmu, z ktorých jedna sa končí happyendom, síce v spoločnosti voľne kolujú s filmom, ale opory v historických a relevantných prameňoch nateraz nemajú. Jánošík je v tomto ohľade výzva pre súčasné filmologické štúdiá, keďže aj posledné Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 (2016) filmových historikov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej sa niekedy až formou doslovného prepisu opierajú o výskum Petra Mihálika v jeho Vzniku slovenskej národnej kinematografie (1896 – 1948) z roku 1972.

Pokiaľ však oným zázrakom v pôvode býva magická zmena mýtu smerom k niečomu novému, čo je tým novým, pomyselným „logom“, k čomu film Jánošík privádza? Je ním moderné kinematografické dielo, ktoré vychádza zo samotného autorského zámeru. “Tatra” Film Corporation má jasný cieľ, zárobkovú činnosť, a tak sa otvára uchopenie filmu v duchu americkej kultúry v jeho priemyselno-zárobkovom charaktere. Po druhé, je to estetický zámer, ktorý sa neprekrýva s umeleckým. Film má lákať svojou atraktívnosťou, predstavením krás krajiny, ozvláštneným ľudovým hudobným sprievodom a doplneným o množstvo atraktívnych situačných záberov: bozk cez šatku, prestrelenie drôtu, pád pandúra do potoka, obrazy bitiek, tancov atď. Ide o estetiku, ktorú nová filmová história nazýva estetikou atrakcií, takou príznačnou pre rané obdobie svetovej kinematografie.

Juraj Oniščenko, estetik a filmový teoretik
foto: archív SFÚ